HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER NÁZORY

„Nehaňte ľud môj, ústa nečisté“, občan nie je ulica!

Na snímke protestujúci proti vládnym opatreniam pred vstupnými dverami do budovy Národnej rady (NR) SR v Bratislave 23. júla 2021. FOTO TASR - Pavel Neubauer

„Ulica sa dobíja do parlamentu“, „ulica zmlátila policajtku“, „ulica si žiada…!“ Novinové titulky hlavného mediálneho prúdu. Demagógia samozvaných a všetkéhoschopných. Bol raz na Slovensku jeden politik, ktorý povedal, že „moc leží na ulici, len ju treba zodvihnúť“. Dnes už ani to netreba, moc sa stavia na nohy sama, lebo – občan, to je tá moc. Iba občan je moc. A kto nadáva občanom do „ulice“, veľmi rýchlo zistí, akú chybu spravil. (Ivan Brožík)

Boli tu kade-akí feldvébli, ktorí občana nazvali opicou. Skúšali to nedávno aj komentátori s vyhasínajúcou hviezdou na mediálnom nebi nad Slovenskom. Nadávať občanom. Niektorí novinári dnes dokonca presadzujú „čistotu názoru“. Čistý je iba ten ich. Veľmi podobné tridsiatim rokom v Nemecku. Ak nie totožné. A čoraz intenzívnejšie to praktizuje mainstream, teda, samozvaný „hlavný mediálny prúd.“ Jeho zástavníci, často bez adekvátneho vzdelania a takmer vždy bez životnej praxe a skúseností kážu ako kati na cirkevnom koncile v Kostnici. Upália každého, kto si myslí niečo iné, ako práve kážu oni. Vyšetrovatelia, žalobcovia, sudcovia, žalárnici a kati v jednej osobe. Alebo teda – dnešný slovenský mainstream.

Pravda sa prediera na povrch! Kajúcnik Dömötör priznal, že ho pri výpovedi ovplyvňovali!

Občan koná v zmysle ústavy

Nie je to burič, nie je to ulica, nie je to dav, je to občan, ktorému v tomto režime zostal už len článok 32 Ústavy Slovenskej republiky.( „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“.) To nie je žiadna ulica, to je rešpekt k ústave. V situácii, ak rovnaký rešpekt k ústave nemajú zástupcovia občana v parlamente a ich pasáci, pardon, predsedovia politických subjektov. A tí naši ho – ukazujúc na dlhodobú ignoráciu ústavnosti – už dávno odmietajú, samoľúbo, ostentatívne, drzo a výsmešne.

Za peniaze všetko

Myslia si politici. Vždy predpokladali, že médiá sa dajú kúpiť. No, dajú, v tom majú pravdu. Vidíme to denne na ich tvorbe. Či už sú kúpené cez reklamné kampane, alebo iné dotácie, záhadnými neziskovkami alebo nepriehľadnými podnikateľskými reťazcami. Lenže, ako sa ukazuje, tu sa transakcia končí. Občan nie je na predaj. Pozná svoju cenu a aj svoje miesto a práva v spoločnosti. V tej spoločnosti, pre ktorú pracuje a ktorá potom z jeho odvodov platí tú politickú svojvôľu a aroganciu.

Protesty pred parlamentom sa stupňujú! Ex-poslanca Marčeka dav vypískal!

Pamätá si ešte niekto na Braxatorisa?

Otázka smeruje najmä do redakčného prostredia médií hlavného prúdu a producentov v perexe citovaných titulkov posledných dní. Andrej Braxatoris nie je nikto iný ako Andrej Sládkovič. Už za jeho čias sa literárny bard ostro ohradzoval proti všetkým, ktorí príslušníkov slovenského národa urážali, či ponižovali. Je načase oprášiť jeho dielo a pripomenúť ho nevzdelancom:

„Nehaňte ľud môj, slepí súdcovia,
že ľud môj je len ľud sprostý!
Často su múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
počuješ? spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbost útlu spievajú hole,
no, budú aj bohatierov. —

Nehaňte ľud môj, ústa nečisté,
že odhodok on je hlúpy!
Múdrosťou jeho vykúpeni ste
a ešte vas raz vykúpi!“

(Andrej Sládkovič, Patery knihy plodů básnických. Nákladem českého knihkupectví Emila Šolce, Nehaňte ľud môj, 1892.)

Nie, ľud ani občan nie je sprostý

Nie je opicou, nie je ulicou, nie je luzou. Je vlastníkom moci. Je tým, kto o moci nad jeho vlasťou rozhoduje, kto ju prepožičiava a kto si ju má právo pýtať späť od všetkých, ktorí sa mu spreneveria. A ak to inak nejde, aj spôsobom, už citovaným z ústavy. Základného zákona štátu. Už by to raz mohli okrem politikov pochopiť aj im za odplatu slúžiace médiá. Inak občanom nezostane nič iné, ako vrátiť sa k biblickému „oko za oko, zub za zub“. Teda, povedať nahlas politikom a ich mediálnym eugenikom, za čo ich považuje on. Ak už je teda, podľa nich, ulicou. Iba ulicou. Vhodnou akurát tak na platenie daní.

Belousovová: Nie je ďaleko doba, keď ich pred hnevom národa neochránia ani opancierované autá, ochranka či ťažkoodenci

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info