fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Lučanský a mafiánsky boss Sátor (Gustáv Murín)

Gustáv Murín / Fotokoláž redakcia HD

(výber z práve vydanej knihy „Generál Milan Lučanský“)

Je známe, že ideologicky jednostranne zameraná žltá tlač u nás (SME, týždeň, denník N a aktuality.sk) zametala cestičku vládnej koalícii vedenej plagiátorom Igorom Matovičom podozrivým z daňových podvodov a psychiatrickej diagnózy. Dobre zavedeným a hlavne plateným mechanizmom mediálneho lynču si vyberali terče, o ktorých tušili, že by súčasnej zločinnej vláde Matoviča prekážali. Zamerali sa aj na Milana Lučanského a práve v kauze, kde môžeme jasne dokladovať zámerne zlý úmysel za hranicou novinárskej etiky.

A opäť tu narazíme na duel Lučanský – Spišiak.

Jedná sa o krvavého mafiánskeho bossa z Dunajskej Stredy – Lajoša Sátora. Dnes už ťažko môže niekto pochybovať, že Sátor bol za najväčšou mafiánskou masakrou, v ktorej padlo celé jaro jemu konkurenčnej mafiánskej bandy pápayovcov. Podrobnosti si môže každý nájsť v knihe Mafiáni 5: Sátorovci kontra Pápayovci, Duel Tóth – Muszka, Mafiánski bratia Adamčovci (Marenčin PT, 2019). A čo je na tom najzaujímavejšie? No to, že spolu s týmto a ďalšími mafiánmi zarovno v tom istom meste vyrastal aj „slovenský Cattani“ Jaroslav Spišiak. A keď Spišiak obliekol policajnú uniformu títo mafiáni ovládli nielen Dunajskú Stredu tak brutálne, že to nemohol prehliadnuť ani každý bežný občan, nie to ešte policajt!

V okrese Dunajská Streda je odvtedy nezvestných 113 osôb – na ich mená bol zakúpený tovar bez uhradenia faktúr v stovkách miliónov korún. Nikto z nich sa nenašiel. Kde bol vtedy „Cattani“ Spišiak?

Na trhu sa objavila najnovšia kniha Gustáva Murína „Generál Lučanský“

Na pohrebe Pápayovho brata, ktorý sa zabil pri autonehode, zastavili pápayovci pre smútočný sprievod premávku na hlavnej ceste v Dunajskej Strede. Autorka knihy opisujúcej túto absurdnú temnú moc nad mestom Durica Katarina dodáva: „…každý musel ísť domov o druhej popoludní, museli vypnúť dokonca aj rádiá a televízory. V čase pohrebu všetci v meste trčali vo svojich bytoch“. Všetci museli nosiť smútočné čierne šaty. Mafiózovia si dokonca trúfli na mesiac zakázať všetky kultúrne podujatia, v reštauráciách ani nikde na verejnosti sa nesmela púšťať hudba. Nikto neprotestoval, pre istotu odložili aj stužkové bankety, hoci rodičia s maturujúcimi deťmi ich dlhodobo plánovali. Kde bol vtedy „Cattani“ Spišiak? Spišiak býval v jednom dome s bratmi Raiszovcami, ktorí sa mali aktívne podieľať na vyvraždení pápayovského gangu a boli najbližšími kumpánmi krvavého mafiánskeho bossa Sýtora…

Títo najbrutálnejší slovenskí mafiáni, ktorí terorizovali celé mesto, kde Spišiak žil a pracoval ako policajt, vykonávali aj svojskú spravodlivosť. Istý osamelý zlodej, s prezývkou Slon, urobil tú chybu, že najskôr predal a potom späť ukradol luxusné auto jednému z mafiánov. Trest bol okamžitý – Slona odchytili a vyvesili v strede Dunajskej Stredy dolu hlavou za nohy na pouličnú lampu. A trvalo dlhý čas, než sa ho miestni požiarnici trúfli zvesiť. Ako to, že „Cattani“ Spišiak nezasiahol?

Omnoho dramatickejšie scény, o ktorých Spišiak musel vedieť, ale nevieme prečo im ako vzorný policajt nebránil, nájdete aj v aktualizovanej e-knihe Mafia na juhu – Strach a hrôza (2019). O to pozoruhodnejšie je, že sa Jaroslav Spišiak odrazu objavuje v pozícii 1. viceprezidenta PZ SR, kde sa dokonalo znemožňuje svojimi zaumnými vyjadreniami pre médiá, ktoré ich zaznamenávajú ako nečakané perly ducha. Po zmene vlády Spišiak odchádza aj z PZ SR, aby sa zase vrátil už dokonalo znemožniť v pozícii prezidenta PZ SR. A tu sa opäť stretáva s Lučanským.

Murín si všíma čudné hry advokátky Evy Mišíkovej: Lučanského odmietla, Pčolinský jej nevadí

Lučanský zoči-voči Sátorovi

Toho kontaktoval Sátorov emisár ešte ako vyšetrovateľa najzávažnejšej kriminality, čo Lučanský potvrdil a opísal osobne autorovi tejto knihy, a neskôr v tejto veci vypovedal aj pred súdom so zvyškom sátorovcov. Lučanský aj na súde potvrdil, že v roku 2010 sa s vedomím jeho nadriadeného, vtedy plukovníka Ivana Ševčíka, ako riaditeľ odboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite – Stred stretol na maďarskom území s mužom, ktorý tvrdil, že je Ľudovít Sátor. Podľa správy TASR: „S hlavou gangu sa mal Lučanský stretnúť v čárde v Komárome a Sátor vtedy u neho sondoval, aké sú možnosti jeho postavenia v rámci trestného konania, ak sa po desaťročnom úteku vydá polícii a prizná k trestnej činnosti, a to najmä z obavy o svoj život. Údajne sa obával, že ho ´vlastní dajú dole´. Na jeho spolupráci s políciou by vraj nič nemenil ani doživotný trest“.

Nebolo to také jednoduché. Lučanský to opisoval podrobne (Plus 7 dní): „Stiahol som do Komárna policajtov, s ktorými som spolupracoval na Černákovom prípade, a oni pri miestnom preverovaní zistili, že v Komárne sa už pohybujú sátorovci. Mal som záujem Sátora chytiť, nechcel som ho vyplašiť, preto som dal policajtom pokyn, aby sa stiahli. Ale Sátor v poslednej chvíli zmenil plán. Cez Kádára mi oznámil, že stretnutie sa uskutoční v maďarskom Györi. Najprv som odmietol, nechcel som na stretnutie v Maďarsku pristúpiť. Povedal som, že do tohto nejdem. Kádár ma prehováral, aby som teda aspoň prešiel cez most a počkal hneď v prvej čárde za hranicou.“

Lučanský nevedel, či Sátor na neho nenastražil pascu. Aj keď osobne prípady sátorovcov nevyšetroval, mal dosť informácií o tom, čoho sú títo zločinci schopní. To neboli ľudia, ale divé zvery. Strieľali, škrtili, odrezávali prirodzenie… Nakoniec u Lučanského zvíťazila zvedavosť. Odložil služobnú zbraň do auta a pešo prešiel cez komárňanský most na územie Maďarska. V čárde si objednal polievku a čakal, čo sa bude diať. Všimol si, že sa tam pohybuje viac ľudí, ktorí priestor monitorovali, zrejme mali zaisťovať Sátorovu bezpečnosť (Plus 7 dní): „K stolu pristúpil Kádár s ďalšou osobou, ktorú predstavil ako Sátora. Predtým som osobne Sátora nikdy nevidel, nepoznal som ho a ten muž vyzeral úplne inak ako na policajných fotografiách. Bol mladý, vyšportovaný, v mikine, mal dlhšie čierne kučeravé vlasy, nevyzeral nervózny ako človek na úteku. Vôbec som si nebol istý, či je to naozaj Sátor.“

Z pripravovanej knihy Gusta Murína: Smrť generála Lučanského

Toto svedectvo sa pokúšali napádať niektorí tiež-novinári absurdnými špekuláciami, pretože potrebovali Lučanského kompromitovať v čase, keď sa hľadal nástupca za generála Gašpara vo funkcii prezidenta PZ SR. Vraj sa nemal so Sátorom baviť, ale zatknúť ho. Niečo tak absurdné môže napadnúť len niekomu, kto buď je úplný ignorant limitov policajnej práce, alebo ich naschvál prehliada. Lučanský sa vyjadril aj k tomu (TASR): „Boli isté obvinenia a útoky na mňa, že som ho mal vtedy zadržať. Stále som tvrdil, že som bol na území iného štátu, kde nemám žiadne právomoci, nebol som ozbrojený, neovládam maďarský jazyk. Nemal som inú možnosť, ako od tohto zákroku svojím spôsobom upustiť. Nebol som presvedčený, že ide o Ľudovíta Sátora… Hovoril pokojne a uvoľnene, aj to bol dôvod, že som si nebol istý. Bolo by veľké fiasko, keby sme na maďarskom území, kde sme nemali žiadne právomoci, zadržali človeka, ktorý by napokon vôbec nebol Sátor.“ Pre médiá tiež poznamenal, že v spomínanej čárde si navyše všimol veľký pohyb ľudí, ktorí zabezpečovali Sátorovu bezpečnosť.

Lučanský pri príprave série TV dokumentov (neskôr odvysielaných na RTVS) opísal autorovi tejto knihy aj jeden zaujímavý detail tohto tajného stretnutia. Keď sa na jeho konci Kristián vzdialil, aby zaplatil účet, Sátor sa k Lučanskému nahol a stíšeným hlasom sa mu zveril z obavy práve z Kristiána. Prorokoval svoju vlastnú smrť (Plus 7 dní): „… lámanou slovenčinou sa pýtal, či som ten policajt, ktorý vyšetroval černákovcov a riešil veci okolo Miloša Kaštana. Vedel, že Kaštan bol korunný svedok proti Černákovi. Povedal mi, že má dosť skrývania a chcel by niečo podobné ako Kaštan. Chcel svedčiť. Vysvetľoval som mu, že z neho nemôže byť korunný svedok, lebo on je organizátorom trestných činov. On predsa nemôže požívať nejaké benefity. Jemu hrozí doživotie… Z môjho pohľadu nepostupoval takticky správne, keď pred inými osobami hovoril, že sa chce priznať a vypovedať k rôznym skutkom. Z mojich skúseností je v takýchto zločineckých skupinách veľká rivalita.“

Lučanského vyjednávacia misia však uspela, pretože sa dohodli na ďalšom stretnutí, ale už na Slovensku. Cez Kádára zvolili Poprad, lebo hľadaný Sátor tam pokojne chodieval zajazdiť si na snežnom skútri. Sátora teda Lučanský presvedčil, a ten mu dôveroval. O schôdzke mal byť informovaný aj minister vnútra. „Priznanie bolo pre neho poslednou možnosťou, ako ostať nažive,“ vypovedal na súde prezident Policajného zboru SR Milan Lučanský, jediný muž zákona, ktorý sa s týmto zločincom stretol zoči-voči.

Pohľad zboku

Istý Peter Nôta bol pomocníkom a priateľom známeho investigatívneho novinára Paľa Rýpala. Ten sa v záujme získania naozaj dôverných informácií neváhal pohybovať na okraji podsvetia, kde hľadal svojich informátorov. Stálo ho to život. Nôta sa snažil na vlastnú päsť jeho smrť objasniť a tak mu téma podsvetia akosi prischla. Na svojom blogu ponúkol zaujímavý pohľad na stretnutie Lučanský – Sátor: „Sátor ho oslovil úmyselne. Vedel, že Lučanský jeho pozvanie prijme. A mimochodom na tom, že operatívec alebo policajt ide na stretnutie s členom podsvetia, nie je nič neobvyklého a nemorálneho. Je to úplne normálny postup. Polícia informácie potrebuje a preto sa s členmi podsvetia môže kontaktovať. Nemusí však pristúpiť na kompromis – to znamená, nemusí prísť ku ´historickému kompromisu´. To znamená dohodu s jedným s gangom na úkor druhého gangu. Sátor v tej dobe vedel, že ho chcú zabiť, čiže on chcel spolupracovať z pragmatických dôvodov. Zároveň si musíte uvedomiť, že Sátor (napriek tomu, že bol vrah a mafián), bol rodinne založený. Rodina Sátorovi veľmi chýbala, preto sa chcel vrátiť a dal ponuku na zobchodovanie informácií… Nadriadený (Spišiak) ale tento bárter – kompromis odmietol.“

Lučanský a Mello (Gustáv Murín)

Nebol to jediný prípad, kedy sa Lučanský stretol s čudným chovaním nadriadených. Lučanský bol prvý, kto s kolegom vypočúvali Roháča, po jeho zatknutí v Prahe. Všimol si, že Roháč nechce byť vydaný do Maďarska, čo sa dalo využiť na to, aby vypovedal o kauzách na Slovensku vrátane vraždy Remiáša. Lenže slovenská prokuratúra v tej dobe nejavila o Roháča (podozrivého z celej série nájomných vrážd) záujem a tak ho slovenské orgány „zobchodovali“ za mafiána s prezývkou Turek Haris, ktorého na výmenu vydala maďarská strana. Takže sa ukázalo, že nie niekto ani nechce, aby na Slovensku Roháč vypovedal…

Jaroslav Spišiak zasahuje

Spišiak bol o stretnutí Lučanského so Sátorom informovaný. Vedel to priamo od Lučanského a rovnako vedel, že je to začiatok možného vydania sa Sátora do rúk polície. Spišiak aj oficiálne potvrdil, že Ľudovít Sátor sa pripravoval na návrat do Dunajskej Stredy s tým, že ho zbavia obvinení a bude si môcť naďalej budovať zločineckú kariéru. Prihlásil sa totiž svedok, ktorý ho pôvodne usvedčoval z vraždy, no teraz vyhlasoval, že predtým nehovoril pravdu, a zmenil svoju výpoveď v prospech Ľudovíta Sátora. Detektor lži potvrdil, že muž klame. Akurát, že to ako dôkaz u nás pred súdom neobstojí.

A teraz si pripomeňme jeden rozhovor so Spišiakom v Plus 7 dní č.16/2003, kde o Sátorovi (ktorého poznal osobne z pôsobenia v Dunajskej Strede) vyhlásil: „Bol môj úhlavný nepriateľ…“ A ten istý Spišiak si nechá od Lučanského popísať stretnutie aj plán na Sátorovo zatknutie, aby vzápätí celý plán zmaril?! Veď tým, že jedinú úradne schválenú spojku polície so Sátorom z tej polície doslova vyštval (rovnako ako niekoľko desiatok iných špičkových vyšetrovateľov, medzi nimi napr. budúceho generála Ivana Ševčíka), zmaril Sátorov plán vzdať sa. A nielen to – vydal ho tým na istú smrť do rúk Sátorovým komplicom?? Tí ho podľa aktuality.sk zlikvidovali 2. decembra 2010.To by vysvetľovalo čudnú laxnosť Spišiaka pri hľadaní Sátorovho tela i stíhaní jeho vrahov. K tomu odhaleniu došlo až desať rokov po čine, keď už Spišiak dávno nebol v najvyššej policajnej funkcii.

Ako píše Ľudmila Lacková v Plus 7 dní Lučanský sa s Kádárom neskôr stretli v Banskej Bystrici v nákupnom centre Európa. Dohadovali schôdzku so Sátorom v Poprade, lebo Sátor chodieval na Podbanské zajazdiť si na snežnom skútri. Zároveň Lučanský zbieral informácie o nezvestných osobách v okolí Dunajskej Stredy, pripravoval sa na vyšetrovanie Sátorových zločinov. Ale prišli voľby a ako konštatoval Lučanský (Plus 7 dní): „K ďalšej schôdzke so Sátorom už nedošlo. Boli parlamentné voľby, mňa odvolali z funkcie a potom som z polície odišiel. Nastupujúcemu vedeniu som oznámil, čo treba spraviť, aby dostali Sátora, ale čo sa s touto vecou stalo ďalej, som už nesledoval. Iba v roku 2011 som dostal informáciu, že došlo k usmrteniu Sátora. Nepreveroval som, či to je pravda, alebo nie, už som nebol v Policajnom zbore, len som to zobral na vedomie.“.

Márna Lučanského nadpráca (Gustáv Murín)

Podľa prokuratúry bol Ľudovít Sátor zavraždený a z jeho smrti je obžalovaný práve Kristián Kádár. S kamarátom si vopred kúpili bager, aby nemuseli prácne zahrabávať telo, a Kádár Sátora jednoducho zastrelil. Ostatným sátorovcom sa to veľmi nepozdávalo. O Kádárovi hovoria na súde ako o bláznovi s predrogovaným mozgom. Spomínajú, ako zo zábavy odhryzol hlavu živému bažantovi či odrezal ucho chlapcovi, ktorého spoločne obesili, a nožom dopichal aj vlastnú manželku. Na súde k tou Lučanský povedal: „Keby som si bol vtedy istý, že hovorím so Sátorom a nastali by vhodné podmienky, zadržali by sme ho. Sátor dnes mohol žiť a vypovedať k mnohým trestným skutkom.“

A je tu ešte jedna pozoruhodná spojitosť. Sátora mohlo pripraviť o život aj to, že veľmi neopatrne vyhlásil ochotu rozprávať o čiernom obchode s kradnutými pohonnými látkami priamo z výroby. Ide zrejme o Slovnaft. Teda firmu, kde po svojom náhlom nútenom odchode z polície v roku 2006 získal Spišiak prestížnu funkciu šéfa ochranky. Na tento post ho prijímal vtedajší generálny riaditeľ Oszkar Világi. Ten Világi, ktorý o desať rokov neskôr sedel na otvorení nového futbalového štadiónu DAC Dunajská Streda hneď vedľa maďarského premiéra Orbána, za nimi celá plejáda maďarských politikov na Slovensku a o ďalšie dva rady vyššie osamelý Jaroslav Spišiak. Už prvé dni Spišiaka v spomínanej funkcii v Slovnafte boli úspešné. Vďaka informáciám, ktoré poskytol polícii, bolo naozaj chytených zopár malých rýb. Ako sa posťažoval autorovi tejto knihy, viac však nepokročil. Pretože to išlo už nie o bandasky prehadzované cez plot, ale celé vagóny nafty. Ak nejaký majster smeny alebo rušňovodič odmietli s mafiánmi spolupracovať, boli surovo zbití. Sátorovo svedectvo by mohlo priniesť konečne svetlo do celej dlhoročnej mafiánskej pijavice na prosperujúcom strategickom podniku pod vedením Világiho.

Aspoň už teda vieme motív, pre ktorý musel Sátor skončiť tak zle. Tým, že sa dlhodobo skrýval, bol závislý na svojich budúcich vrahoch. A kým im prinášal osoh svojimi ilegálnymi kšeftami, držali sa ho. V okamihu, keď ich chcel opustiť a vydať sa spravodlivosti do rúk, ohrozil ich a stal sa pri tých kšeftoch už aj nepotrebným. Sátor musel zomrieť. A Lučanský nezavadzať…

Tragédia generála Lučanského – osoby a obsadenie (Gustáv Murín)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info