(výber z práve vydanej knihy „Generál Milan Lučanský“)
Generála Milana Lučanského som poznal v auguste 2010 pri práci na knihe rozhovorov o mafiánskom bossovi Černákovi. Stretli sme sa za neobvyklých okolností, keď ako elitný policajný vyšetrovateľ bol, po nástupe Daniela Lipšica do kresla ministra vnútra a Jaroslava Spišiaka na post prezidenta Policajného zboru SR, spolu s inými doslova vyštvaný do civilu.
Našiel som ho v Martine v hoteli, ktorý bol pôvodne eldorádom miestnych mafiánov a práve Lučanský prispel k tomu, že sme sa tam po rokoch mohli bezpečne porozprávať. V takých chvíľach sa nikto na nič nehrá. Tak vznikol rozhovor, ktorý vyšiel v knihe, ktorá je už vypredaná, ale existuje jej elektronická verzia pod názvom „Mikuláš Černák prehovoril? Fakty kontra mýty“ (iAdverti, 2016).
Po zmene vlády, a odchode Lipšica i Spišiaka, sa Milan Lučanský vrátil do vysokých policajných funkcií a opäť sme sa stretli. Tentoraz na príprave série televíznych dokumentov „Mafiáni“, vysielanom RTVS na jar roku 2016, kde aj vystupoval. Bol to vzor nepodkupného policajta a príklad priamočiaro konajúceho chlapa v uniforme.
Poznal som ho teda dosť dobre na to, aby som mohol posúdiť, aké vlastnosti sa mu dajú, a aké nedajú, pripisovať. A oficiálna verzia jeho šokujúcej smrti vo väzbe, samovražda, je určite to posledné, čomu by sa dalo veriť. O tomto mimoriadne statočnom policajtovi a jeho potupnom a nezmyselnom konci života je táto kniha...
Generál Milan Lučanský
Milan Lučanský sa narodil 10. februára 1969 v Poprade. Vysokoškolské štúdium absolvoval v rokoch 1998-2003 na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V radoch Policajného zboru začínal v Liptovskom Hrádku, neskôr počas 90. rokov pôsobil v Martine ako starší inšpektor, inštruktor skupiny obrany a telesnej prípravy či starší referent. V roku 1997 sa jeho pôsobiskom stalo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline, kde pracoval do roku 2004, keď sa stal vedúcim oddelenia odhaľovania odboru boja proti organizovanej kriminalite STRED Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK) Prezídia Policajného zboru (PPZ). V roku 2008 sa stal riaditeľom odboru STRED Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ.
V rokoch 2010-2012 bol bezpečnostným pracovníkom v súkromnej spoločnosti. Od 1. augusta 2012 zastával post 1. viceprezidenta Policajného zboru. Dňa 26. novembra 2015 prezident SR Andrej Kiska vymenoval Milana Lučanského do hodnosti generála. Od 15. júna 2016 bol Lučanský povýšený na generálneho riaditeľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR.
Ministerka vnútra Denisa Saková (vtedy Smer-SD) Lučanského vymenovala 30. mája 2018 do funkcie prezidenta Policajného zboru. Na svoj post nastúpil 1. júna 2018. Nahradil v ňom Tibora Gašpara.
V apríli 2019 sa Milan Lučanský úspešne zúčastnil na výberovom konaní do funkcie prezidenta PZ SR podľa nových pravidiel. Kandidátov posúdila odborná komisia, branno-bezpečnostný parlamentný výbor potom vybral dvoch, ktorých odporučil ministerke. Ministerka Saková si vybrala Lučanského a opätovne ho vymenovala do funkcie 15. apríla 2019.
Jedno z týchto periodík dokonca prehralo súd s generálom Lučanským a radšej sa dohodli na mimosúdnom vyrovnaní za sumu prevyšujúcu 100 tisíc eur. Sami teda uznali, že sa dopustili voči nemu neetického činu. Ale robia tak naďalej, ak tvrdia, že bol zameraný na peniaze za každú cenu. Veď z tých vysúdených peňazí všetky rozdelil na podporu onkologicky postihnutých detí i rímsko-katolíckej charite a umeleckým školám! Už teda účelovo zabudli a špinia jeho pamiatku, aj po jeho smrti, keď sa už nemôže brániť. Môže byť väčší novinársky hyenizmus, pani Tódová?!
A ako si ešte povieme, uvrhnutie generála Lučanského do väzby nemalo žiadny objektívny právny podklad. Bolo to splnenie politickej objednávky bezcitného zločinného režimu, ktorý si tým dúfal zabezpečiť prežitie aspoň na čas. Je zvláštnym paradoxom, že to bol Jaroslav Spišiak kto „za zásluhy“ vyštval na čas Lučanského z Policajného zboru. Prešli roky a ten istý Jaroslav Spišiak sa stal poradcom ministra vnútra Mikulca. A odrazu tu je absurdné obvinenie len na základe za to slobodou odmenených kajúcnikov, ako aj neoprávnená väzba s cieľom zlomiť Milana Lučanského. Nedal sa a tak zomrel...
Sám proti vlkom
Málokedy pripraví život takú dramatickú zápletku, že by sa dala hneď inscenovať na doskách, ktoré znamenajú svet.
Generál Lučanský si ako viacerí pred ním myslel, že keď si bude robiť svoju prácu, na ktorú mal najvyššiu kvalifikáciu, nechajú ho noví samovládci na pokoji. Ale nenechali, pretože na obzore sa objavil Spišiak! Ten insitný Spišiak, na podnet ktorého sa Lučanského policajná kariéra v roku 2010 na čas uzavrela. A prvé, čo mu predvedie minister Mikulec s poradcom Spišiakom je odobratie šoféra a ochrankára?!!
Toto je vedomé gesto nielen poníženia generála polície, ale aj vedomé vystavenie jeho zdravia a života od tých, ktorých v záujme tejto spoločnosti stíhal?! Veď toto neurobí seriózne uvažujúci minister. Toho sú schopní len noví vládcovia „zmeny“ s ich bizarnými gestami moci nad každým. Tak sa Lučanskému postavil v živote opäť do cesty Spišiak a zlo. A tak ako viacerí pred ním si generál Lučanský myslel, že keď tomu zlu ustúpi, dajú mu pokoj. Ale to bol len prológ...
Ako druhá postava tejto drámy sa objavuje istý Peter Kovařík. Toho Lučanský dobre poznal ešte z roku 1997. Vedy tento Kovařík podľa pamätníkov ušiel z vyšetrovacieho tímu na Černáka. Prejdú roky a Kovařík nahrádza Lučanského na poste policajného prezidenta a zavádza okázalo potupné zatýkanie svojich ďaleko zaslúžilejších kolegov. Patrí k nim aj Lučanský...
Daniel Lipšic (to treba uznať) bol ako minister spravodlivosti hnacím motorom vzniku špecializovaného tímu vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorý vytvorili v roku 2005, a boli úspešní. Do neho patril aj Lučanský. Keď sa Lipšic stal o päť rokov neskôr ministrom vnútra, tento tím rozpustil a Lučanského z polície s pomocou Jaroslava Spišiaka ponižujúcim spôsobom bez poďakovania vyštval.
Ale časy sa menia, Lipšic pre autonehodu s následkom smrti náhodného chodca na oko končí v politike, aby sa začal objavovať pri všetkých horúcich kauzách obvykle na bizarnej strane (napr. začínal u Valka, ale odmietol svedectvo z podsvetia o tom, kto ho zabil, a nakoniec obhajoval jedného z jeho vrahov; s údajnou sprostredkovateľkou vraha Kuciaka a jeho snúbenice si veselo hrkútal s erotickým podtónom, aby sa stal potom zástupcom postihnutých rodín proti nej apod.).
Lučanský nemohol zabudnúť Lipšicovi ako rozbil nielen jeho vyšetrovací tím, ale že kvôli nemu odišli od rozrobenej práce desiatky skúsených vyšetrovateľov. Aj s ich kontaktmi na dôverníkov a informátorov, ktoré sú životne dôležité ako prvotná navigácia úspešného vyšetrovania. Preto bolo vyšetrovanie Lipšicovho profesného tútora Valka vraj také amatérske a s toľkými chybami. Ale zdá sa, že Lipšic už Lučanskému cestu neskríži.
A tu odrazu na životnej križovatke, ktoré viedla k smrti Lučanského, sa objavuje – Daniel Lipšic! A do divadelnej drámy sa hodí táto scéna (Plus 1 deň):
„Bezprostredne po zadržaní absolvoval Milan Lučanský výsluch, na ktorom sa zúčastnil aj JUDr. Daniel Lipšic – advokát zadržaného námestníka SIS – Beňu. Lipšic akosi opäť raz zabudol na postavenie advokáta v trestnom konaní a priebežne sa staval do pozície vyšetrovateľa a prokurátora. Milana Lučanského tlačil, aby udal Roberta Fica, Róberta Kaliňáka a ďalších politikov.
Milan Lučanský sa spýtal: Tak politikov?
Daniel Lipšic: Áno.
Milan Lučanský: Tak začnem vami, pán Lipšic, čo na vás všetko viem.
Daniel Lipsic očervenel a došlo k hádke...“
Do tretice tu máme Lučanského celoživotného súpera – mafiánskeho brutálneho zabijaka Černáka. Lučanského berú nezmyselne do väzby presne v deň Černákových menín! A Černák to jasavo oznamuje na svojom facebook-ovom profile. Keď už je generál za mrežami, Černák sa nečakane ocitá v tej istej väznici v Prešove – hoci doživotný trest si odpykáva 355 kilometrov ďaleko! Tá náhoda, že akurát, keď do Prešova eskortovali Lučanského, za tými istými múrmi sa objavuje vysmiaty Černák?! Navyše ho tam previezli, aby svedčil v prospech svojho bývalého štartéra, ktorý ho udával a nevie mu prísť na meno?
Čo toto bol za manéver vyšetrovateľov?! Veď stačilo Lučanskému len spomenúť, že je Černák poblízku a iste by si sám pripomenul svoje slová v rozhovore s autorom tejto knihy: „Černák žije už trinásť rokov pre pomstu. A on sa jej chce dožiť...“ Lučanského mučitelia predsa urobili všetko preto, aby ho psychicky zlomili, ibaže došlo aj na fyzický zlom. A prvé a zrejme rozhodujúce zranenie sa Lučanskému stane práve na výročie Černákových narodenín?!
A nevyhnutný bonus: než uvrhli generála do väzby pod pochybnými dôvodmi, zbavila sa Matovičova zločinná vláda JUDr. Viery Kováčikovej, aktuálne šéfujúcej Generálnej prokuratúre. A to pod fantazmagorickou zámienkou, že porušila karanténu tým, že po pozitívnom teste sa vrátila do kancelárie odovzdať agendu.
Pritom oni sami karanténu porušili nielen individuálne (Matovič, Kollár, Hollý apod.), ale hromadne nahnaním covid-pozitívnych poslancov do parlamentu na zmrzačenie Ústavy. Kováčiková bola dlhé roky krajskou prokurátorkou v Trenčíne, dozorovala celý Černákov prípad, keďže dozorovaniu v Banskej Bystrici nikto súdny neveril. Mala odvahu sa postaviť mafii, ale po nezmyselnom šikanovaní Matovičovcami spolitizovanej NAKA sama radšej odišla nielen z postu zastupujúcej generálnej prokurátorky, ale aj z prokuratúry.
Takto sa Zmatkovičovci zbavili všetkých, ktorí sa postarali o to, aby Černák skončil v base na doživotie. Kováčiková poznala za tie najťažšie roky generála veľmi dobre a vážila si ho. Iste by sa proti absurdne uvalenej väzbe ozvala. Takto už nemal kto...
Akýsi policajný reklamný copy-writer vymyslel zatknutie a nezmyselnú väzbu pre generála Lučanského pod bombastickým názvom „Judáš“. Dodatočne, po násilnej smrti generála Lučanského, začala vládna propaganda šíriť neuveriteľnú konšpiračnú teóriu, že sa obesil. Ale veď aj biblický Judáš sa obesil...
Takú drámu s takým obsadením dokáže napísať len život.
A to najpodstatnejšie
Matovičov zločinný režim na čele s ministerkou na jedno použitie, Kolíkovou, silou-mocou pretláča konšpiračnú teóriu o údajnej samovražde generála Lučanského. A tvária sa, že čím dlhšie sa im podarí túto konšpiračnú teóriu živiť, tým sa vlastne oni sami vyvinia. Takže neplatí ich zodpovednosť za fakt, že v rukách štátu nikto nesmie zomrieť násilnou smrťou?
Nech by bola príčina smrti tak významnej osobnosti so zásluhami o bezpečnosť tohto štátu akákoľvek, automaticky v demokratickom štáte končí šéf tej väznice a jeho za skutok zodpovední podriadení a ako samozrejmosť ministerka, ktorá má politickú zodpovednosť za túto nehoráznosť! Pretože, tak či onak sú to oni, ktorí majú tú zodpovednosť za politickú vraždu, nech už k nej smerovalo čokoľvek. Ale títo emisári „zmeny k zlu“ sú k logickým záväzkom v demokratickom zriadení hluchí a slepí tak, ako to pred nimi robili predstavitelia totalitných režimov u nás, aj vo svete.
V demokratických režimoch po takomto šokujúcom zlyhaní celého väzobného systému odstupujú zodpovední preto, že zjavne pochybili a berú za to zodpovednosť. V totalitných režimoch naopak neodstupujú, čím si potvrdzujú svoju beztrestnosť a posmeľujú sa tak navzájom v presvedčení, že im odteraz už každá brutalita prejde. Posúďte sami, do ktorého režimu dnes Slovensko patrí.
