fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Západ: optimalizácia úsilia (Fjodor Lukjanov)

Karikatúra / Adam Zyglis
Zdroj: Rusko v globálnej politike

 

O tom, že 21. storočie patrí Ázii sa už hovorí dávno. Je pravdou, že polemiky, čo to znamená a čo z toho vyplýva neutíchajú. Ale rok 2020 bol rozhodne rokom Ázie. To, čo sa tam udialo, predurčilo udalosti na celom svete. Z tejto časti planéty sa začal šíriť nový koronavírus, čínske kroky zamerané na boj proti nákaze s väčšou alebo menšou efektivitou začali kopírovať ďalšie krajiny. Ázia sa ako prvá dostala z pandémie a s ňou spojenej hospodárskej krízy. Politická agenda sa nezmenila, konfliktov nie je menej, pozornosť sa však presunula na Áziu.

Valdajský klub organizoval svoje každoročné ázijské regionálne zasadanie. Ako inak – dištančne, čo neznížilo ani reprezentatívnosť, ani kvalitu diskusie. Ázia je ako celok vzájomne prepojená, ale vôbec nie jednotná, čo bolo zrejmé z prejavov čínskych, japonských, indických, vietnamských, kórejských a ďalších účastníkov. To, že sa Ázia dostala do popredia politických a ekonomických procesov len zdôraznilo rozdielnosť záujmov v tejto časti sveta. Ani jedna z tamojších mocností si však neželá, aby sa do regiónu preniesla rivalita podľa modelu známeho zo studenej vojny – tvrdé vymedzenie do blokov. Krajiny ázijsko-pacifického regiónu viac ako ktokoľvek iný profitovali z globalizácie, práve vtedy, keď absencia systémového súperenia umožnila využívať rôzne výhody a príležitosti. Preto rastúca konfrontácia medzi USA a Čínou všetkých deprimuje, aj keď mnohí sa postupného rastu Pekingu obávajú. Situácia aj tak nebude lineárna, konflikty a záujmy sú až príliš pevne prepletené.

To, čo sa odohráva v Ázii, je pre Moskvu veľmi dôležité. Po prvé: tieto procesy čoraz viac určujú situáciu na medzinárodnej scéne. Po druhé: vzťahy s Európou a USA, ktoré tradične patrili k prioritným, vykazujú pochmúrnu tendenciu. Momentálne sa nečrtajú žiadne vyhliadky na spoluprácu.

Na každoročnom zasadnutí Ruskej rady pre medzinárodné záležitosti ruský minister zahraničia Sergej Lavrov poznamenal, že „Európska únia opustila svoje nároky na úlohu jedného z pólov v objektívne sa rozvíjajúcom multipolárnom systéme a je plne orientovaná na Spojené štáty. Línia NSR… nás presviedča, že presne takto chce Berlín postupovať, zachovávajúc si pritom svoje nároky na absolútne líderstvo v EÚ. Francúzi majú trochu inú pozíciu. Zdá sa, že dominantnou tendenciou je zanechanie ambícií Európskej únie na „pól“ v multipolárnom usporiadaní sveta. Ak sa Francúzsko bude chcieť uchádzať o túto pozíciu, uvidíme, čo sa stane“. Minister osobitne spomenul koncepciu „fiktívneho multilateralizmu, ktorú vymysleli Nemci a Francúzi’’.

Hneď nato sa minister zahraničia odobral na stretnutie s delegáciou strany Alternatíva pre Nemecko, kde dal jasne najavo, že toto prijatie je len zrkadlovou reakciou na politiku Berlína, ktorý sa mimoriadne citlivo stavia k ruskej opozícii  a stará sa viac o jej problémy, než o pragmaticke záujmy oboch krajín. Stretnutie s krajnou pravicou nemeckého politického spektra treba považovať za čisto demonštratívne, ale vyhlásenie, že Európska únia sa, na návrh Nemecka, zrieka nárokov na nezávislú rolu vo svete je už koncepčné. V Moskve dospeli k záveru, že s Berlínom už viac nemajú nadštandardné vzťahy a vzhľadom na pravdepodobných nástupcov Angely Merkelovej na poste kancelára v dohľadnej dobe ani mať nebudú. Erózia starého vnímania osi ‘’Moskva – Berlín’’ ako niečoho osobitného sa už začala dávno. Toto vnímanie sa teraz rozplynulo spolu s tradičnými pre ruskú politiku snami, že kontinentálna Európa sa v podmienkach nového sveta začne emancipovať od transatlantickej identity k niečomu nezávislejšiemu. A hlavnou prekážkou takejto hypotetickej emancipácie je Nemecko. Odtiaľ aj prihrávka smerom na Francúzsko, mimochodom, trochu ironická.

Keď Lavrov pred dvoma mesiacmi oznámil, že je pripravený dočasne prerušiť dialóg s EÚ z dôvodu bezvýslednosti, išlo práve o inštitúcie Únie a nie o odmietnutie rozhovorov s Európou ako takou. Vzťahy s konkrétnymi krajinami sa v súčasnosti začínajú revidovať v závislosti od ich pozície k Rusku a od ich úlohy v rámci EÚ. Je to koniec veľmi významného obdobia ruskej zahraničnej politiky, ktoré sa začalo po rozpade ZSSR (presnejšie ešte predtým, ale v inej podobe) a prechod k niečomu úplne inému, pravdepodobne oveľa menej eurocentrickému.

To však neznamená, že Rusko sa úplne otočí chrbtom k Európe a obráti k Ázii. Otázka nevyhnutnej rovnováhy – ázijské smerovanie je treba v každom prípade rýchlo rozvíjať a taktiež primerane rozložiť úsilia. Vzťahy so Západom sa opäť zlepšia, pretože je to prospešné a potrebné, ale nie teraz, v nejakej inej fáze.

Autor je ruský novinár, politológ, šéfredaktor časopisu Rusko v globálnej politike od jeho založenia v roku 2002. Predseda prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku RF od roku 2012. Vedecký riaditeľ Medzinárodného diskusného klubu Valdai.  Profesor Národnej výskumnej univerzity Vysokej školy ekonomickej. Absolvent Filologickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity.  

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info