Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Odkaz pre pani Remišovú
Dag Daniš tvrdí, že problémy SNS a Tomáša Tarabu majú korene už pri zostavovaní vlády v roku 2023. Kritizuje zásahy Zuzany Čaputovej aj neschopnosť národného tábora presadiť vlastný program.
Himalájske ľadovce miznú o 65 % rýchlejšie. Nepálska katastrofa ukázala ničivú silu rizík, ktoré môžu ohroziť stovky miliónov ľudí.
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Ruskí hackeri tvrdia, že získali tajné dokumenty dokazujúce zapojenie špecialistov napojených na NATO do útokov na ruské ciele. Materiály majú odhaľovať kontakty so SBU aj poskytovanie súradníc strategických objektov.
Ladislav Kamenický reaguje na Ivana Korčoka (PS)
Babiš novinárov označil za klamárov, hovoril o miliardách a varoval pred cenami palív a ETS2.
Petrov neveril vlastným očiam: Toto vraj na verejnoprávnu televíziu nepatrí
Komentáre
31. 10. 2025
Komentár Fedora Lukjanova (Global Affairs)
Farebné revolúcie podnecujú krajiny k nezodpovednosti
Udalosť, ktorá sa odohrala pred dvadsiatimi rokmi, 24. septembra 2000, sa stala udalosťou, ktorá predurčila novú politickú éru. VJuhoslovanskej zväzovej republike (v tom čase tam patrilo Srbsko aj Čierna Hora) - sa konali predčasné prezidentské voľby. Podľa neoficiálnych údajov zvíťazil líder národno-demokratickej opozície Vojislav Koštunica, ktorý výrazne predbehol doterajšiu hlavu štátu Slobodana Miloševiča, ktorý bol pri moci od konca 80. rokov. Ústredná volebná komisia však oznámila, že Koštunica nezískal 50 percent a vyhlásila druhé kolo prezidentských volieb. O dva týždne neskôr, pod tlakom masových protestov, Miloševič rezignoval a jeho súpera vyhlásili za víťaza.
Tieto zmeny urobili bodku za dramatickými udalosťami v histórii rozpadu Juhoslávie (formálne zanikla v roku 2003 a v roku 2006 sa rozpadla aj Konfederácia Srbska a Čiernej Hory, ktorá vznikla na jej mieste). Udalosti v Belehrade však nemajú iba regionálny význam. Práve zvrhnutie Miloševiča sa považuje za prvý príklad toho, čo neskôr nazvali „farebnými revolúciami“. Podobné otrasy s rôznou mierou úspešnosti nasledovali v Gruzínsku, Kirgizsku, Moldavsku a na Ukrajine.
Je pozoruhodné, že vonkajšie sily na rozdiel od všetkých týchto príkladov svoju účasť v Juhoslávii nepopierajú. Za posledných dvadsať rokov sa toho popísalo veľa o tom, ako západní diplomati, aktivisti a tajné služby pomáhali zvrhnúť Miloševiča. Nepovažuje sa to za niečo hanebné. V iných prípadoch európski a americkí predstavitelia dôrazne popierajú, že sa pričinili o zmenu alebo sa pokúsili o zmenu režimov. Táto otvorenosť vo vzťahu k Juhoslávii je pravdepodobne spôsobená skutočnosťou, že Miloševič bol v Európe celkom oficiálne a otvorene považovaný za nechutný anachronizmus, ktorého sa treba zbaviť. Letecké útoky NATO v roku 1999 de facto pripravili Srbsko o Kosovo, ale belehradský vodca sa vo svojej funkcii udržal. Z toho dôvodu, zlikvidovať ho už bolo vecou cti západných vlád. Odtiaľ pramení aj podmanivá úprimnosť, akú pri iných epizódach neprejavili.
„Farebná revolúcia“ - je akákoľvek nenásilná zmena moci ako reakcia na nespravodlivé prejavy z pohľadu politicky aktívnej časti spoločnosti. Podstatným predpokladom je prítomnosť definujúceho vonkajšieho prvku. A nejde iba o priame zasahovanie, ako je financovanie politických síl, akcie a vytvorenie určitej infraštruktúry. Dôležitejšia je prítomnosť postranného arbitra, ktorého autorita bude vnímaná bez výhrad a rozsudok ako právoplatný. Nespokojnosť so samotnými výsledkami volieb môže vyvolať prejavy nevôle, ale kvalitatívne iní rozmer získajú, ak práve tento arbiter (v postsovietskom prípade predovšetkým Európska únia, ale aj Západ ako celok vrátane USA) rozhodne o legitimite niektorých a nelegitimite ostatných. Táto morálno-politická podpora je pôvodom pre prudkú aktivizáciu kandidátov uchádzajúcich sa o moc, ktorí apelujú na vyššiu inštanciu, ktorej záver nepodlieha odvolaniu.
Vrchol „farebných revolúcií“ nastal po roku v 2000 - v období dominancie západných inštitúcií a etických predstáv. Srbsko sa stalo nielen prvým, ale aj najúspešnejším príkladom, a to predovšetkým z dôvodu vysokého záujmu Európy o vyriešenie problému s Miloševičom a s usporiadaním Balkánu, ktoré tiež patrilo k prioritám. Všetky ostatné námety, dokonca aj ukrajinský, nemali pre západné metropoly taký význam, aj keď sa používali rovnaké techniky.
Po prvé, morálna autorita atlantických štruktúr prestala byť nespochybniteľná v súvislosti s vnútornými problémami Západu.
Po druhé, západní (najmä európski) stúpenci demokratizácie iných krajín neboli pripravení vážne riskovať. Akonáhle došlo k tvrdému odporu (Rusko - v prípade Ukrajiny, Čína - v prípade Hongkongu, alebo vnútorná konfrontácia v Sýrii), tak túžba zapojiť sa do boja až do víťazného konca náhle opadla.
Názorným príkladom nedávnej doby je Venezuela. Napriek zúfalej sociálnej a ekonomickej situácii v krajine a pochybný talent chavistickej vlády nebol v roku 2019 pokus o odohranie klasickej „farebnej revolúcie“ s pomocou USA so všetkými druhmi vonkajšej podpory opozície úspešný.
„Farebné revolúcie“ podnietili krajiny, v ktorých sa udalosti odohrali, k nezodovednosti. Kandidáti sa opierali o rozhodujúcu úlohu vonkajších síl, ale v skutočnosti im delegovali právo určovať smer. A obrancovia status quo vysvetlili svoje vlastné pochybenia vonkajším zasahovaním, v skutočnosti, sa tiež zbavili zodpovednosti. Neviedlo to k ničomu dobrému. V nových podmienkach budú musieť obe strany, prinajmenšom, hlbšie popremýšľať o dôsledkoch svojich vlastných činov - pre seba, aj pre svoje krajiny.
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
