Turecký prezident Erdogan vycítil nové geopolitické šance. Podľa neho je čas z nich zlízať smotanu.

Aká je úloha Turecka pri vyvolávaní konfliktu v Karabachu? Osobitnému korešpondentovi k.p.ru Dmitrijovi Steshinovi to povedali Ivan Skorikov, pracovník Inštitútu krajín Spoločenstva nezávislých štátov, a politológ Jevgenij Ben. Ich úvahy zaznamenal spomínaný portál.

Prečo Erdogan otvorene podporoval vojenskú operáciu Azerbajdžanu?

Jevgenij Ben:

“Prečo teraz? Erdogan vycítil nové príležitosti. Zjavne si to myslí takto: Turecká geopolitika vyvinula nový potenciál a je čas z nej zlízať smotanu. Po prvé, Európa sa stala veľmi závislou od Erdogana - brzdí utečencov, ktorí sa snažia presťahovať z Turecka do EÚ. Po druhé, Turecko robí solídny „obchod“ s Ruskom - je to plynovod,  rozostavaná jadrová elektráreň a vojenská spolupráca. Po tretie, Erdogan chápe, že musí konať, kým je prezidentom USA Donald Trump. A Trump už dal jasne najavo, že je pripravený zavrieť oči pred svojvôľou Turecka, pretože Erdogana považuje za „silného politika“.

Myslím si, že Erdogan si vybral najlepší okamih na vstup na Zakaukazsko s pomocou Baku. Gruzínsko bolo navyše prakticky celé kúpené Turkami. Turecko však dúfa, že rozšíri svoju zónu vplyvu ďalej - na ruský severný Kaukaz. Plán expanzie je jasný.”

Ivan Skorikov:

“Všetky Erdoganove vyhlásenia sa nesú v duchu neootomanizmu z 19. storočia. Tento proces trvá už dlho. Prítomnosť Turecka rastie na Balkáne, v strednej Ázii, dokonca aj v niektorých našich regiónoch, napríklad v Tatarstane alebo na Kryme. Súkromné madrasy, publikácia literatúry o jednote turreckého sveta - to všetko sú prejavy tureckej „mäkkej sily“. Turecko má určitú predstavu o pomste. Aktivizovalo sa najmä po neúspešnej vzbure tureckej armády. Erdogan odolal. A potom sa začal považovať za väčšieho vodcu tureckého ľudu ako zakladateľ dnešného sekulárneho Turecka Ataturk. V krajine prebieha islamizácia, dokonca aj kedysi hlavný kostol pravoslávia - svätá Sofia - bol opäť premenený na mešitu.

Erdogan sa posunul na post osmanského sultána, vodcu celého Blízkeho východu. Erdogan si zároveň po neúspešnom puči organizovanom Západom uvedomil, že jeho partneri v NATO nie sú kamaráti. Iba dočasní spoločníci. Uvedomil si, že nemá zmysel orientovať sa na Západ, aj EÚ každopádne odmietla prijať Turecko. Musíme teda ísť na východ, juh, sever.”

Keď sa Turecko dostane do konfliktu v Karabachu, chápe, že ak pôjde ďaleko, bude musieť bojovať s Ruskom. Je na to pripravené?

Ivan Skorikov:

“Nie, Turecko nie je pripravené bojovať s Ruskom a partneri NATO to ani nedovolia. Je však pripravené bojovať cudzími rukami - Azerbajdžančanmi, Sýrčanmi. Rusko však tiež chápe, že v súčasnosti existujú najmenej dva kľúče od mieru v Karabachu. A jeden z nich je v Ankare. Erdogan, ktorý uvádza, že Azerbajdžan je druhým tureckým štátom, môže ovplyvniť Ilhama Alijeva a obmedziť konflikt.

Rusko však možno bude musieť predsa len zasiahnuť. História ukazuje, že v Zakaukazsku vládol poriadok a mier, až keď sa do tamojších svárov zapojila Moskva. V Rusku žije asi päť miliónov Azerbajdžancov a Arménov. Tento konflikt nám nie je cudzí.

Jevgenij Ben:

“Turci veľmi dobre naštudovali jeden dôležitý detail - prítomnosť Arménska v CSTO (organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorá zahŕňa Rusko, Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan, - pozn. red.) Z nej nevyplýva, že by sa Rusko malo zúčastniť tohto konfliktu na strane Karabachu. Zákonne je Náhorný Karabach územie Azerbajdžanu, ktoré bolo pripojené k Arménsku. Turci vedia, kde je „červená čiara“, za ktorou ich čaká zrážka s Ruskom. Tou je hranica samotného Arménska. Preto Turecko nevstúpi na územie Arménska, kde je ruská vojenská základňa.”

Na ktorú stranu by sa Rusko malo postaviť v konflikte v Karabachu?

Jevgenij Ben:

“Situácia je paradoxná. Je ťažké vyhodnotiť, čo sa deje, ako priamu výzvu pre Rusko. Je zrejmé, že za prehĺbením konfliktu v Karabachu stoja turecké ambície. Azerbajdžan je však starým partnerom Ruska. A Arménsko v posledných rokoch v osobe predsedu vlády Pašinjana dokonca čiastočne uskutočňovalo protiruskú politiku. Preto Moskva zdôrazňuje svoje zdržanlivé a neutrálne postavenie v tomto konflikte. Varuje však Ankaru aj Baku, že bude nútená plniť si svoje povinnosti týkajúce sa ochrany Arménska, ak sa vojna rozšíri na jeho územie.”

Ako sa môže tento konflikt skončiť?

Jevgenij Ben:

“To sa dá pochopiť, ak porovnáme dve posolstvá Ilhama Alijeva „národom“. Donedávna tvrdil, že „Azerbajdžan bude bojovať až do víťazného konca, kým nezmení moc v Náhornom Karabachu.“ A na druhý deň napravil svoju rétoriku: „Ak arménska armáda opustí Karabach a poskytne dôkazy o stiahnutí vojsk, potom azerbajdžanská armáda zastaví ofenzívu.“

Je potrebné poznamenať, že Azerbajdžan vedie pomerne úspešnú ofenzívu, berúc do úvahy pomoc Turecka a zbrane zakúpené od Izraela. Arménsko si však tiež nemôže dovoliť, aby významnú časť Karabachu - nie 15 či 20 dedín, ale významnú - okupoval Azerbajdžan. Môžeme preto predpokladať, že čoskoro konfliktné strany napriekvšetkému nájdu nejaký kompromis.”

Má Moskva vplyv na Ankaru?

Ivan Skorikov:

“Ekonomika je „achillovou pätou“ turecko-ruských vzťahov. Vývoz z Ruska je päťkrát vyšší ako dovoz z Turecka. HDP Turecka sa zastavil a v krajine je veľká nezamestnanosť. Ale zdá sa, že v tomto „orientálnom bazári“ sme boli stále nadmerne preceňovaní. Poďme počítať.

Náš plynovod pod Čiernym morom, Turecký prúd, pozostáva z dvoch potrubí: jedného pre domáci turecký trh a druhého pre tranzit do juhovýchodnej Európy. A máme tu konkurenta - projekt plynovodu „Turecko-Azerbajdžan“. Ak sa rozhodneme potrestať Turecko prerušením nášho „toku“, potrestáme sami seba. Necháme našich partnerov v Európe bez plynu a dajme náš trhový podiel Azerbajdžanu.

Stavba ruskej jadrovej elektrárne Akkuya v Turecku trvá tri roky. Buduje sa z našich peňazí a Turci sa vyrovnajú s Moskvou so ziskom z predaja elektriny - to je 15 - 20 rokov. To znamená, že zastavením výstavby jadrovej elektrárne jednoducho zmrazíme naše investície bez toho, aby sme dostali akýkoľvek výnos.

Výzbroj. V prvom rade S-400, ktorý sme dodali do Turecka. Turci zaplatili 45 percent z hodnoty zmluvy, zvyšok je úver. Vráti sa nám, ak vzťah narušíme? A nebudú sa tieto systémy ďalej predávať našim nepriateľom? Nikto nepozná odpoveď.

Turizmus? Zákaz letov našich občanom do Turecka by mohol Ankare ublížiť. Sektor cestovného ruchu v Turecku sa však už preorientováva na iné krajiny.

Výsledkom je, že slovami aj počtom má Rusko silné ekonomické páky vplyvu na Turecko, ale v praxi nám samotným vzniknú straty z ukončenia našich spoločných projektov.”