Obmedzenie sily ľudu by mohlo byť prospešné. V knihe „10% menej demokracie: Prečo by ste mali viac veriť elitám ako masám“ to vysvetľuje profesor ekonómie Garett Jones. Do akej miery sa s ním dá súhlasiť? Článok priniesli The Economist.
Garett Jones, profesor ekonómie na Univerzite Georga Masona vo Virgínii (USA), vedel, že je na stope dobrej veci, keď mu zavolali z univerzitnej polície
(tzv. campus police, pozn. red.). Študentský novinár napísal správu o prednáške, podľa ktorej by bolo lepšie, keby bohaté krajiny boli menej demokratické. Nepriateľská reakcia sa rozšírila mimo prostredie vysokých škôl a zahŕňala aj výhražný telefonát, ktorý uviedol do pohotovosti bezpečnostné zložky univerzity. Jones dospel k záveru, že má dostatočne silnú a kontroverznú myšlienku na napísanie knihy. Výsledkom je
„10% menej demokracie“.
Čím menej demokracie, tým lepšia ekonomika?
Toto je priaznivý čas na kritiku demokracie. Vyšlo najavo použitie štátneho aparátu zvolenými lídrami na oslabenie protivníka v Amerike, na zabíjanie ľudí na Filipínach, poskytovanie štátnej príslušnosti náboženskej menšine v Indii, ohrozenie nezávislosti súdnictva v Poľsku, okrádanie štátnej pokladnice v Južnej Afrike. Systém, ktorý dlho poskytoval bohatému svetu uspokojujúcu kombináciu morálnej nadradenosti a stabilnej vlády, vyzerá trochu mizerne. Správa z Centra pre budúcnosť demokracie pri Cambridgeskej univerzite, zverejnená minulý mesiac, zistila, že od roku 1990 podpora demokracie prudko klesla vo väčšine sveta, vrátane Ameriky i západnej a južnej Európy. Najväčšia svetová autokracia medzitým prináša svojej populácii prosperitu a rozširuje svoj vplyv vo svete.
Podľa Jonesových zistení, kritika demokracie na Západe je stále tak trochu ako spustenie ostrého útoku voči pápežovi v 15. storočí – alebo proti novodobému autoritárskemu prezidentovi. Môžete namietať, že veď toto všetko sa predsa neplánuje, ale prijateľnejší dojem získate, ak prisúdite vinu nevyspytateľným poradcom alebo cudzím zásahom, a nie samotnému konceptu.
Nedávne dielo Davida Runcimana
„Ako končí demokracia“ pripisovalo biedu demokracie všeobecnému úpadku. Tvrdil, že systém bol zdravší, keď ho nabudila zmena alebo konflikt - rozšírenie volebného práva v prvej polovici 20. storočia, II. svetová vojna. Pankaj Mishra vo
„Veku hnevu“ (Age of anger) zastáva názor, že problém spočíva v rastúcom rozdiele medzi politickým systémom, ktorý sľubuje rovnosť a ekonomikou, ktorá vedie k nerovnosti.
Naproti tomu, Jones uložil zodpovednosť priamo na plecia voličov. Ako ekonóm pristupuje k demokracii ako k výrobnému systému, ktorého výstupom je riadenie a skúma, ako sa dá doladiť, aby sa produkt zlepšil. Jadrom
„10% menej demokracie“ je teda výskum, či viac alebo menej demokracie vytvára lepšie alebo horšie výsledky pre krajiny a ich občanov.
Demokracia nie je ako panenstvo
Ako titul naznačuje, Jonesova kritika sa pohybuje v úzkom pásme. Pripúšťa, že masakre a hladomor sú v demokraciách menej pravdepodobné ako v autokraciách a je tu jasná súvislosť medzi demokraciou a prosperitou. Nesúhlasí však s tvrdením Darona Acemoglua, že
„Demokracia spôsobuje rast“, čo je aj názov jeho štúdie. Jeho práca uvádza, že keď sa nedemokratické krajiny stali demokratickými, rástli rýchlejšie a z dlhodobého hľadiska zvyšovali HDP na hlavu v priemere o 20 percent.
Ale demokracia, ako zdôrazňuje Jones, nie je ako panenstvo: krajiny môžu byť trochu viac alebo trochu menej demokratické. Žiadna moderná krajina, dokonca ani Švajčiarsko, nie je tak šialene demokratická ako staroveké Atény, kde občania hlasovali za odvolanie svojich vojenských vodcov zo Sparty. Všetky demokracie obmedzujú účasť verejnosti na kolektívnom rozhodovaní, nech už to je odovzdanie zodpovednosti zvoleným zástupcom na výkon dôležitých rozhodnutí alebo vymenovanie sudcov alebo iných štátnych úradníkov. Jones je presvedčený, že ľudia vždy nehlasujú za to, čo je pre nich dobré a preto krajiny, ktoré dosiahli najvyššiu úroveň demokracie, by mali nastaviť o trochu prísnejšie hranice.
Zvolený neznamená vždy prospešný
Štúdia Alberta Alesinu a Lawrenceho Summersa v roku 1993 napríklad ukázala, že v krajinách s nezávislými centrálnymi bankami bola menšia miera inflácie. Trik spočíval v jednoduchom odovzdaní zodpovednosti úradníkovi, ktorý nemal žiadny záujem využiť svoj vplyv na podporu ekonomického rastu pred voľbami. (V najlepšom – alebo možno jedinom – vtipe o bankároch centrálnej banky študent navštívi svojho bývalého profesora, ktorý sa stal jedným z nich. Zvoní telefón.
„Nie..., nie..., nie..., nie..., áno..., áno..., nie..., nie...,“ hovorí bankár. Zloží telefón a vysvetľuje, že mu volal minister financií.
„Na čo ste odpovedali 'áno'?,“ zaujíma sa študent.
„Opýtal sa ma, či ho počujem.“)
Rovnako, chrbtová kosť regulátorov je spevnená nezávislosťou. Štúdia v Európe ukázala, že čím menej sú závislí od politikov, tým skôr sa postavia vláde vlastneným spoločnostiam. Voľný obchod taktiež profituje, keď je od demokracie ďalej. Čím viac sa politici blížia k voľbám, tým je menej pravdepodobné, že budú hlasovať za opatrenia na liberalizáciu obchodu.
V Amerike, ktorá sa historicky zasvätila demokracii, sú volení najrôznejší úradníci. Variácie jednotlivých štátov umožňujú porovnanie ich výkonu. Ukazuje sa, že zvolení sudcovia robia horšie rozhodnutia a volení mestskí hospodári stoja daňových poplatníkov viac (hoci veľa ich nie je tak ľahkovážnych ako človek
(Robert L. Citron, v roku 1994, pozn. red.), ktorý konzultoval s jasnovidcom, ako má spravovať peniaze voličov – a nakoniec priviedol k bankrotu okres Orange County v Kalifornii).
Cena, ktorú stojí za to zaplatiť
Jones zhromažďuje veľa presvedčivých dôkazov, že menej volieb a väčšia vzdialenosť medzi voličmi a rozhodnutiami vedú k lepšiemu riadeniu. Argument za obmedzenie demokracie však ďaleko presahuje toto pozorovanie. Priťahuje ho myšlienka
„epistokracie“ alebo vlády bystrých ľudí a obhajuje pridelenie oficiálnej úlohy v procese rozhodovania majiteľom dlhopisov, ktorí už obmedzujú slobodu vlád zvyšovaním nákladov na pôžičky zle spravovaným krajinám.
Tieto argumenty odhaľujú chybu v centre tejto zaujímavej a príjemnej knihy. Jones vníma demokraciu ako ekonomický systém. Ale pre väčšinu ľudí je nenahraditeľná morálna zložka demokracie. Je to vyjadrenie viery, že sme si všetci rovní, alebo tiež možnosť demokratických volieb a že ľudia v krajine by mali mať moc nad ich vládou. Menej demokracie môže priniesť rozumnejšie výsledky, ale znamená to aj menej zákonnosti.
Posledné udalosti názorne poukázali na tento bod. Hongkong je v mnohých ohľadoch skvele riadené miesto, so spoľahlivým sociálnym poriadkom, prosperujúcim hospodárstvom – a veľmi obmedzenou demokraciou. Výsledky minuloročných volieb, v ktorých voliči podporili prodemokratických protestujúcich, bol jasný signál pre čínskych vládcov územia, že ľudia chceli viac práva rozhodovať a to aj za cenu menšej stability.
Európska únia je vzorom spolupráce a racionálneho rozhodovania. A predsa stratila jedného zo svojich významných členov, z časti preto, že britskí voliči necítili spojenie so svojimi štruktúrami riadenia. Technokrati môžu robiť rozumné rozhodnutia, ale demokracia bez legitimity je ako loď bez plachiet.
Garett Jones vyzval tiež na nezávislosť zdravotníctva. Vo svojom statuse uviedol, že dôležité rozhodnutia o tom, ako reagovať na COVID-19, vrátane záležitostí karantény, by mali byť prijímané tímom odborníkov, a nie politikmi:
https://twitter.com/GarettJones/status/1239573086955069440
.jpg)
.jpg)
