V exkluzívnom rozhovore pre Financial Times, z ktorého vyberáme, hovorí nemecká kancelárka, že únia musí byť viac konkurencieschopná.
V Berlíne je ponurý zimný deň a politická klíma sa zhoduje s počasím. Všade, kam sa Angela Merkelová pozrie, sú búrkové mraky, pretože hodnoty, ktoré presadzovala počas celej svojej kariéry sú pod trvalým tlakom. Na začiatku novej dekády sa európska vrcholová politička zdá byť na nesprávnej strane histórie.
Merkelová, bývalá fyzička, známa svojím pokojným a racionálnym vystupovaním, zriedka prejavuje emócie. Je političkou nastavenou na kompromisy. Dnes však čelí nekompromisnému svetu, v ktorom sú liberálne princípy odsunuté zákonmi džungle.
Jej riešením je podpora Európy, kotvy Nemecka.
„Vidím Európsku úniu ako naše životné poistenie,“ hovorí.
„Nemecko je príliš malé, aby mohlo uplatňovať vlastný geopolitický vplyv a preto potrebujeme využiť všetky výhody jednotného trhu.“
Ale posolstvo, ktoré vyjadruje v zriedkavých rozhovoroch je predsa len naliehavé. Na pomedzí svojej kariéry – jej štvrté a posledné funkčné obdobie končí v roku 2021 – je odhodlaná zachovať a brániť multilateralizmus.
Pripúšťa, že táto myšlienka sa
„dostáva pod rastúci tlak“. Systém nadnárodných inštitúcií ako EÚ a OSN sa
„poučil z druhej svetovej vojny a nasledujúcich dekád.“ Teraz, keď je svedkov tejto vojny stále menej, dôležitosť tejto lekcie akosi bledne.
Nemecko čerpalo veľké výhody z NATO, rozšírenej únie i globalizácie. Voľný obchod otvoril obrovské trhy pre ich svetové automobily, stroje a chemické látky. Zaštítené nukleárnym dáždnikom Spojených štátov, sotva venovalo myšlienku vlastnej bezpečnosti. Ale vzostup nacionalizmu ohrozuje jeho politické a ekonomické zázemie. V tomto zmysle má Európa existenčný význam pre nemecké záujmy a rovnako aj pre jeho identitu.
Merkelová chce preto posilniť EÚ – inštitúciu, ktorú už možno zosobňuje viac ako ktorýkoľvek iný žijúci politik. Previedla starý kontinent cez dlhovú krízu v eurozóne, hoci trochu oneskorene: držala Európu pokope uvalením sankcií na Rusko za anexiu Krymu; zachovala jednotu v reakcii na traumu z Brexitu.
Odchod Spojeného kráľovstva bude naďalej visieť nad Bruselom a Berlínom – odpočítavanie obchodnej dohody sa bude prekrývať s nemeckým predsedníctvom EÚ v druhej polovici roka. Berlín sa obáva post-brexitovej Británie, ktorá si vyhradzuje právo odkloniť sa od pravidiel EÚ týkajúcich sa tovaru, pracovného práva, daní a environmentálnych noriem. Dôsledkom môže byť vážny konkurent na prahu únie.
Merkelová však zostáva opatrnou optimistkou. Brexit je pre EÚ „budíčkom“. Európa sa musí podľa jej slov stať
„atraktívnou, inovatívnou, kreatívnou a byť dobrým miestom pre výskum a vzdelávanie... Konkurencia potom môže byť veľmi prínosná“.
Preto musí EÚ pokračovať v reformách. Dobudovať jednotný digitálny trh, pokročiť s bankovou úniou a pokračovať so zjednotením kapitálových trhov.
Pokiaľ ide o novú európsku priemyselnú politiku, Merkelová tiež hovorí, že EÚ by mala identifikovať technologické kapacity, ktoré jej chýbajú a rýchlo sa snažiť vyplniť medzery.
Musí mať tiež istotu pri nastavovaní nových globálnych digitálnych štandardov. Európa môže ponúknuť alternatívu v prístupe ku dátam oproti Spojeným štátom a Číne.
Rozloha a rozmanitosť kontinentu takisto sťažuje dosiahnutie konsenzu o reforme. Európa je hlboko rozpoltená: migračná kríza v roku 2015 vytvorila priepastný rozdiel medzi liberálnym západom a krajinami ako Maďarsko Viktora Orbána. Dokonca aj blízki spojenci ako Nemecko a Francúzsko mali občas spory.
A pokiaľ ide o reformu eurozóny, stále existujú rozpory. Merkelová zostáva do istej miery závislá od nemeckej verejnej mienky. Pripúšťa, že ohľadom menovej únie je Nemecko dosiaľ
„trochu váhavé“.
Tieto rozdiely blednú v porovnaní s priepasťou medzi Európou a USA za Donalda Trumpa. Nemecko sa stalo najobľúbenejším boxovacím vrecom jeho administratívy, kritizované pre nízke výdavky na obranu, veľký prebytok na bežnom účte a dovoz ruského plynu. Nemeckí podnikatelia sa obávajú, že Trump uspeje s uvalením cla na európske vozidlá.
Pre Merkelovú, ktorej kariéra sa odštartovala po zjednotení, je to bolestné. V jednom rozhovore opísala, ako v čase dospievania v komunistickom východnom Nemecku túžila po klasickom americkom výlete.
„Vidieť Skalisté hory, voziť sa po okolí a počúvať Brucea Springsteena, to bol môj sen,“ povedala pre Der Spiegel.
Chabé vzájomné sympatie medzi Merkelovou a Trumpom sú všeobecne známe. Sú ale posledné napätia v nemecko-amerických vzťahoch osobné – alebo je to niečo viac?
„Myslím, že to má štrukturálne príčiny“, povedala kancelárka.
Európa a Nemecko už roky nie sú na vrchole amerického zoznamu priorít.
„Je tu posun“, uviedla Merkelová.
„Už prezident Obama hovoril o ázijskom storočí... To tiež znamená, že Európa už, takpovediac, viac nie je centrom svetového diania.“
Odpoveď?
„My v Európe, a najmä v Nemecku, musíme prevziať väčšiu zodpovednosť“. Merkelová trvá na tom, že transatlantické vzťahy zostávajú pre ňu kľúčové
.
Európa by tiež mala rozvíjať svoje vlastné vojenské kapacity. Obrana je sotva jediným sporom s USA. Neustále podráždenie spôsobuje i obchod. Berlín so znepokojením sledoval, ako Čína a Spojené štáty skĺzli do obchodnej vojny v roku 2018.
Nemecko má o najľudnatejšej krajine sveta len málo ilúzií. Nemeckí úradníci a podnikatelia sú rovnako nahnevaní ako ich americkí kolegovia na krádeže duševného vlastníctva v Číne, jej nečestné investičné praktiky, štátom podporovaný cyber-hacking a porušovanie ľudských práv.
Berlín však nemá v úmysle nasledovať americkú politiku „rozdelenia“. Merkelová vytrvalo bráni blízke vzťahy Berlína s Pekingom.
„Rovnako ako v Nemecku, aj prípade Číny je vzostup výsledkom tvrdej práce, tvorivosti a technických zručností,“ uviedla Merkelová. Samozrejme, je
„potrebné zabezpečiť, aby vzťahy boli spravodlivé“. Ekonomická sila Číny a jej geopolitické ambície z nej robia konkurenta USA i Európy. Podľa Merkelovej však nemôže byť odpoveďou úplná izolácia od tejto veľmoci.
Rast Číny vyvolal znepokojenie o budúcu konkurencieschopnosť Nemecka. A táto ekonomická „úzkosť“ sa odráža v horúčkovitej politike Merkelovej štvrtého funkčného obdobia. A aj keď zostáva jednou z najpopulárnejších politikov v krajine, Nemci sa pýtajú, aké bude jej dedičstvo.
Napriek svojej reputácii, nemecká kancelárka si nepochybne bude pamätať na dve odvážne opatrenia, ktoré zmenili Nemecko – nariadenie o uzavretí jadrových elektrární po katastrofe vo Fukušime v roku 2011 a udržiavanie otvorených hraníc až do utečeneckej krízy v roku 2015.
Toto rozhodnutie bola aj jej najkontroverznejšie a v Nemecku sú stále ľudia, ktorí jej to neodpustili. Úradníci však tvrdia, že krajina prežila prílev utečencov a integrovala viac ako 1 milión imigrantov.
Merkelovej éra bola definovaná krízou, ale vďaka jej vedeniu to pre väčšinu Nemcov prebehlo zriedkavo dobre.
Problémom je, že svet očakáva ešte silnejšie, prosperujúce Nemecko a rovnako jeho budúceho kancelára.
