Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)

Víťazmi budú Damašk a Moskva

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan 9. októbra oznámil začiatok ohlasovanej rozsiahlej vojenskej operácie proti Kurdom v Sýrii. Akcia dostala dosť kontroverzný názov „Prameň mieru“. Jej formálnym cieľom je vytvoriť nárazníkovú zónu bezpečnosti pozdĺž hranice. Skutočným zámerom je ale úplné zničenie základov kurdskej štátnosti v Sýrii.

Erdogan zároveň verejne i v telefonických rozhovoroch so svetovými vodcami vrátane Trumpa a Putina sľubuje, že v plnej miere zachová územnú celistvosť Sýrie. Že opustí jej územie okamžite po odstránení „kurdskej hrozby“ pre bezpečnosť Turecka. Operácia zatiaľ úspešne pokračuje. Turci už obsadili niekoľko hraničných osád, ktoré tesne predtým opustili americké špeciálne jednotky. Turecké bombardovanie kurdských pozícii však presahuje územie ohlásenej nárazníkovej zóny.

Zdá sa teda, že sa blíži dramatický koniec dlhej krvavej sýrskej vojny. Tento vývoj udalostí v podstate umožnil americký prezident. Trump spôsobom sebe vlastným oznámil stiahnutie amerických vojakov zo Sýrie v počte okolo 2 000 prostredníctvom Twitteru 7. Októbra. Tým dal voľný priechod tureckej invázii.

Na situáciu zareagovali všetci účastníci sýrskeho konfliktu. Vládna Sýrska arabská armáda (SAA) presúva jednotky na severovýchod. Pripravuje sa na vstup do dôležitého mesta Manbij, o ktorý majú záujem aj Turci. Okrem nich sem má z Idlibu a Afrinu namierené tiež 14 000 ozbrojencov opozičnej Sýrskej národnej armády (SNA).

Teroristi zakázanej skupiny Khayyat Tahrir al-Šám čakajú zatiaľ v Idlibe na útok vládnych sýrskych vojakov. Podľa nich však vláda nevyužije situáciu na konečné zničenie bašty ozbrojenej opozície. Samotní Kurdi vyhlásili v oblasti Rojava úplnú mobilizáciu. Sú odhodlaní bojovať do „víťazného konca“. Tomu ale po zrade ich amerických spojencov už verí len málo kto.

Možno poslednou zbraňou pred Turkami vedenia Rojavy je hrozba prepustenia tisícov bývalých bojovníkov Islamského štátu z táborov, ktoré ovláda. Tento tromf je ale otázny. V prípade oslobodenia by totiž mohli otočiť zbrane proti samotným Kurdom. Než proti pravidelnej tureckej armáde.

Na skutočnosť, že ich USA skôr alebo neskôr zradia, upozorňoval Kurdov v posledných rokoch opakovane tak Damašek ako aj Moskva. Všetko tomu nasvečovalo. V rozhodujúcom okamihu ponúkol Damašek Kurdom ochranu. Chcel od nich ale uznanie úplnej suverenity Sýrie na ich území. Spôsoby spravovania kurdských oblastí by sa dohodli neskôr. Niet pochýb, že v takom prípade by poskytlo záruky Kurdom aj Rusko.

Sýrske ministerstvo zahraničných vecí odsúdilo tureckú inváziu na svoje územie ako neoprávnenú agresiu. Zároveň obvinilo aj „niektoré kurdské organizácie“. Zdôraznilo, že Kurdi boli varovaní pred neprípustnosťou stať sa „nástrojom amerického projektu namiereného proti svojej vlasti“. Podľa ministerstva je Sýria „pripravená prijať všetkých svojich oklamaných občanov. Pod podmienkou, ak sa vrátia na správnu cestu. A ak zaručia jednotu a územnú celistvosť krajiny". K čomu ich vyzývajú aj ich silnejší partneri z irackého Kurdistanu. Ich oficiálna agentúra RUDAW uviedla: „Bez pomoci USA a po začatí tureckej invázie môže byť sýrsky režim podporovaný Ruskom a Iránom jedinou nádejou na prežitie Kurdov“.

A až teraz si zrejme sýrski Kurdi začínajú uvedomovať, aké iluzórne boli nádeje vložené do zaoceánskych priateľov. Veliteľ ich ozbrojených síl Mazlum Abdi už uviedol, že uvažuje o možnosti spoluprácu s Assadom v snahe ubrániť sa Turecku. Ešte nedávno pritom spoluprácu podmieňoval udelením politickej, administratívnej a územnej autonómie „Sýrskeho Kurdistanu“. A vytvorením vlastnej armády nezávislej od vládnej.

Nie je čas na váhanie. Ak Kurdi ďalej veria, že po prípadnom úspešnom odpore tureckej armáde budú Američania nútení zasiahnuť na ich strane, môže ich to vyjsť draho. Napriek tomu, že za uvoľnenie rúk Turkom zožal Donald Trump kritiku priamo doma, názor už nezmení. Americký prezident robí to, čo považuje za výhodné. Dobre vie, že americká verejná mienka v absolútnej väčšine podporuje stiahnutie vojsk zo všetkých ohnísk. Boli to navyše sľuby jeho predvolebnej kampane. Ich splnenie pred ďalšími blížiacimi sa voľbami mu bude len na úžitok.

Aj Pentagón, napriek niekoľkým pokusom o vyvolanie rozporov, už uviedol, že súhlasí so svojím hlavným veliteľom. Nezmyselnosť ďalšieho pôsobenia amerických vojakov v izolovanej a nepriateľskej enkláve bola jasná už dávnejšie. Držala ich tam len vojenská česť a prestíž. Pentagónu sa však nepáči vierolomnosť Turkov. Podľa Američanov sa teraz ukázalo, že všetky mesiace trvajúce rokovania o vytvorení spoločnej bezpečnostnej zóny v Sýrii, boli zásterkou. Cieľom tureckého generálneho štábu malo byť iba zhromaždiť čo najpresnejšie informácie o umiestnení kurdských jednotiek. Na základe nich teraz turecké letectvo a delostrelectvo môže presne ničiť určené ciele. Čím sa však nemení oficiálny zdržanlivý prístup ministerstva obrany USA k tureckým akciám.

Bolo by však nesprávne domnievať sa, že má Erdogan v Sýrii voľnú ruku. Možno predpokladať, že zainteresovaní hlavní hráči mu tolerujú isté konkrétne, ale prísne obmedzené kroky. Prekročenie „právomocí“ by mohlo mať pre Turecko vážne následky. Erdogan nemôže očakávať žiadnu medzinárodnú právnu podporu vo forme rezolúcií OSN. Väčšina krajín totiž kategoricky turecký zásah odsúdila. Trump napríklad varoval Ankaru pred príliš tvrdým použitím sily. Pohrozil dokonca sankciami. Čo by plne zodpovedalo jeho taktike. V podobnom duchu ako v prípade Severný prúd 2 by mohol postupovať aj pri plynovode Turecký prúd.

Rusko ústami vedúcich predstaviteľov i v osobitných vyhláseniach vyjadrilo pre Ankaru pochopenie. Vníma jej obavy z ohrozenia bezpečnosti krajiny. Zároveň však jednoznačne požaduje, aby Turci čo najskôr vrátil pod kontrolu vládnych orgánov všetky okupované časti Sýrie.

Nezáleží len na dobrej vôli Erdogana. Tureckí experti sú presvedčení, že krajina nie je schopná materiálne ani politicky udržať tak veľké územie pod kontrolou. Navyše v rozpore s vôľou svetových lídrov i susedov. Len na presídlenie utečencov je podľa odhadov potrebných 26 miliárd dolárov. Na takú operáciu nie je pripravená ani Turkami podporovaná Sýrska národná armáda (SNA). Dohoda s Assadom je teda nevyhnutná.

Pokiaľ ide o Damašek, jeho ďalšie kroky budú závisieť od Kurdov. Ak budú v blízkej budúcnosti pripravení uznať suverenitu Sýrie a prenechať vláde úplnú kontrolu nad pohraničím, koniec môže prísť rýchlejšie, než by sa očakávalo. Vtedy bude Turecko musieť ukončiť operáciu. Na jej pokračovanie už totiž nebude dôvod. Zachráni tak možno veľa životov. Ak budú Kurdi ďalej váhať, Damašek sa najprv sústredí na oslobodenie Idlibu. V konečnom dôsledku však budú Kurdi nútení uznať sýrsku vládu. V takom prípade ale potečie ešte veľa krvi.

Tak či onak bude víťazstvo v sýrskej vojne vďaka preukázanej odvahe a diplomatickým schopnostiam patriť Damašku. A spolu s ním Moskve, ktorá ho podporuje až do úplného konca.