HLAVNÝ DENNÍK
Eduard Chmelár
DENNÝ VÝBER KOMENTÁRE

Útok na Rojavu je útokom na nás všetkých (Eduard Chmelár)

Komentár Eduarda Chmelára

Útok Turecka na severnú Sýriu, konkrétne na kurdskú autonómnu samosprávu Rojava, je nielen hrubým porušením medzinárodného práva, ale hanebnou zradou národa, ktorý vykrvácal za celú západnú civilizáciu. V tejto chvíli je úplne jedno, ako znie oficiálne zdôvodnenie tejto invázie, lebo každá vojenská agresia má svoju zámienku a dokonca svoj vznešený názov (táto sa v rozpore s realitou volá „operácia Mierová jar“). Podstatné je, že sme zradili a opustili tých najvernejších spojencov v boji proti islamským teroristom. Útok je o to ohavnejší a bezcharakternejší, že len pár hodín pred inváziou Turkov zaútočili na Kurdov v meste Rakka militanti z organizácie Islamský štát. Čelia tak dvojitému náporu opustení všetkými mocnosťami, čo sa až desivo ponáša na osud Československa po Mníchove roku 1938.

No je ešte jeden dôvod, prečo by nám malo záležať na udržaní Rojavy a prečo si to imperiálne mocnosti zjavne neželajú. V Rojave prebieha najambicióznejší sociálny a politický experiment dnešnej doby – funkčná alternatíva ku kapitalizmu. Na území tejto autonómnej samosprávy je presadzovaná myšlienka demokratického konfederalizmu. Štátne štruktúry sú nahrádzané systémom samosprávnych komún, ktorý je sprevádzaný demokratizáciou všetkých oblastí spoločenského života. Ľudia v komúne sa pravidelne schádzajú a diskutujú o riešení miestnych problémov. Zapojenie žien do verejného života tu často prevyšuje aj západné štandardy. V každej verejnej inštitúcii musia tvoriť minimálne 40 percent členov ženy a každá inštitúcia musí mať spolupredsedu a spolupredsedníčku. Ekonomická transformácia má zabezpečiť environmentálnu udržateľnosť hospodárstva, demokratizáciu ekonomiky, rovnosť a posilnenie autonómie jednotlivých komún. Problémom je, že ani kurdskú autonómiu, ani vyhlásenie nezávislosti Rojavy neuznal nijaký členský štát OSN. Chvíľu o tom minulý rok uvažovalo Francúzsko, pod tlakom spojencov však od toho ustúpilo. Od Rojavy dali všetci ruky preč, hoci sú najdemokratickejším spoločenstvom na Blízkom východe. Pripomína to osud Pražskej jari z roku 1968, na úspechu ktorej nemalo záujem ani sovietske impérium, ani USA, lebo až príliš obnažovala ich nedostatky.

Eduard Chmelár: Cirkvi by sa nemali miešať do politiky

Európska únia síce inváziu oficiálne odsúdila, ale inak neurobí vôbec nič. A Spojené štáty, ktoré stiahnutím svojich jednotiek dali tureckému diktátorovi na útok zelenú, síce pohrozili Erdoganovi, aby nezachádzal priďaleko, ale inak mu potichu dodávajú zbrane. Zbabelé mlčanie slovenskej diplomacie zasa potvrdzuje fakt, že naša zahraničná politika nedáva nijaký zmysel a neprináša žiadne riešenie. Načo sú nám takíto spojenci? Proti komu vlastne? Turecko proti Islamskému štátu v skutočnosti nikdy nebojovalo. Naopak, vždy s ním obchodovalo – ropa, zbrane, potraviny – čo sa dalo. Cez svoje územie dovolili Turci prejsť desaťtisícom bojovníkov Islamského štátu. Tí len čakajú na to, kedy kurdské milície nebudú zvládať kontrolu nad tábormi džihádistov. Donald Trump možno má dobrý úmysel „vytiahnuť Spojené štáty z nekonečných vojen“, ako to sľuboval vo voľbách, a treba uznať, že napriek stupídnym vyhrážkam je najmierumilovnejším prezidentom USA od čias Eisenhowera. Ale toto nebol dobrý krok.

Opäť môžeme očakávať nárast počtu utečencov. A Európska únia opäť nerobí nič na ukončenie vojny v tejto oblasti, čo je jediný spôsob, ako zastaviť migračný tlak, a namiesto toho obnovuje choré nápady s prerozdeľovaním utečencov. Je v našom záujme, aby sme spoločne kričali: Ruky preč od Rojavy! Chceme mier. Nemáme spojencov na to, aby sme im kryli chrbát pri vraždení nevinného obyvateľstva. Z týchto dôvodov žiadam ministra zahraničných vecí i predsedu vlády, aby tureckú inváziu jasne odsúdili a aby na zasadnutí Rady ministrov i Európskej rady navrhli okamžité zastavenie dodávok zbraní do oblasti a zavedenie sankcií voči Turecku. Všetky reči o ľudských právach sú prázdnym tliachaním, ak sa nepostavíme na obranu tých, na ktorých svet zabudol. My však mlčíme, pretože utrpenie bezbranných Kurdov je v záujme mocných. Tak ako minulý týždeň, keď sa zúfalí Iračania v uliciach Bagdadu búrili proti tomu, že nemajú žiadnu budúcnosť, proti tomu, že ich krajinu rozožiera korupcia a bieda – a hoci odpoveď vládnych bezpečnostných síl bola nezmyselne krutá (zastrelili viac ako sto ľudí a tisíce ich zranili), Západ tentoraz mlčí, tentoraz ho nezaujímajú ľudské práva v Iraku, tentoraz sa správa, akoby sa ho to netýkalo. Táto dvojtvárna pokrytecká politika nás vedie do pekla. A Severoatlantická aliancia, ktorá sa tvári, že vraždenie najefektívnejších bojovníkov proti Islamskému štátu zo strany nášho spojenca sa jej netýka, neslúži na našu bezpečnosť.

Podľa novej štúdie nie je Assad za chemickým útokom v Sýrii

SÚVISIACE

Načítava sa...

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info