Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
DÔCHODOK VYBAVÍTE Z OBÝVAČKY! Sociálna poisťovňa prináša veľkú novinku
Poslanec Ľudovít Štúr sa musí v hrobe obracať, pripomenula výročie SNR
Google preslávili logické hádanky na pohovoroch. Skúste tri z nich. Máte na to? Pozor, riešenia nie sú také jednoduché, ako sa zdá.
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Juraj Draxler je jedným z tých, ktorí sledujú kauzu Projektu Fórum. Aj v stredu, 16. septembra zaregistroval, že vyšetrovatelia urobili krok vpred a hlavné aktérky sú reálne obvinené.
Tento týždeň púta pozornosť politický nepokoj v Zelenského vláde. Keďže ukrajinský líder už nemá koho vyhodiť z funkcie, útočí teraz na bývalých predstaviteľov, keď sa snaží presadiť kontrolu uprostred chaotickej korupčnej krízy, píše americký denník Amarican Conservative.
Kushner tvrdí, že väčšina dohody o Ukrajine je hotová. Zostáva jediný veľký problém. Dominik Hašek jeho slová ostro odsúdil.
Odvolanie Tarabu nepochopil premiér, ako ho SNS predá voličovi?
Dag Daniš tvrdí, že problémy SNS a Tomáša Tarabu majú korene už pri zostavovaní vlády v roku 2023. Kritizuje zásahy Zuzany Čaputovej aj neschopnosť národného tábora presadiť vlastný program.
Ruskí hackeri tvrdia, že získali tajné dokumenty dokazujúce zapojenie špecialistov napojených na NATO do útokov na ruské ciele. Materiály majú odhaľovať kontakty so SBU aj poskytovanie súradníc strategických objektov.
Komentáre
31. 10. 2025
Komentár Valentína Katasonova (Fond strategickej kultúry)
Začiatok dlhej histórie, v ktorej sa tragické dvadsiate storočie odrazilo ako kvapka vody na veľkej hladine
Pred sto rokmi, na základe výsledkov Parížskej mierovej konferencie (1919 - 1920), bola medzi víťazmi prvej svetovej vojny a porazeným Nemeckom, podpísaná Versaillská mierová zmluva. Udalosti, ktoré sa odohrali počas rokovaní a po jej podpísaní, sú veľmi poučné.
Dohoda bola podpísaná 28. júna 1919. Nadobudla platnosť 10. januára 1920. Na parížskej konferencii sa zúčastnilo 27 štátov. Ale v skutočnosti ju organizovali Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a čiastočne Japonsko. Nemecko ako strana, ktorá prehrala, bolo jednoducho informované o návrhu zmluvy. Účastníci rokovaní nechceli počuť od nemeckej delegácie žiadne návrhy. Celý proces bol riadený veľkou štvorkou. Osobne americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom , britským premiérom Davidom Lloydom Georgeom, francúzskym premiérom Georgesom Clemenceauom a talianskym premiérom Vittoriom Emanuelom Orlandom .
Obsah Versaillskej zmluvy je možné zredukovať do niekoľko hlavných bodov:
Najťažšou otázkou bolo odškodnenie. Americký bankár Thomas William Lamont, jeden zo spolupracovníkov Johna P. Morgana, ktorý sa zúčastnil na konferencii v rámci americkej delegácie, uviedol: „Otázka odškodnenia spôsobila počas parížskej mierovej konferencie viac problémov, rozporov, dezilúzií a zdržaní ako ktorákoľvek iná položka zmluvy. “
Lloyd George povedal: „Niekto tú vojnu musí zaplatiť. Ak Nemecko nie je schopné zaplatiť, znamená to snáď, že škodovať majú britskí daňoví poplatníci?““ Vedúci delegácií zo zvyšku Veľkej štvorky tvrdili to isté. Nikto nechcel platiť „za Nemcov“. Všetci ukázali svoju „tvrdosť“ vo vzťahu k Nemecku. Aby ale všetko vyzeralo slušne, vedúci predstavitelia Veľkej štvorky sa zhodli, že slovo „kontribúcie“ používané v posledných storočiach nie je príliš slušné. Znamená totiž, že porazená krajina musí vzdať hold víťazom, a zaplatiť viac než utrpeli vo vojne. Zaváňa obohatením. Od porazeného Nemecka však chceli oficiálne len náhradu za straty, ktoré vznikli počas vojny. Slovo „kontribúcie“ bolo preto nahradené slovom „reparácie“. Čo malo znamenať, že porazený uhradí straty víťazov. Nič viac.
„Spravodlivá“ výška odškodnenia uvaleného na Nemecko sa tak či tak stala spornou otázkou.
Medzi Európou a Spojenými štátmi boli ohľadom nej zásadné rozdiely. Nad víťaznými európskymi krajinami visel Damoklov meč obrovského dlhu voči Spojeným štátom. Pred prvou svetovou vojnou bola Amerika spolu s Ruskom hlavným dlžníkom na svete. Amerika mala súkromné dlhy a Rusko hlavne štátne. Vďaka vojne však USA nielen že splatili svoje dlhy, ale stali sa hlavným čistým veriteľom zvyšku sveta. Veľká Británia a Francúzsko sa stali hlavnými dlžníkmi Spojených štátov. Keďže sa nachádzali v stave ekonomického rozvratu, nemali z čoho splatiť svoje dlhy Amerike. Lloyd George priamo navrhol vymazať všetkých vzájomné dlhy spojeneckých krajín. Washington s tým nesúhlasil. Reparácie sa tak stali jedinou nádejou pre európske krajiny. Chceli sa nimi vyhnúť Washingtonskej dlhovej slučke. Európske krajiny boli preto neoblomnejšie v otázke reparácií než Spojené štáty. Americká delegácia naopak zaujala tvrdý postoj k dlhom spojencov. K nemeckým reparáciám sa stavala miernejšie.
Víťazi sa chceli dohodnúť na stanovení celkového objemu požiadaviek voči Nemecku na základe jednotnej metodiky výpočtu škôd. Zároveň chceli určiť podiel každej krajiny na celkovom objeme reparácií.
Na parížskej konferencii však napokon nebol dohodnutý jednotný prístup k posudzovaniu škôd. Francúzsko, Anglicko, Belgicko i Taliansko mali svoj osobitý prístup. Napríklad Francúzsko utrpelo obrovské straty v dôsledku masívneho ničenia podnikov, infraštruktúry, či bývania. Z tohto pohľadu boli zasa škody Anglicka zanedbateľné.
Paríž nástojil, aby krajiny považovali výdavky na vojnu za hlavnú časť reparácií. Preto Francúzsko dúfalo, že zvýši celkový objem a aj svoj podiel na ňom. Washington nepodporil parížsku iniciatívu v presvedčení, že pri takomto prístupe by Nemecko obrali takmer o všetko. Existovali aj ďalšie predstavy o odhadoch škôd založených na stratách na ľudských životoch, potrebe vyplácať dôchodky vojnovým veteránom či obetiam vojny. S tým prišiel Londýn. Ktorý chcel zvýšiť svoj podiel na reparáciách.
V štádiu prípravy zmluvy Briti navrhli celkový objem reparácií vo výške 24 miliárd libier (120 miliárd dolárov). Francúzi zasa 44 miliárd libier (220 miliárd dolárov). Odporúčanie americkej delegácie bolo len 4,4 miliardy libier (22 miliárd dolárov). Francúzi boli obzvlášť tvrdí. Keďže v minulom storočí vyplatili Nemcom veľa peňazí. Najprv po víťazstve nad Napoleonom v roku 1815. Neskôr po prehre vo francúzsko-pruskej vojne v rokoch 1870-71. Člen anglickej delegácie John M. Keynes neskôr napísal, že sa na konferencii „pomstychtivé Francúzsko snažilo zničiť Nemecko“.
Spočiatku bol podiel Francúzov na odškodňovaní obrovský. Znížil sa však vďaka niekoľkým trikom. Wilsonovi, Lloydovi Georgeovi a Orlandovi sa postupne podarilo ochladiť Clemenceauov zápal. Francúzska delegácia sa nakoniec dohodla na znížení celkového množstva reparácií voči Nemecku na 8 miliárd libier (40 miliárd dolárov). Teda 5,5-krát menej ako boli pôvodné požiadavky. Briti sa však zrazu domnievali, že táto suma nestačí. Guvernér Bank of England Lord Canliff presvedčil Lloyda Georga, že nie je možné pristúpiť na menej ako 9,4 miliárd libier (47 miliárd USD). Ale v anglickej delegácii bol proti lordovi Canliff ovi John Keynes. Ten tvrdil, že pri určovaní stropu reparácií nemožno vychádzať ani zo skutočných a už vôbec nie imaginárnych škôd víťazných krajín. Ale z možností nemeckej ekonomiky. Nadmerné náklady na reparácie môžu Nemecko udusiť. Potom víťazi nedostanú vôbec nič. Keynes predpokladal, že Nemecko nebude schopné zaplatiť viac ako 2 miliardy libier (10 miliárd dolárov). Keďže nenašiel spoločnú reč s Lloydom Georgeom, slávny anglický ekonóm napokon Parížsku konferenciu opustil.
Výsledkom bolo, že sa „veľká štvorka“, nedohodla na súčte všeobecných požiadaviek na odškodnenie. A už vôbec nie na podieloch víťazných krajín. Rozhodla sa teda podpísať mierovú zmluvu bez tejto dohody. Nemeckí politici ich následne obvinili z toho, že ich prinútili „podpísať prázdny šek“. Nemecká delegácia bola jednoducho podpísať Versailles donútená. Zostala ale pobúrená. Vyhlásila: „Neexistujú žiadne obmedzenia reparácií, len požiadavka na nemecký ľudu platiť. Žiadna záruka životnej úrovne, len nevyhnutnosť uspokojiť požiadavky našich nepriateľov svojou prácou. Takto bude nemecký národ odsúdený na večnú otrokársku prácu“.
Víťazi vypísali reparačný „šek“ dodatočne. Komisia zriadená na konferencii pokračovala v hľadaní optimálneho množstva požiadaviek na odškodnenie. K dohode dospela v roku 1921. Výsledkom bolo približne 6,5 miliardy libier (34 miliárd dolárov). V prepočte 132 miliárd zlatých mariek Rozdelili ich nasledovne: 52% pre Francúzsko, 28% pre Spojené kráľovstvo a 20% pre ostatných.
Hoci išlo o vojnové reparácie, nikde sa nespomínalo Rusko. A to nie je náhoda. Na parížskej konferencii zástupcovia Ruska jednoducho neboli. A pri predkladaní požiadaviek na reparácie voči Nemecku sa jeho škody vôbec nezohľadnili. Rusko sa nedočkalo žiadneho podielu na spoločnom „koláči“. Hoci jeho podiel na celkových stratách v prvej svetovej vojne, či už materiálnych alebo ľudských, bol kľúčový..
Uzavretie „reparačnej kapitoly“ víťaznými krajinami v roku 1921 nebol koniec, ale iba začiatok dlhej histórie. Tragické dvadsiate storočie sa v nej zrkadlí len ako kvapka vody na veľkej hladine. (Pokračovanie čoskoro)
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
pred 16 hod
pred 19 hod
pred 21 hod
