fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
KOMENTÁRE

Farebná nezodpovednosť (Fedor Lukjanov)

Ilustračný obrázok / Fotokoláž (via Shutterstock)

Komentár Fedora Lukjanova (Global Affairs)

Farebné revolúcie podnecujú krajiny k nezodpovednosti 

Udalosť, ktorá sa odohrala pred dvadsiatimi rokmi, 24. septembra 2000, sa stala udalosťou, ktorá predurčila novú politickú éru. VJuhoslovanskej zväzovej republike (v tom čase tam patrilo Srbsko aj Čierna Hora) – sa konali predčasné prezidentské voľby. Podľa neoficiálnych údajov zvíťazil líder národno-demokratickej opozície Vojislav Koštunica, ktorý výrazne predbehol doterajšiu hlavu štátu Slobodana Miloševiča, ktorý bol pri moci od konca 80. rokov. Ústredná volebná komisia však oznámila, že Koštunica nezískal 50 percent a vyhlásila druhé kolo prezidentských volieb. O dva týždne neskôr, pod tlakom masových protestov, Miloševič rezignoval a jeho súpera vyhlásili za víťaza.

Tieto zmeny urobili bodku za dramatickými udalosťami v histórii rozpadu Juhoslávie (formálne zanikla v roku 2003 a v roku 2006 sa rozpadla aj Konfederácia Srbska a Čiernej Hory, ktorá vznikla na jej mieste). Udalosti v Belehrade však nemajú iba regionálny význam. Práve zvrhnutie Miloševiča sa považuje za prvý príklad toho, čo neskôr nazvali „farebnými revolúciami“. Podobné otrasy s rôznou mierou úspešnosti nasledovali v Gruzínsku, Kirgizsku, Moldavsku a na Ukrajine.

Amerike farebná revolúcia nehrozí! Nemajú americké veľvyslanectvo, žartoval Lavrov

Je pozoruhodné, že  vonkajšie sily na rozdiel od všetkých týchto príkladov svoju účasť v Juhoslávii nepopierajú. Za posledných dvadsať rokov sa toho popísalo veľa o tom, ako západní diplomati, aktivisti a tajné služby pomáhali zvrhnúť Miloševiča. Nepovažuje sa to za niečo hanebné. V iných prípadoch európski a americkí predstavitelia dôrazne popierajú, že sa pričinili o zmenu alebo sa pokúsili o zmenu režimov. Táto otvorenosť vo vzťahu k Juhoslávii je pravdepodobne spôsobená skutočnosťou, že Miloševič bol v Európe celkom oficiálne a otvorene považovaný za nechutný anachronizmus, ktorého sa treba zbaviť. Letecké útoky NATO v roku 1999 de facto pripravili Srbsko o Kosovo, ale belehradský vodca sa vo svojej funkcii udržal. Z toho dôvodu, zlikvidovať ho už bolo vecou cti západných vlád. Odtiaľ pramení aj podmanivá úprimnosť, akú pri iných epizódach neprejavili.

„Farebná revolúcia“ – je akákoľvek nenásilná zmena moci ako reakcia na nespravodlivé prejavy z pohľadu politicky aktívnej časti spoločnosti. Podstatným predpokladom je prítomnosť definujúceho vonkajšieho prvku. A nejde iba o priame zasahovanie, ako je financovanie politických síl, akcie a vytvorenie určitej infraštruktúry. Dôležitejšia je prítomnosť postranného arbitra, ktorého autorita bude vnímaná bez výhrad a rozsudok ako právoplatný. Nespokojnosť so samotnými výsledkami volieb môže vyvolať prejavy nevôle, ale kvalitatívne iní rozmer získajú, ak práve tento arbiter (v postsovietskom prípade predovšetkým Európska únia, ale aj Západ ako celok vrátane USA) rozhodne o legitimite niektorých a nelegitimite ostatných. Táto morálno-politická podpora je pôvodom pre prudkú aktivizáciu kandidátov uchádzajúcich sa o moc, ktorí apelujú na vyššiu inštanciu, ktorej záver nepodlieha odvolaniu.

Václav Klaus predvída ďalšiu „farebnú revolúciu“. Kde? To vás asi zaskočí!

Vrchol „farebných revolúcií“ nastal po roku v 2000 – v období dominancie západných inštitúcií a etických predstáv. Srbsko sa stalo nielen prvým, ale aj najúspešnejším príkladom, a to predovšetkým z dôvodu vysokého záujmu Európy o vyriešenie problému s Miloševičom a s usporiadaním Balkánu, ktoré tiež patrilo k prioritám. Všetky ostatné námety, dokonca aj ukrajinský, nemali pre západné metropoly taký význam, aj keď sa používali rovnaké techniky.

‘’Obdobie „farebných revolúcií“ sa skončilo začiatkom úpadku západnej nadvlády’’.

Po prvé, morálna autorita atlantických štruktúr prestala byť nespochybniteľná v súvislosti s vnútornými problémami Západu.
Po druhé, západní (najmä európski) stúpenci demokratizácie iných krajín neboli pripravení vážne riskovať. Akonáhle došlo k tvrdému odporu (Rusko – v prípade Ukrajiny, Čína – v prípade Hongkongu, alebo vnútorná konfrontácia v Sýrii), tak túžba zapojiť sa do boja až do víťazného konca náhle opadla. 

Bieloruská farebná revolúcia bude posledná (Gevorg Mirzajan)

Názorným príkladom nedávnej doby je Venezuela. Napriek zúfalej sociálnej a ekonomickej situácii v krajine a pochybný talent chavistickej vlády nebol v roku 2019 pokus o odohranie klasickej „farebnej revolúcie“ s pomocou USA so všetkými druhmi vonkajšej podpory opozície úspešný.

„Farebné revolúcie“ podnietili krajiny, v ktorých sa udalosti odohrali, k nezodovednosti. Kandidáti sa opierali o rozhodujúcu úlohu vonkajších síl, ale v skutočnosti im delegovali právo určovať smer. A obrancovia status quo vysvetlili svoje vlastné pochybenia vonkajším zasahovaním, v skutočnosti, sa tiež zbavili zodpovednosti. Neviedlo to k ničomu dobrému. V nových podmienkach budú musieť obe strany, prinajmenšom, hlbšie popremýšľať o dôsledkoch svojich vlastných činov – pre seba, aj pre svoje krajiny.

Prečo nepokoje v USA nie sú ako Euromajdan alebo farebná revolúcia

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info