fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
KOMENTÁRE

Aká Európa vidí v Rusku historického nepriateľa (Vladimír Maľšev)

Vladimír Putin a Mark Ferro.

Komentár Vladimíra Maľševa (Fond strategickej kultúry)

Európa zrejme oslepla

Európske kruhy, v ktorých sa stalo módou, považovať Rusko za „historického nepriateľa,“ zostali prekvapené z úspechov Vladimíra Putina v Sýrii.

USA podľa švédskeho denníka Dagens Nyheter opustili Sýriu a svojich kurdských spojencov. Nechali ju v rukách inej krajiny NATO, Turecka. Hlavným víťazom v tejto dráme je Rusko. Po celé desaťročia poskytovali USA prostredníctvom NATO bezpečnosť kontinentálnej Európe. Donald Trump zmenil situáciu. A Rusko sa stalo silnejším. Systém nastavený po druhej svetovej vojne sa otriasol. Po zmenách na Kryme EÚ a USA uvalili sankcie proti Rusku. To prehĺbilo krízu. Terajšie udalosti v Sýrii sú vlastne darček Trumpa pre Putina.

Podľa novín Dagens Nyheter je potrebné nezmierňovať sankcie voči Rusku. V podstate nie je dôvod na zmiernenie tlaku. Čo najskôr treba vyzbrojiť európsku časť NATO. V prípade, že si v USA budú naďalej vyberať šarlatánov.

Oleg Morozov, člen Rady federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, ktorý upozornil na článok v Dagens Nyheter, tvrdí, že ide o európsky pokus zjednotiť sa na protiruskej vlne. V snahe získať konkurenčnú výhodu najmä v ekonomike. Emotívny článok švédskych novín má ale širší celospoločenský záber než len ekonomický prospech.

Rusko a Európa sú úplne rôzne civilizácie. Rôzne kultúrne i historicky. Kto snáď dúfal, že po páde ZSSR a po zrieknutí sa oficiálnej komunistickej doktríny bude Rusko prijaté do „európskej rodiny“, zostal zrejme sklamaný. Priúčka bola ozaj bolestivá. Pod rúškom stáleho nepriateľstva, ktoré sa v Európe šírilo proti sovietskemu systému, vlastne existovalo dlhotrvajúce večné nepriateľstvo voči Rusku samotnému. Nepriateľstvo voči skutočnosti, že na Východe existuje obrovský a navyše samostatný štát. Tak nepochopiteľný pre Európanov.

Fjodor Michajlovič Dostojevskij

Európsku povrchnosť vnímania Ruska zosmiešňoval už Fjodor Michajlovič Dostojevskij. „Žiadna Čína, žiadne Japonsko nie je tak skryté európskym zrakom než Rusko. Predtým, v súčasnosti a možno ešte na veľmi dlhú dobu,“ napísal v roku 1861. „Niečo o nás ale vedia. Napríklad, že Rusko sa nachádza v istých zemepisných šírkach. Že sú v ňom miesta, kde ľudia jazdia na psích záprahoch. Vedia, že okrem psov v Rusku existujú aj skutoční ľudia. Pre nich veľmi čudní ľudia. Podobní Európanom, ale trocha aj barbarom. Vedia, že ruskí ľudia sú dosť inteligentní, ale nemajú rozum. Sú veľmi krásni, žijú v dreveniciach, ale kvôli mrazu nie sú schopní sa ďalej vyvíjať. Vedia, že v Rusku majú i armádu. A dokonca veľmi veľkú. Sú ale pritom presvedčení, že bežný ruský vojak je vlastne umelý. Že je vyrobený z dreva, chodí na pružinách, nemyslí a necíti. Preto je v boji odolný. No je nesvojprávny a vo všetkých ohľadoch horší než Francúz“.

Fjodor Ivanovič Ťutčev, ktorý Európu dokonale poznal a dlho v nej žil, veril, že jedným z hlavných problémov vzťahov medzi Európou a Ruskom je nedôvera Západoeurópana voči Rusku. Doslova nepriateľstvo. Stále sa opakujúce  v západných médiách ako „refrén“. Spolu s rastúcimi úspechmi Ruska sa stupňoval i tento „refrén“ nevôle.

„To je práve ten dôvod, že sa na Západe zmenil pohľad na veľkú generáciu z roku 1813, ktorá porazila Napoleona. Na začiatku bola prijímaná s nadšenou vďačnosťou. Cenená za vernú jednotu a nesebecké priateľstvo s národmi aj s vládcami Západu. Po rokoch klamania sa z nej napokon v očiach Európy stal strašiak pre väčšinu predstaviteľov súčasnej generácie. Pre tých, čo stále počúvajú ten nenávistný refrén. A oklamať sa nechalo aj veľa veľkých osobností. A aj oni sú teraz schopní v Rusku vidieť kanibala 19. storočia,“ napísal svojho času Ťutčev svojmu nemeckému kolegovi.

Robiť z Ruska „strašiaka“ a „kanibala“ je tradíciou európskych médií. Traduje sa storočiami. Západ nezačal informačnú vojnu proti Rusku včera. Viedol ju už proti Moskovskému kráľovstvu, Ruskej ríši i Sovietskemu zväzu. Tak, ako ju dnes vedie proti Ruskej federácii.

A spolu s vojnou myšlienok sa rozvíjajú i západné plány na premenu Ruska európskymi „kultúrnymi národmi“. Napríklad plán Heinricha Stadena premeniť Moskoviu na cisársku provinciu v 16. storočí. Predstavil ho svätému rímskemu cisárovi, vojvodovi Pruska, švédskemu aj poľskému kráľovi. Ďalším bol plán okupácie ruského severu v 17. storočí. Ten pochádzal od anglického kapitána Thomasa Chamberlaina. Smutne známe sú i plány Napoleona i Hitlera. A tiež dosiaľ verejnosti málo známa operácia „Nemysliteľné“. Ide o plán atómového bombardovania sovietskych miest tesne po ukončení druhej svetovej vojny. V zálohe ho mali anglo-americkí spojenci Sovietskeho zväzu.

Operácia „Nemysliteľné“. Plán útoku USA a Veľkej Británie na ZSSR

Súčasný obraz Ruska ako „historického nepriateľa“ sa nevytvoril z večera na ráno. V roku 2014 zástupca generálneho tajomníka NATO Alexander Vershbow povedal, že v Európe by už nemali považovať Rusko za partnera, ale za protivníka.

Skutočnosť našťastie nie je ideológia.

Takzvaná zjednotená Európa nie je v žiadnom prípade jednotná. Je to čím ďalej, tým viac viditeľnejšie. Nikto teraz nedokáže odhadnúť, ako skončí mydlová opera odchodu Veľkej Británie z Európskej únie. A ako sa potom zachovajú ostatné členské štáty únie. Európska myšlienka ešte nevymazala a nemôže vymazať charakteristickú tvár nemeckého, španielskeho, maďarského, či talianskeho národa.

„Našimi nepriateľmi sú tí, ktorí zabíjajú našich vojakov v Mali a Sýrii. Tí, ktorí robia teroristické útoky vo Francúzsku. Rusi to iste nie sú,“ zdôrazňuje známy francúzsky historik a pedagóg Marc Ferro. Podľa neho je Európa slepá. Nevidí, kto je jej skutočným nepriateľom. Obraz Ruska ako „historického nepriateľa“ Európy vytvorili ľudia ako Karol XII, Napoleon, či Hitler. A vieme, ako dopadli.

Vyzerá to tak, európski „majstri debát“ jednoducho nemajú lepšiu tému než Rusko.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info