V prvých júlových dňoch Slovensko zaskočila informácia o úmrtí Martina Sarvaša, ktorého texty ovplyvnili niekoľko generácií Slovákov. Veď jeho Pravda víťazí, či Loď do neznáma, ktoré napísal pre Tublatanku nám tu zneli počas Nežnej revolúcie a pieseň V piatok podvečer znie tisíckam Slovákov, ktorí sa tešia na koniec pracovného týždňa a vyrazenie si na víkend. Oveľa ťažší však bol jeho odchod pre rodinu. Sarvašova dcéra Andrea Ivančinová bola hosťom Rozhovorov s Mimi Šramovou.
Podľa Andrey Ivančinovej sa jej otec v posledných mesiacoch psychicky dosť menil. Rezignoval. Napriek tomu, že v každej dobe, ktorou jej otec prešiel, mal kvôli svojej nezlomnej povahe a predtým aj kvôli pôvodu problémy, vedel vždy spájať ľudí, spomína v Rozhovoroch s Mimi Šramovou Ivančinová. Má trochu ťažké srdce na niektorých novinárov, ktorí fragmenty z jej smútočnej reči na pohrebe vytrhli z kontextu. V rozhovore však veľmi emotívne hovorila o svojej 9-ročnej dcére, ktorá na pohrebe starého otca predniesla vlastnú básničku. Ivančinová vysvetlila, prečo nemala v puberte potrebu rebelovať a prečo si ako malá myslela, že Maťo Ďurinda je žena. Úmrtie Martina Sarvaša zasiahlo celú rodinu, preto sa do bytu na Jakubovom námestí zatiaľ nedokážu vrátiť.
Andrea Ivančinová opisuje posledné mesiace života svojho otca Martina Sarvaša ako obdobie, v ktorom sa síce navonok zdal zdravotne v poriadku, no psychicky sa výrazne menil. Tvrdí, že bol čoraz uzavretejší, podráždenejší a najmä voči najbližším pôsobil inak, než boli zvyknutí. Je presvedčená, že ho dlhodobo trápil pocit nenaplnenia, pretože túžil ešte profesionálne pôsobiť v Slovenskom rozhlase, no napokon zostal učiť na škole. „Smrť otca bola dosť šok, pretože on bol v podstate v poriadku a nevykazoval žiadne známky, že by mal odísť. Menila sa mu povaha posledný rok... On bol človek pre veľké veci stvorený a chcel ísť do toho rozhlasu... Myslím si, že aj to prispelo k jeho postupnej rezignácii,“ hovorí Andrea Ivancinová. Dodáva, že jej otec mal pocit, že na Slovensku človek často nemôže slobodne pracovať bez útokov či verejného osočovania. „Človek tu chce niečo spraviť a nenechajú ho robiť, keď nie si na tej správnej strane. Je to také smutné,“ konštatuje.
Komplikované vzťahy sprevádzali Martina Sarvaša prakticky počas celej kariéry. Jeho dcéra spomína, že problémy sa začali už pri jeho prvých textoch, keď dali pocítiť meno jeho otca, ktorý po roku 1968 patril medzi nepohodlné osoby. „Keď prišli (Tublatanka, pozn. red.) s prvou pesničkou do rozhlasu, hovorili: To nemôžeme, ty nevieš, kto je Martin Sarvaš, koho je syn,“ hovorí Andrea s tým, že jej starý otec po okupácii Česko-Slovenska nariadil pokračovať vo vysielaní rozhlasu, čím sa stal režimu nepohodlný.
Podobné prekážky sa opakovali aj v ďalších desaťročiach bez ohľadu na spoločenské zriadenie. „To bolo jedno, či bol socializmus alebo kapitalizmus. Vždy bolo niečo, prečo sa nedá, prečo je niekto nepohodlný,“ zdôrazňuje. Spomína aj obnovu hudobných ocenení, ktoré spolu s otcom organizovali. Ich cieľom podľa nej bolo, aby si hudobníci dokázali navzájom poďakovať a zlepšovali vzťahy v brandži. „Treba si sadnúť, odložiť všetko bokom a poďakovať si navzájom. Inak sa nedá nič budovať,“ vysvetľuje.
„Toto bol pohreb môjho otca, o živote môjho otca, a nie o tom, či Maťo bol alebo nebol,“ hovorí Ivančinová. Médiám má za zlé, že jednotlivé výroky, ktoré na pohrebe odzneli, médiá vytrhávali z kontextu. Vysvetľuje, že keď na pohrebe spomínala umelcov, ktorým jej otec pomohol a ktorí sa neskôr vydali vlastnou cestou, rozhodne tým nemyslela speváka Tublatanky. „Ja som fakt nemyslela Maťa Ďurindu. Oni spolu prežili strašne veľa rokov. Prišli deväťdesiate roky, nepohodli sa a išli každý ďalej. To je normálny život,“ uvádza veci na pravú mieru. Potešilo ju ale, že na poslednú rozlúčku prišli ľudia rôznych názorov. „Nikto neriešil politiku. Riešili, že tento človek aspoň jednu dobrú pesničku odovzdal našej spoločnosti,“ dodáva.
Za najväčšiu životnú identitu svojho otca považuje textársku tvorbu. Hoci pôsobil aj ako producent či manažér, podľa nej ho celý život najviac napĺňalo písanie textov. „To bolo to, čo ho držalo pri živote. Vždy si hľadal cestu, aby mohol tvoriť,“ hovorí. Od mladosti túžil byť básnikom a neskôr sa prirodzene dostal k písaniu textov pre hudobné skupiny.
Vznik legendárnej spolupráce s Tublatankou bol spontánny a nikto netušil, že vznikajú budúce hity. Svojho času bol pritom považovaný za štvrtého člena Tublatanky. „Veľké veci vznikajú vtedy, keď sa na ne nikto nesústredí a jednoducho žije,“ konštatuje. Aj keď nemal konkrétnu zákazku, stále si vymýšľal nové texty alebo prekladal obľúbené piesne len preto, aby mohol písať.
Osobitne spomína poslednú básnickú zbierku Štyri vody, ktorú dala ako prekvapenie preložiť do čínštiny. Vysvetľuje, že jej otca fascinovala čínska filozofia, taoizmus i Konfucius a kedysi žartoval, že by mu stačilo byť „neúspešným autorom v Číne“, pretože aj to by znamenalo desaťtisíce čitateľov. „Povedala som si, že mu tú knihu dám preložiť do čínštiny ako prekvapenie,“ spomína. Priznáva však, že preklad filozofických textov bol veľmi náročný a pri viacerých básňach musela autora priamo vypočúvať, čo jednotlivé obrazy znamenajú. „Niekedy som si myslela, že viem, čo myslel, ale nechcela som na to vsádzať,“ hovorí. Veľmi ju teší, že sa vydania knihy v čínštine ešte dožil a mohol ju predstaviť aj na podujatiach spojených s čínskou kultúrou. „Teraz to budem zaňho posúvať ďalej,“ dodáva. Otec ju od pôsobenia v šoubiznise odhováral. Kroky mladej Andrey napokon viedli na štúdium evanjelickej teológie, aj keď neskôr pracovala ako projektová manažérka.
Málokto vie, že Sarvaš mal dve vnučky. Deväťročná Adrianka na pohrebe predniesla vlastnú báseň. Jej mama jej síce hovorila, že to urobiť nemusí, no dievčatko bolo rozhodnuté to pre deda zvládnuť. „V celom Slávičom údolí nezostalo oko suché. Bolo to neuveriteľne silné a som na ňu veľmi hrdá,“ opisuje mama emotívne. Dodáva, že medzi Martinom Sarvašom a vnučkou existovalo mimoriadne silné puto. Spoločne piekli, varili, chodieval po ňu do školy a trávili spolu veľa času. „Dedo ju miloval a oni boli veľkí parťáci,“ hovorí. Zároveň vysvetľuje, že dcére pomáha zvládať stratu aj viera. „Hovorí, že dedo je teraz v poriadku a zase raz budeme spolu,“ dodáva.
Pri spomienkach na detstvo opisuje, že vyrastala doslova medzi hudobníkmi. Dom na Jakubovom námestí bol podľa nej miestom, kde sa pravidelne stretávali členovia Tublatanky aj ďalší umelci. So smiechom spomína, že ako malé dieťa si myslela, že Maťo Ďurinda je žena. „Keďže sa volá Maťo Ďurinda a mal dlhé vlasy, myslela som si, že je žena – tá Ďurinda,“ smeje sa. Vďaka tomu, že od detstva zažívala koncerty, stretnutia aj večierky hudobníkov, v puberte nemala potrebu rebelovať.
Priznáva, že rodina sa zatiaľ nedokáže vrátiť do bytu na Jakubovom námestí, pretože je tam príliš veľa spomienok. „Prišla som tam po knihy a pozerala som na posteľ, kde ešte pred pár dňami ležal. Povedala som si: Tato, ešte pred týždňom si tu bol a už tu nie si,“ opisuje. Mama teraz býva u nej doma a všetci sa snažia fungovať ďalej. Andrea Ivančinová zároveň hovorí, že spätným pohľadom vníma posledný polrok ako obdobie, keď akoby Martin Sarvaš cítil blížiaci sa koniec. Spomína napríklad nezvyčajne veľkorysé darčeky pre manželku (volal ju Malina, pozn. red.) k výročiu. Myslí si, že postupne strácal energiu aj preto, že zostal učiť na škole napriek tomu, že túžil ešte profesionálne tvoriť a posunúť kultúrne projekty ďalej. „Naozaj ešte chcel niečo posunúť, ale postupne to vypúšťal. A to je hrozné,“ uzatvára.
Milí čitatelia,
veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.
Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.
Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.
💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)
Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤️