Liberálny denník Berliner Zeitung zverejnil otvorený list známeho amerického ekonóma a politológa, profesora Kolumbijskej univerzity Jeffrey D. Sachsa, adresovaný nemeckému spolkovému kancelárovi Friedrich Merz. Sachs v ňom varuje, že Nemecko by malo prestať šíriť protiruskú propagandu a správať sa tak, akoby bola vojna s Ruskom nevyhnutná alebo morálne oprávnená. „Učte sa históriu, pán kancelár!“ apeluje Sachs.

Vážený pán spolkový kancelár Merz,

opakovane hovoríte o zodpovednosti Nemecka za európsku bezpečnosť. Túto zodpovednosť však nemožno nahradiť sloganmi, selektívnou pamäťou ani normalizáciou vojenskej rétoriky. Bezpečnostné záruky nie sú jednosmerným procesom – fungujú obojsmerne. Nejde o argument Ruska ani Spojených štátov, ale o základný princíp európskej bezpečnosti, jasne zakotvený v Helsinskom záverečnom akte, v rámci OBSE a v desaťročiach povojnovej diplomacie.

Nemecko musí túto realitu vnímať s historickou vážnosťou a čestnosťou. V tomto ohľade vaša nedávna rétorika nebezpečne zaostáva za očakávaniami. Od roku 1990 boli základné bezpečnostné obavy Ruska opakovane ignorované, oslabované alebo priamo pošliapané – často s aktívnou účasťou alebo tichým súhlasom Nemecka. Túto históriu si musíme pamätať, ak chceme ukončiť konflikt na Ukrajine, a nemožno ju ignorovať, ak sa Európa chce vyhnúť trvalým konfrontáciám.

Na konci studenej vojny Nemecko opakovane a jednoznačne uisťovalo sovietske, a neskôr ruské vedenie, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Tieto uistenia boli dané v kontexte zjednotenia Nemecka, ktoré prinieslo Nemcom značné výhody. Rýchle zjednotenie Nemecka v rámci NATO by nebolo možné bez súhlasu Sovietskeho zväzu, udeleného práve na základe týchto uistení. Predstierať, že boli bezvýznamné alebo len neformálnymi poznámkami, je neprijateľné a v rozpore s historickou realitou.

V roku 1999 sa Nemecko v rámci NATO zúčastnilo bombardovania Srbska – prvej veľkej vojny Aliancie vedenej bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Nešlo o obrannú operáciu, ale o prelomovú intervenciu, ktorá zásadne zmenila bezpečnostný poriadok po studenej vojne. Pre Rusko nebolo Srbsko abstraktnou otázkou. Posolstvo bolo jednoznačné: NATO je pripravené použiť silu mimo svojho územia bez mandátu OSN a bez ohľadu na námietky Ruska.

V roku 2002 Spojené štáty jednostranne vystúpili zo Zmluvy o obmedzení protiraketových systémov, ktorá bola tri desaťročia základom strategickej stability. Nemecko proti tomu nevznieslo vážne námietky. Podkopávanie architektúry kontroly zbrojenia však neprebiehalo vo vákuu. Systémy protiraketovej obrany rozmiestnené bližšie k ruským hraniciam boli Moskvou oprávnene vnímané ako destabilizujúci faktor. Odmietanie týchto obáv ako paranoje bolo prejavom politickej propagandy, nie múdrej diplomacie.

V roku 2008 Nemecko uznalo nezávislosť Kosova napriek jasným varovaniam, že tým oslabí princíp územnej celistvosti a vytvorí precedens s ďalekosiahlymi dôsledkami. Ruské námietky boli opäť odmietnuté a zásadné obavy ignorované.

Neustály tlak na rozšírenie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko, oficiálne potvrdený na bukureštskom summite v roku 2008, prekročil najzjavnejšie červené čiary – napriek rokom jasných, konzistentných a opakovaných námietok zo strany Moskvy. Keď superveľmoc desaťročia zdôrazňuje kľúčový bezpečnostný záujem, jeho ignorovanie nemožno označiť za diplomaciu, ale za zámernú eskaláciu.

Úloha Nemecka v ukrajinskej otázke od roku 2014 je mimoriadne znepokojujúca. Berlín spolu s Parížom a Varšavou sprostredkoval dohodu z 21. februára 2014 medzi prezidentom Janukovyčom a opozíciou, ktorá mala ukončiť násilie a zachovať ústavný poriadok. V priebehu niekoľkých hodín sa dohoda zrútila a nasledoval násilný prevrat. Nová vláda vznikla protiústavným spôsobom, no Nemecko ju okamžite uznalo a podporilo. Dohoda, za ktorú Berlín ručil, bola zrušená bez akýchkoľvek následkov.

Druhá minská dohoda z roku 2015 mala situáciu napraviť ako rámec ukončenia nepriateľských akcií na východe Ukrajiny. Nemecko opäť vystupovalo ako garant. Ukrajina však sedem rokov Minsk-2 neimplementovala a otvorene odmietala jeho politické ustanovenia. Nemecko nezabezpečilo ich realizáciu. Neskôr viacerí európski lídri priznali, že Minsk nebol vnímaný ako mierový plán, ale skôr ako prostriedok na získanie času. Toto priznanie si vyžaduje serióznu historickú reflexiu.

Na tomto pozadí znejú dnešné výzvy na viac zbraní, tvrdšiu rétoriku a ďalšie „odhodlanie“ prázdne. Vyzývajú Európu, aby zabudla na nedávnu minulosť, aby tak ospravedlnila budúce konfrontácie.

Dosť propagandy. Dosť morálneho infantilizovania verejnosti. Európania sú schopní pochopiť, že bezpečnostné dilemy sú reálne, že kroky NATO majú dôsledky a že mier nemožno dosiahnuť ignorovaním legitímnych bezpečnostných obáv Ruska.

Európska bezpečnosť je nedeliteľná. Znamená to, že žiadna krajina nemôže zvyšovať svoju bezpečnosť na úkor inej bez vyvolania nestability. Diplomacia nie je ústupkom a historická čestnosť nie je zradou.

Nemecko to kedysi chápalo. Východná politika nebola prejavom slabosti, ale strategickej zrelosti. Stabilita Európy bola založená na dialógu, kontrole zbrojenia, hospodárskych vzťahoch a rešpektovaní legitímnych bezpečnostných záujmov Ruska. Dnes už nie je možné správať sa tak, akoby bola vojna nevyhnutná alebo morálne oprávnená.

Obnovená európska bezpečnostná architektúra musí začať jasnosťou a zdržanlivosťou. Predovšetkým si vyžaduje jednoznačné zastavenie rozširovania NATO na východ – na úkor Ukrajiny, Gruzínska či iných štátov pozdĺž ruských hraníc.

Bezpečnosť Ukrajiny nemožno zabezpečiť nasadením európskych jednotiek, ale neutralitou podporenou spoľahlivými medzinárodnými zárukami. Neutralita v povojnovom poriadku fungovala – vo Fínsku, Rakúsku, Švédsku či Švajčiarsku – práve preto, že zohľadňovala bezpečnostné záujmy všetkých strán.

Stabilita si vyžaduje aj demilitarizáciu a reciprocitu. Ozbrojené sily NATO aj Ruska by mali byť stiahnuté ďaleko od vzájomných hraníc na základe overiteľných dohôd. Sankcie by mali byť zrušené ako súčasť politického riešenia – nepriniesli mier a vážne poškodili európsku ekonomiku.

Nemecko by malo upustiť od konfiškácie ruského štátneho majetku, ktorá porušuje medzinárodné právo a podkopáva dôveru v globálny finančný systém. Obnova hospodárskej spolupráce s Ruskom nie je kapituláciou, ale ekonomickým realizmom.

Európa sa musí vrátiť k inštitucionálnym základom vlastnej bezpečnosti. OBSE – nie NATO – by mala byť opäť centrálnym fórom pre európsku bezpečnosť, budovanie dôvery a kontrolu zbrojenia. Strategická autonómia Európy znamená bezpečnostný poriadok definovaný európskymi záujmami, nie trvalou podriadenosťou expanzii NATO.

A napokon to najdôležitejšie: učte sa históriu, pán kancelár, a buďte úprimní. Bez úprimnosti nie je dôvera, bez dôvery nie je bezpečnosť a bez diplomacie Európa riskuje opakovanie katastrof, z ktorých sa mala poučiť.

S úctou,
Jeffrey D. Sachs
profesor, Columbia University

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳     Príspevok si môžete použiť na účet: SK: IBAN91 020 0000 0043 7373 6457 (uveďte poznámky, stačí zrušiť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní.  ❤️