Európske štáty vstupujú do zbrojnej horúčky nie preto, že by sa obávali bezprostredného útoku Ruska. Ako upozorňuje analytička Almut Rochowanski, skutočným motívom je snaha udržať postavenie globálnej veľmoci v čase, keď svet už nie je unipolárny a kľúčové pozície zaujímajú USA, Rusko a Čína. Európa podľa nej stráca pôdu pod nohami a zúfalo sa snaží zachovať vplyv, ktorý jej unipolárna éra americkej dominancie umožnila.

„Európske elity sa tak neobávajú útoku na svoje domovské krajiny, ako skôr straty prvenstva, v ktorom sa po desaťročia pohodlne usadili ako partneri Spojených štátov,“ vysvetľuje analytička  Rochowanski v komentári na jacobin.com. Podľa nej kroky európskych politikov, od zvyšovania vojenských výdavkov až po nákup drahých amerických zbraní, nemajú ani tak obranný charakter. Ide o snahu zachovať si globálnu prestíž a strategickú relevanciu.

Po konci studenej vojny, keď sa USA stali jedinou svetovou superveľmocou, mohli európske štáty operovať v tieni americkej dominancie. "V pohodlnom tieni americkej nadvlády si európske štáty mohli dovoliť sebavedomú, niekedy aj bezohľadnú zahraničnú politiku. Mohli poučovať ostatných o hodnotách, zasahovať do vnútorných záležitostí tretích krajín a zúčastňovať sa vojenských dobrodružstiev bez toho, aby sa museli starať o skutočnú rovnováhu síl," pripomína Rochowanski.

Nástup multipolárneho sveta však mení pravidlá hry. Minister zahraničia USA Marco Rubio v januári tohto roku vyhlásil, že unipolárne obdobie bolo anomáliou a svet sa vracia k multipolárnemu poriadku, v ktorom sú Rusko a Čína plnohodnotnými veľmocami. Európa sa teraz ocitá v situácii, keď sa musí vyrovnať s vlastnou strategickou slabosťou a so stratou vplyvu.

Zbrojenie ako prestížna stratégia

Európske krajiny reagujú zvyšovaním vojenských výdavkov, údajne kvôli bezprostrednému ohrozeniu Ruskom. "Európa míňa veľa peňazí na všetko, čo súvisí s vojnou ... Tieto kroky nie sú motivované strachom z útoku Ruska, ale sú mienené ako úplatok. Európski lídri páchajú ekonomickú sebadeštrukciu a ponižujú sa, pretože očakávajú, že odmena - pokračujúce zástupné užívanie americkej nadvlády - stojí za tú vysokú cenu,“ konštatuje Rochowanski.

Táto stratégia sa prejavuje nielen masívnym nákupom zbraní, ale aj politickými postojmi, ktoré majú demonštrovať vojenskú pripravenosť. Európske štáty sa často odvolávajú na údajnú hrozbu z ruskej strany, pričom konkrétne dôkazy o takomto útoku prakticky neexistujú. „Európske zahraničnopolitické kruhy sa domnievajú, že akýkoľvek kompromis na Ukrajine by bol rovnocenný strategickej porážke EÚ, a to je pre nich neprijateľné a ponižujúce,“ dodáva analytička.

Multipolárny svet a strata statusu

Rochowanski upozorňuje, že Európa stále nedisponuje vlastnou veľkou stratégiou – jasnou víziou svojej úlohy vo svete a zodpovedajúcimi prostriedkami na jej naplnenie. "Akákoľvek definícia bezpečnosti v Európe vyžaduje to, čo vedci nazývajú ‚veľkou stratégiou'. Súčasné zbrojenie namiesto toho pôsobí ako zbesilé, bezhlavé zaškrtávanie políčok na objednávkových listoch, ktoré dlho ležia v kufríkoch obranných lobistov, ale nemajú nič spoločné s rýchlo sa meniacou realitou vojny," vysvetľuje.

Európske elity sa tak snažia zachovať postavenie, ktoré im historicky prinášalo prestíž, aj za cenu ekonomickej a politickej sebadeštrukcie. Vo svete, kde multipolárna rovnováha prináša nové mocenské osi a Čína, Rusko a USA určujú globálne dianie, musí Európa nájsť nové miesto v medzinárodnej politike.

Európe už vlak ušiel

Podľa Rochowanskej je problematické, že európske stratégie často ignorujú širší kontext Eurázie. Komentáre nemeckých, francúzskych či britských politikov, ktoré zdôrazňujú rivalitu voči Rusku alebo Číne, naznačujú túžbu po hegemónii, nielen snahu chrániť vlastné územie. Európa tak namiesto konštruktívnej účasti na mierových rokovaniach a miesto diplomatickej deeskalácie siahne po militaristických riešeniach, ktoré môžu byť riskantné a kontraproduktívne.

"Tieto kroky nie sú motivované skutočnou obranou kontinentu, ale snahou zachovať si vplyv a prestíž v multipolárnom svete. Európa sa snaží udržať pozíciu veľmoci, aj keď vlak globálnej politiky už jej ušiel," uzatvára analytička Rochowanski.

Európa sa teda ocitá medzi dvoma svetmi: historickou rolou spoliehajúcou sa na americkú hegemóniu a novou realitou, v ktorej bude musieť definovať vlastnú stratégiu a vyjednávať s globálnymi hráčmi na rovnej úrovni. Tento proces však zatiaľ neprebieha systematicky a mnohé kroky európskych lídrov pôsobia skôr ako panický reflex než premyslená stratégia.

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳   Príspevok si môžete použiť na účet: SK: IBAN91 020 0000 0043 7373 6457 (uveďte poznámky, stačí zadať „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní.   ❤️