Pronárodnú političku Líviu Pavlíkovú (hnutie Republika) veľmi netreba predstavovať. Na scéne pôsobila ešte ako gymnazistka a pre svoje názory mala aj v škole množstvo problémov. Tak, ako sa ale Pavlíková „prejavila” vo svojom najnovšom videu, tak ju určite pozná málokto z nás. V emotívnom videu totiž hovorila o vražde Charlieho Kirka a tiež o reakciách, ktoré tento odporný čin vyvolal. Či skôr nevyvolal. Ako príklad si vzala europoslankyňu Veroniku Cifrovú Ostrihoňovú. 

Pavlíková nerozumie, ako mohol niekto, kto hlása empatiu, ešte aj počas minúty ticha „sedieť na zadku“. Tých zavraždených bolo počas minulého týždňa pritom niekoľko – najskôr vo vlaku černoch zabil mladú Ukrajinku – bola totiž biela. Neskôr Charlie Kirk ... A L. Pavlíková emotívne popisuje pocity z oboch správ. Ďalšou správou boli traja „Slováci“, ktorí v Británii znásilnili 12-ročné dieťa. Kým po podobných incidentoch voči ľuďom tmavej pleti dochádza k násilnostiam, my sme iní, miernejší. Pavlíková ale upozorňuje aj na fakt, že potrebujeme skončiť s ľahostajnosťou. A k tomu patrí aj zodpovedné využitie volebného práva.

Empatia sama

„A vlastne ona si nevšimla, že sa niečo stalo, pretože pri minúte ticha v Europarlamente za Charlieho Kirka tiež sedela na zadku. To je tá empatia, to je tá otvorenosť, to je to prijímanie,“  ironizuje L. Pavlíková s tým, že ľudia, ako Cifrová Ostrihoňová sú extrémistami ochotnými ignorovať vraždu len kvôli nesúhlasným názorom s obeťou. „Títo ľudia sú nebezpeční,“  upozorňuje.

Niekoľko strašidelných správ

„Takto sme mali všetci telefón v ruke a videli sme natočené vraždy. Brutálne vraždy dvoch ľudí, ktoré sú zásadným symbolom toho, čo sa u nás v spoločnosti deje. Po prvé je to miešanie absolútne nespojiteľných kultúr a po druhé Je to nasilná a agresívna snaha umlčať politických a názorových oponentov. My ľudia nie sme prispôsobení na to vidieť vraždy,“  hovorí mladá žena s tým, že keby sa vražda mladej Ukrajinky, ktorá odišla do USA za lepším životom a vražda Ch. Kirka udiali pred sto rokmi, možno sa o nich dozvieme po pár dňoch a možno vôbec. Dnešná spoločnosť podľa nej utrpela kolektívnu traumu z toho, čo sme videli.

Úplne obyčajné dievča

„Keď som videla vraždu Iriny Zarutskej, došlo mi, ako môže úplne obyčajné dievča v úplne obyčajný deň, uprostred svoji dennej rutiny prísť úplne o všetko. O svoj život, o budúcnosť. A neurobila nič zlé – bola biela. A štatistiky v Amerike hovoria jasne,“  dodáva Pavlíková s tým, že až viac, ako tretinu v amerických väzniciach tvoria ľudia tmavej pleti. Mladá Irina len cestovala vlakom... „Keď sa to môže stať jej, v čom sú iné moje deti?
Prečo by sa to nemohlo stať im na výlete? Myslím si, že toto napadlo hockomu, kto má deti,“  netají sa obavami Pavlíková dodávajúc, že doteraz bezpečné miesta sa behom momentu môžu stať život ohrozujúcimi. Uvažuje preto, ako sa má „obyčajná Európanka“ cítiť v hromadnej doprave a ako nemajú byť ľudia paranoidní.

Charlieho Kirka aktívne sledovala

L. Pavlíková popisuje svoje pocity z večera, kedy sa dozvedela o smrti Charlieho Kirka. Nikdy sa nestretli, no ona ho aktívne sledovala na sociálnych sieťach. Vedela tiež, že mal dve deti. V hlave jej šli pocity, že si nevie predstaviť, že jej manžel je po podobnom útoku týždne v nemocnici a ona s deťmi sama...  To, čo videla, keď otvorila sociálne siete ju ale totálne zasiahlo.  „Videla som v priamom prenose, čo sa Charliemu stalo a tento obraz už nikdy nevymažem z pamäti. Prenasleduje ma už niekoľko dní, uprostred dňa si na to spomeniem a som paralyzovaná, večer nedokážem spať a ak mám náhodou nejakú milú chvíľku so svojou rodinou, tak mám výčitky, že niekde na druhej strane Zemegule je práve vdova, ktorá už nikdy nezažije takéto pocity, takúto situáciu. Jej rodina už nikdy nebude kompletná,“  vyznáva sa matka, mladá žena.

Čo sa dá robiť

Pavlíková sa pýta, koľko ľudí ešte musí zomrieť, aby sme prestali byť otupení, cynickí. Lebo sme zahltení podobnými správami. Lenže prevencia existuje – je ňou otvorená diskusia o probléme a sústredenie sa na ich riešenie.  „A aj v tomto videu si musím dávať obrovský pozor na to, čo a ako poviem, aby som neskončila za mrežami. Nechcem problémy, nemôžem si to dovoliť,“  dodáva politička.

A ďalšia otrasná správa

Traja Slováci v Anglicku uniesli a znásilnili 12-ročné dievčatko a jej bolo hneď jasné, čo sú to za „Slováci“. Povedať to ale nahlas nemôže. A práve tu je kameň úrazu – ako riešiť niečo, čo nesmieme pomenovať? Pripomína situáciu spred pár rokov po tom, ako zomrel G. Floyd. Stal sa z neho symbol násilia na černochoch. „Priaznivci tejto myšlienky začali páliť mestá a rabovať obchody, v uliciach vládla čistá anarchia. A teraz? Za Irinu Zarutskú a Charlieho Krka pálime sviečky a chodíme na omše. Som rada, že sme iní ako oni,“  pripomína politička. Aj keď si je pri zmienke o europoslankyni, ktorá v priebehu týždňa týchto udalostí žila Leyenovej správou a vlastným výročím. „Je mi z vás zle. Môžete sa hanbiť,“ dodala.  

Berme politiku vážne

L. Pavlíková preto radí, že politiku treba brať vážne a nie voliť tých, ktorí sa v nej zjavili „z večera do rána“. A tiež treba vedieť, koho volíme, lebo inak si vyberáme medzi dvoma najúspešnejšími, čo vlastne znamená, že volíme menšie zlo. „Ak si naozaj chcete dovoliť ignorovať 4 roky politiku a nemusieť si lámať hlavu nad tým, že naše peniaze idú do vzduchu, tak tak musíte voliť. A dovtedy sa prosím rozprávajme medzi sebou, s kamarátmi a aj s deťmi. Ako povedal Charlie Kirk, keď sa prestaneme rozprávať, vtedy príde násilie a potom nasledujú občianske vojny,“ uzavrela Lívia Pavlíková.

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤