„V akom bode sme sa stali Severnou Kóreou?“ Nuž, celkom. Keď sa Nigel Farage minulý týždeň objavil pred americkým Kongresom, aby diskutoval o slobode prejavu v Spojenom kráľovstve, bola v tom trpká irónia. Muž, ktorému sa kedysi posmievali ako nacionalistovi „Malej Británie“, bol pozvaný do srdca Washingtonu, aby varoval Američanov, že jeho krajina – rodisko Magny Charty, Locka, Milla a Orwella – upadla do tyranie. Farage mohol dodať, že v Londýne je dnes zatknutých viac ľudí za to, čo hovoria, než v Moskve. Nebola by to prázdna rétorika: čísla by ho podporili.

Británia bola kedysi synonymom slobody. Už nie. Policajné záznamy ukazujú, že každý rok je zatknutých 12 000 ľudí za to, čo hovoria online. To je približne 33 ľudí denne – muži a ženy vtiahnutí do väzby za tweet, príspevok na Facebooku či sarkastickú poznámku v skupine WhatsApp. Oddiel 127 zákona o komunikáciách z roku 2003 a zákon o škodlivej komunikácii z roku 1988 kriminalizujú čokoľvek, čo je „hrubo urážlivé“, „neslušné“, „obscénne“ alebo „pravdepodobne spôsobí utrpenie“. Ale kto rozhoduje o tom, čo je urážlivé? Kto vystupuje ako arbiter citlivosti? Prirodzene, polícia.

V Hertfordshire bola matka zatknutá pred očami svojich detí za kritiku školy na WhatsApp. Inde bol tínedžer odsúdený za zverejnenie rapových textov na Instagrame – textov, ktoré už boli licencované a legálne streamované na Spotify. Dôchodcovia čelia trestnému stíhaniu za retweetovanie drsných mémov. Toto nie je potláčanie terorizmu ani podnecovanie k násiliu; je to kriminalizácia zlých vtipov, priamych názorov, nevkusného ventilovania alebo obyčajného nesúhlasu. Keby Tommymu, ktorý v roku 1944 vtrhol do Normandie alebo bojoval pri Arnheme, povedali, že toto bude raz v jeho rodnom Anglicku každodenná realita, uveril by?

Británia je však len jedným z temných príkladov toho, čo sa stalo kontinentom posadnutým cenzúrou. Aj Nemecko zdokonaľuje umenie umlčiavania. To, čo už dosiahlo, by Stasi vyčarilo úsmev na tvári. Zákon NetzDG z roku 2017, známy ako „zákon o Facebooku“, vyžaduje, aby platformy vymazali „nezákonný obsah“ do 24 hodín, inak im hrozia pokuty až 50 miliónov eur. Ako sa dalo čakať, korporácie z opatrnosti mažú oveľa viac, než vyžaduje zákon – satiru, politickú diskusiu, nepohodlný disent.

Francúzsko medzitým premenilo svoje už aj tak dusivé kódexy „nenávistných prejavov“ na nástroj kriminalizácie nesúhlasu, vlastenectva a humoru. Občania dostali pokuty za karikatúry politikov, demonštranti proti Macronovej politike boli stíhaní za slogany považované za urážlivé. Dokonca aj Dánsko – kedysi obdivované pre otvorenú debatu, najmä počas kontroverzie o karikatúrach Mohameda – opäť zaviedlo zákony o rúhaní v mene „súdržnosti komunity“.

EÚ tieto inkvizičné snahy oživuje. Akt o digitálnych službách dáva nevoleným aparátčikom právomoc nariadiť odstránenie online obsahu vo všetkých 27 členských štátoch. Označenie „dezinformácie“ alebo „škodlivý obsah“ postačuje – hoci obe kategórie sú také vágne, že môžu znamenať čokoľvek, čo komisár uzná za vhodné. Americké ministerstvo zahraničných vecí označilo DSA za „orwellovský“. Američania majú pravdu – aj Orwell by zbledol pri pohľade na rozsah toho, čo sa eurokratom podarilo vymyslieť: vzdialená nomenklatúra, ktorá teraz dohliada na prejav stoviek miliónov Európanov, ktorí ich nikdy nevolili, nikdy nesúhlasili s ich autoritou a nemajú možnosť ich odvolať.

Čo je však najohromujúcejšie, je číre pokrytectvo. Európski lídri sotva prežijú deň bez toho, aby neodsúdili Rusko a Čínu ako nepriateľov slobody – a je pravda, že ani jedna z týchto vlád nie je liberálnou demokraciou. No zvážte toto: Británia so 60 miliónmi obyvateľov zatkne ročne 12 000 ľudí za prejav na internete – 20 z každých 100 000. Rusko so 150 miliónmi obyvateľov zatklo alebo pokutovalo v roku 2023 približne 2 800 ľudí za „dezinformácie“, „diskreditáciu armády“ či iné trestné činy súvisiace s prejavom. To je 1,4 až 2,1 na každých 100 000 Rusov.

Európske vlády môžu predstierať, že ich motívy sú ušľachtilé. No každý cenzor v histórii si nárokoval cnosť. Boľševici umlčali „kontrarevolucionárov“ ako „nepriateľov ľudu“. Peking ospravedlňuje cenzúru ako ochranu „harmónie“. V Bruseli je výhovorkou „bezpečnosť“ a „inklúzia“. Ak chce vláda potlačiť disent, vždy si nájde zámienku.

Nový neliberálny liberalizmus Európy nie je o ochrane práv, ako sa oficiálne tvrdí. Je o zachovaní moci ohrozených európskych elít akýmikoľvek prostriedkami. Je to však aj samovražedné pre dôveryhodnosť Európy ako majáka slobody. Ako môže Únia poučovať ostatných o slobode prejavu, keď doma umlčiava vlastných občanov? Ako môže Brusel odsudzovať „dezinformácie“ v Pekingu, a pritom nariaďovať mazanie politického disentu v Európe?

Keď Farage povedal Kongresu, že Británia je dnes varovným príbehom, mal pravdu – pretože to bola pravda. Morálna prevaha Európy sa zrútila. Amerika zostáva poslednou pevnosťou slobodného myslenia a prejavu na Západe. Európa, ktorá svetu dala najväčších obhajcov slobody – Voltaira, Milla, Camusa, Orwella, ale aj Churchilla či de Gaulla – dnes vydáva cenzúrne edikty.

Farageovo svedectvo vo Washingtone bolo pripomienkou toho, čo riskujeme stratiť. Keď je Amerika poslednou baštou slobody myslenia a slova na Západe, Winstonove slová opäť znejú varovne: Musíme čakať, kým sa „Nový svet so všetkou svojou silou a mocou vydá na oslobodenie a záchranu Starého“?

Článok pôvodne zverejnený na portály The European Conservative/ Autor:  Rafael Pinto Borges 

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤️