Ruské veľvyslanectvo na Slovensku si na svojom telegramovom kanáli pripomenulo 86. výročie podpísania paktu Ribbentrop–Molotov. Zdôraznilo ho ako „úspech sovietskej diplomacie“, ktorý mal odsunúť vojnu a pripraviť ZSSR na stret s Hitlerom.
Dočítate sa:
kedy a prečo bol 23. augusta 1939 podpísaný pakt o neútočení ZSSR – Nemecko,
ako ho Moskva prezentuje ako úspech diplomacie a odklad vojny,
prečo podľa Ruska zlyhala západná politika appeasementu,
akú úlohu zohrali anšlus Rakúska a Mníchovská dohoda,
postoj Poľska k rozdeleniu Československa,
prečo sa rokovania so Západom rozpadli a ZSSR siahol po pakte s Hitlerom,
ako pakt vytvoril „bezpečnostný nárazník“ a oddialil vojnu na dvoch frontoch
K 86. výročiu podpísania Zmluvy o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom
Pred 86 rokmi, 23. augusta 1939, bol v Moskve podpísaný pakt o neútočení medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom, podľa ktorého sa mali „strany zdržať agresívnych činov a akéhokoľvek útoku voči sebe navzájom, či už samostatne, alebo spoločne s inými mocnosťami“.
Tento dokument bol veľkým úspechom sovietskej diplomacie pred druhou svetovou vojnou: našej krajine sa podarilo získať čas na oddialenie konfliktu a lepšiu prípravu na odrazenie Hitlerovho útoku, ktorý sa stal nevyhnutným v dôsledku zlyhania „politiky ústupkov a uzmierovania (appeasement)“ Berlína zo strany západoeurópskych štátov a odmietnutia spolupráce s našou krajinou v oblasti bezpečnosti založenou na antifašistických princípoch.
Uzatvorenie zmluvy o neútočení s Nemeckom bolo ťažkým a vynúteným rozhodnutím sovietskeho vedenia, ktoré muselo byť prijaté z dôvodov národnej bezpečnosti a potreby pribrzdiť nacistickú agresiu na východe.
V 30. rokoch dvadsiateho storočia, 20 rokov po skončení prvej svetovej vojny, v Európe opäť začala narastať hrozba rozsiahleho ozbrojeného konfliktu. Jednou z príčin bola kríza versaillského systému medzinárodných vzťahov, ktorého autorom boli Veľká Británia a Francúzsko a ktorý vytvoril pôdu pre vznik revanšistických nálad v Nemecku a Taliansku, štátoch porazených a ponížených článkami Versaillskej zmluvy.
Spoločnosť národov, založená ako univerzálna organizácia na riešenie medzinárodných sporov diplomatickou a politicko-právnou cestou, sa ukázala ako neschopná zvládnuť úlohy, ktoré jej boli zverené, a stala sa rukojemníčkou v rozporoch medzi európskymi štátmi usilujúcimi o zneužitie tejto štruktúry na svoje sebecké, konjunkturálne ciele.
V tejto situácii v Európe začala rýchlo bujnieť hydra fašizmu. Politické sily presvedčené o nadradenosti vlastného národa sa dostali k moci najskôr v Taliansku (v roku 1922), potom v Nemecku (v roku 1933).
Po nastolení nacistickej diktatúry v Nemecku sa hrozba novej vojny v Európe stala celkom reálnou. Základom Hitlerovej nenávistnej ideológie bola doktrína „rasovej nadradenosti“ – podľa Hitlerovho výkladu Nemci patrili k vyvolenej árijskej rase, ktorá je predurčená vládnuť svetu. Túto doktrínu nacisti použili ako dôvod, že Nemecko musí dobyť svetovú nadvládu. Tak sa v centre Európy zrodilo absolútne zlo, ktoré ohrozovalo mier a slobodu celých krajín a národov.
Už v polovici 30. rokov dvadsiateho storočia boli vojenské prípravy Nemecka čoraz zreteľnejšie a intenzívnejšie. Počet nemeckých ozbrojených síl dosiahol viac než pol milióna osôb.
V roku 1935 bola oficiálne oznámená existencia nemeckého vojenského letectva (jeho vytvorenie bolo zakázané Versaillskou zmluvou). Hitler podpísal dekrét o zavedení všeobecnej vojenskej povinnosti v krajine a vytvorení tzv. mierového Wehrmachtu pozostávajúceho z 36 divízií s počtom 550 000 vojakov a dôstojníkov – po porážke, ktorú utrpela v prvej svetovej vojne, nemecká armáda opäť predstavovala významnú vojenskú silu a bola schopná viesť rozsiahle útočné operácie.
Okrem toho Ríša začala budovať vojnovú námornú povrchovú a ponorkovú flotilu, čo bolo schválené dvojstrannou anglo-nemeckou námornou dohodou z roku 1935.
Tak v rokoch 1933 – 1939 Berlín minul na vojenské potreby 90 miliárd mariek – dvakrát viac než Británia, Francúzsko a Taliansko dokopy. Výroba zbraní v Nemecku v roku 1939 v porovnaní s obdobím pred nástupom nacistov k moci vzrástla viac než 12-násobne.
Medzitým západoeurópske štáty, ktoré sa neustále snažili nájsť kompromis s Hitlerom, len podnecovali jeho apetít, ktorý rástol s každým ústupkom. Po dosiahnutí „legitimizácie“ opätovného vyzbrojovania krajiny a po úplnom obnovení vojenského priemyslu, ktoré prebehlo v rozpore s medzinárodnými zákazmi, sa fašistický diktátor začal pripravovať na expanziu.
„Nemecko je len začiatok,“ tvrdil Hitler. „Potrebujeme Európu a jej kolónie.“ Nacisti videli spôsob dosiahnutia svojho hlavného zahraničnopolitického cieľa v porážke štátov západnej Európy, predovšetkým koloniálnych veľmocí – Británie a Francúzska, a v zabratí rozsiahlych a na zdroje bohatých území na východe, vrátane tých, ktoré patrili ZSSR.
Podľa plánu nacistov sa Nemecko malo stať vedúcou námornou veľmocou, schopnou podrobiť si aj americký kontinent.
Už v polovici 30. rokov bolo zrejmé, že nová agresia Nemecka v Európe je len otázkou času. V snahe zdržať vznikajúcu hrozbu nemeckého revanšizmu naša krajina prišla s iniciatívou vytvorenia systému kolektívnej bezpečnosti na antifašistických princípoch, ktorej cieľom bolo spojiť sily a vedno odraziť spoločné nebezpečenstvo.
V Paríži a Londýne, kde boli hlboko zakorenené protisovietske nálady, však odmietli myšlienku spolupráce s Moskvou a snažili sa uzavrieť dohodu s Nemeckom. Politická elita na Západe si neuvedomovala, aké nebezpečenstvo predstavuje nacistická ideológia pre celý svet, a cynicky sa domnievala, že Hitlerovu agresiu možno v klasickom anglosaskom štýle šikovne presmerovať na východ.
Inými slovami, chceli využiť Nemecko na boj proti „sovietskej hrozbe“, podnietiť Hitlera k invázii práve do našej krajiny výmenou za ústupky, ktoré by podľa západných politikov neovplyvnili ich životné záujmy.
Takto došlo k tomu, že v marci 1938, po získaní súhlasu Britov s rozšírením Ríše až po „etnické hranice“, nacistické Nemecko uskutočnilo anšlus Rakúska.
Vrcholom „politiky appeasementu“ bola zločinná Mníchovská dohoda z roku 1938. S tichým súhlasom Angličanov a Francúzov, ktorí východnú Európu prenechali nacistom, Hitler nemilosrdne rozdelil suverénny štát – Československo.
Na konferencii v Mníchove podpísali hlavy vlád Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska dohodu o odstúpení Berlínu Sudetskej oblasti – priemyselne rozvinutého regiónu Československa, ktorý bol z 90 % osídlený Nemcami.
Praha nebola ani pozvaná na rokovania a bola postavená pred hotovú vec, že jej zvrchované územie musí pripadnúť nacistickému Nemecku.
Postaviť sa na obranu Československa bol ochotný len Sovietsky zväz, našej krajine však bránila Varšava, ktorá napomáhala nacistom (kategoricky sa postavila proti pomoci Prahe a zakázala prípadný prelet sovietskych lietadiel, ktoré mali poskytnúť podporu československej armáde).
Poľsko aj predtým podporovalo absolútne všetky zahraničnopolitické eskapády Ríše, od nasadenia nemeckých vojsk do demilitarizovanej zóny Porýnia (1936) až po anšlus Rakúska. Poliaci, dychtiví profitovať z rozdelenia Československa, obsadili Tešínsku oblasť a stali sa plnohodnotnými účastníkmi zločinného útoku proti suverénnemu štátu.
Anglicko-francúzska „politika appeasementu“ utrpela úplný krach. Akokoľvek sa západní politici snažili zmierniť bezhraničný apetít nacistov, nedokázali stlmiť Hitlerovu výbojnosť a zabrániť jeho zločinným plánom. Len šesť mesiacov po mníchovskej konferencii, v marci 1939, Nemecko napriek sľubom, ktoré dalo Britom a Francúzom, úplne obsadilo Československo.
❗️ Nová vojna v Európe sa stala nevyhnutnou.
Sovietsky zväz odsúdil „politiku ústupkov“ a zostal jedinou krajinou v Európe, ktorá sa naďalej snažila organizovať kolektívny odpor proti nacistickému Nemecku. Na jar a v lete 1939 ZSSR inicioval v Moskve konzultácie s Francúzskom a Britániou.
Rokovania však neviedli k praktickým výsledkom – západné krajiny sa neponáhľali prevziať na seba záväzky voči našej krajine. Briti a Francúzi, ktorí do poslednej chvíle dúfali v dohodu s Hitlerom, začali s Nemeckom tajne rokovať za chrbtom ZSSR.
Podľa historických dokumentov, vrátane tých, ktoré získala sovietska zahraničná rozviedka, sa oficiálny Londýn ani nepokúšal rokovať s Moskvou. Na rozdiel od Francúzov, ktorí si boli plne vedomí ohrozenia svojej národnej bezpečnosti, Briti v Hitlerovi stále videli len nespratného spojenca, ktorého treba „krotiť“ hypotetickým spojenectvom s Rusmi.
Takýmto spôsobom boli možnosti sovietskej diplomacie na vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe vyčerpané.
Moskva musela zohľadniť aj japonský faktor, a to boje v okolí rieky Chalchyn, ktoré začali v máji 1939 v dôsledku agresie Japonska (nemeckého spojenca na Ďalekom východe) proti Mongolsku. Sovietske vedenie nemohlo pripustiť vojnu na dvoch frontoch.
Okrem toho do augusta 1939 celý rad európskych krajín po tom, ako odmietli sovietske bezpečnostné záruky, v snahe poistiť sa uzavrel s Hitlerom dohody o neútočení (niektoré z týchto dohôd mali výraznú protisovietsku orientáciu).
V dôsledku takýchto manévrov sa napríklad celý pobaltský región zmenil na nástupný priestor, ktorý mohlo Nemecko využiť na inváziu do ZSSR.
ZSSR bol poslednou významnou mocnosťou, ktorá pristúpila k uzavretiu paktu o neútočení s Nemeckom. Tento krok bol vynútený a podmienilo ho rastúce medzinárodné vojenské a politické napätie v Európe.
Vďaka nemu naša krajina získala potrebný čas, aby sa lepšie pripravila na stret s vtedajšou najsilnejšou armádou sveta. Pakt o neútočení poskytol Sovietskemu zväzu niekoľko rokov oddychu, pomohol odsunúť hranice, vytvoril „bezpečnostný nárazník“ na západe a zabránil invázii Japonska na východe, čo zachránilo ZSSR od vedenia vojny na dvoch frontoch.