Asi málokedy v minulosti, s výnimkou vojnových čias, sa podmienky na život menili tak rýchlo, ako v súčasnosti. Najlepšie to vidno asi na technickom pokroku. Veď dnešné deti už v útlom veku „lietajú prštekmi“ po displejoch tabletov či mobilov, kým ich rodičia zháňali polyfonické zvonenia na tlačítkové mobily a staršie generácie pamätajú telefóny s klasickými číselníkmi, či automaty „na korunu“. No s dobou sa mení aj náš prístup k výchove. To, čo bolo pred 40-timi rokmi normálne, sa už vo výchove detí nepripúšťa...

Zmenili sa bezpečnostné nároky na cestovanie autom, viac sa prihliada na duševné zdravie, ale rešpektuje sa aj správny fyzický vývoj dieťaťa. Nepraktizuje sa už ani výchova strachom, no aj nastavenie správnych hraníc je veľmi dôležité.

Cestovanie autom

Boli časy, kedy v autách pásy na zadných sedadlách neboli povinnosťou, dokonca ani len štandardom. Dnešné zákony presne definujú, ako majú byť pripútané deti v autosedačkách, či zabezpečené bezpečnostnými pásmi. Oproti minulosti je to obrovský posun, veď aj autonehody sú vďaka výkonnejším autám tragickejšie, ako v minulosti. Nehovoriac o tom, že aj účastníci cestnej premávky nedisponujú takou ohľaduplnosťou a rešpektom, ako to bývalo kedysi.

Lebo som povedala!

Koľkokrát deti na otázku, prečo nesmieme toto alebo tamto počuli vetu „Lebo som povedala?“ Dnes sa s deťmi skôr komunikuje tak, aby vedeli pochopiť, prečo im konkrétnu vec zakazujeme.

Aké už len ty môžeš mať trápenie...?

Duševné zdravie v minulosti nebolo úplne v centre záujmu a pocity úzkosti u detí bývali často bagatelizované. Chlapci boli vychovávaní k určitému potláčaniu emócií. Dnes to začína byť otvorenejšie a povedomie o dôležitosti duševného zdravia rastie. U detí podporujeme možnosť vyhľadať odbornú pomoc so včasným riešením a v mnohých rodinách sa podporuje veľmi dôležitý otvorený dialóg.

Kde sú deti, tam sa nefajčí!

V starých filmoch či čiernobielych archívnych reportážach môžeme vidieť pre dnešnú dobu šokujúci záber – fajčilo sa v úradoch, dokonca v nemocniciach. Mnohokrát mamička v jednej ruke cigareta, v druhej bábätko. Dnes už však poznáme riziká spojené s pasívnym fajčením a vieme, že cigaretový dym ohrozuje nie len pľúca najmenších. V mnohých krajinách je vyslovsný zákaz fajčenia na miestach, kde sa zdržiavajú deti, hoci už aj dospelí sú ďaleko uvedomelejší a ak si potrebujú zapáliť, bezpečne sa vzdialia.

Cigariet sa týka aj ďalšia „výchovná praktika“ – keď rodič prichytil svojho „puberťáka“ s cigaretou, položil predeň balíček cigariet a poď ho, jednu od druhej – to ti cigarety sprotiví na celý život. Táto praktika je dnes považovaná za nezodpovednú.

Nevstaneš od stola, kým nedoješ, čo máš na tanieri!

Ľudia v strednom veku a starší si to určite veľmi dobre pamätajú. Z pekáča v rúre sa šíri nádherná vôňa babkinho koláča, že sa nie len deťom zbiehali slinky. Ale na tanieri vám „rástla“ restovaná pečeň s ryžou... Vy už máte dosť, ale rodičia „zavelia“ – kým nezješ, čo máš na tanieri, nedostaneš babkin koláč. Dnes sa rodičia viac snažia rešpektovať signály nasýtenia svojich detí a viac dbajú na vyváženejšie stravovanie.

Prestaň, lebo ťa predám!

V minulostí malo mnoho detí hrôzu z toho, že rodič odíde niekam preč a ak nebude poslúchať,  „predá ho kožkárovi“. Zbytočným utrpením pre dieťa bolo aj „tristokrát napíšeš – Nebudem robiť zle spolužiakovi Maťovi“. Dnes už snáď nie sú takéto praktiky, ktoré vyvolávajú len strach, považované za správne. Rodičia a pedagógovia už volia skôr rozhovor s dieťaťom a rešpektujúci prístup.

Trestanie tichom

Ak sa dieťa nezachová tak, ako od neho očakávame, nekomunikujeme s ním. To je „výchovná metóda“, ktorá v dieťati vyvoláva pocit odmietnutia milovaným rodičom. Dnes rodičia volia skôr komunikáciu o tom, čo sa im na správaní dieťaťa nepáči. Komunikácia nahrádza aj telesné tresty typu „odpášem remeň“.

Má to niekde hranice?

Hoci sa v súčasnej dobe stretávame s tým, že sa preferuje rešpektujúca výchova, mnohokrát sa zabúda na dôslednosť dodržiavania dohodnutých pravidiel. To ale vedie k strate rešpektu detí k rodičom, či pedagógom. Telesné tresty sú odsudzované, pričom nik normálny nebude zastávať surovú bitku. Dieťa však nejakým spôsobom musí vedieť, čo smie a čo mu je zakazované, lebo je to preň nebezpečné. To už je ale problém, s ktorým sa musia popasovať rodičia, pedagógovia a psychológovia. Výchova detí strachom rozhodne nefunguje. Lenže ani výchova, ktorá povedie k strachu z detí (pedagógovia určite vedia, o čom to je), zrejme tiež nie je správna cesta...

Milí čitatelia,

veríme, že pravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤