Veru tak. Taký je náš materinský jazyk podľa najznámejšieho slovenského tatu s českými koreňmi. „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca,“ povedal tento starý chudák.
Asi mu slovenský jazyk nestačí na vyjadrenie jeho hlbokých a múdrych filozofických myšlienok!
Takto nepekne a ponižujúco sa o Slovensku a slovenskom jazyku vyjadril človek, ktorý si hovorí, že je prozaik. Prezentuje sa tiež ako novinár a filozof. V skutočnosti je to iba potulný komediant, ktorý vymetá kultúrne domy po Slovensku, nadáva na Fica a jeho vládu. Je to človek, ktorý splodil Miška Šimečku, aby z neho vyrobil slovenského premiéra.
Ale nie o Šimečkovcoch som chcela.
Chcela som o jazyku.
Niektorí ho milujeme, niektorí naň nadávame. A niektorí sa z neho vysmievame. Aj keď ho odborníci zaraďujú skôr k ľahším jazykom, mnohí tvrdíme, že je najťažší. Lebo naozaj sa nám vidí ťažký a zložitý.
Jazyk, to sú slová.
A „Svet je stvorený zo slov a keď poznáte slová, z ktorých je vytvorený, môžete z neho urobiť, čokoľvek chcete.“
Tento citát som pôvodne chcela uviesť ako titul dnešného textu. Ako myšlienku na zamyslenie.
Skúsim to.
Ja by som z tohto sveta chcela urobiť svet bez strachu a nenávisti. Ale môžem? Dá sa to?
Pozrime sa na ten náš, na slovenský svet. Je maličký, je nám najbližší a najlepšie ho poznáme. A poznáme aj slová, z ktorých je stvorený.
Ak by sme sa pýtali, koľko ich je, odpoveď nedostaneme. Hovorí sa, že na porozumenie a komunikáciu stačí poznať tisíc až tritisíc slov. Krátky slovník slovenského jazyka ich obsahuje približne šesťdesiattisíc, päťzväzkový Slovník slovenského jazyka z rokov 1959-68 takmer stotridsaťtisíc. Plánovaný rozsah Slovníka súčasného slovenského jazyka je dvestotisíc slov. V rokoch 2006 -2015 vyšli jeho prvé tri zväzky, štvrtý zaznamenal 15 329 heslových slov. V novom veľkom výkladovom slovníku sa plánuje dvestoštyridsaťtisíc slov. Ale ani to nie je konečné číslo našej slovnej zásoby. S nárečovými a historickými slovami a odbornými termínmi by sme značne prekročili číslo milión. A nezabúdajme, že každý deň nám pribúdajú nové slová.
Teraz už, o niečo múdrejší, prejdime k citátu amerického filozofa Terence McKenna, predstaviteľa new age a etnofarmakológie a propagátora návratu k šamanizmu: „Svet je stvorený zo slov a keď poznáte slová, z ktorých je vytvorený, môžete z neho urobiť, čokoľvek chcete.“
Keby sme zo slov v našom jazyku mali urobiť svet, aký chceme a keby na to stačilo vyradiť z neho niektoré slová, čo by ste vyradili vy?
Ja by som vyradila slovo nenávisť.
Predstavte si, žeby sme ju nepoznali. Nebola by v žiadnom slovníku a nebola by ani v našom živote. Bez nenávisti by na svete vládol pokoj a mier. Neboli by hádky a osočovania, neboli by vojny, zbrane, útoky, mačety, odtínanie hláv, vraždy. V takomto svete by som chcela žiť. V pokojnom. Kde ľudia by boli ľuďmi. Nerozdeľovali by ich názory, politika, náboženstvo, farba kože, kultúra. Ani očkovanie. Nič. Nemuseli by sme počúvať o útokoch v Paríži, vo Viedni, o demonštráciách v Amerike, v Bratislave. Nemuseli by sme mať strach. Nemuseli by sme sa báť kráčať po ulici, sedieť v škole, v kostole, v reštaurácii, na futbale, na koncerte. Žili by sme bez strachu.
Poviem vám jednu príhodu. Nesúvisí síce s nenávisťou, ale so strachom, ktorý som nedávno zažila.
Z tichej modlitby nad hrobom ma vyrušil bzukot. Všimla som si svetielka vo výške. Postupne sa bzučanie aj svetielka približovali. Namierili si to rovno na mňa. Čudo klesalo, krúžilo tesne nado mnou, nad mojou hlavou. Bála som sa, že to na mňa spadne. Pobrala som sa preč. A čuduj sa, svete, čudo vzlietlo do výšky a odletelo. Otočila som sa a videla som, že dron sa vracia a začal klesať. Pristál na parkovisku pri dome smútku. V šere som zbadala mladého muža aj s tou úžasnou hračkou. Premohla som strach. Viem , že na tom mieste sa stretávajú rozličné indivíduá. Vrátila som sa smerom k mužovi.
„Druhý raz si nájdite lepšie miesto na svoju zábavu,“ zavolala som. Neviem, čo povedal. Niečo povedal, ale nerozumela som. Podišla som bližšie. „Nerozumiem. Veľmi ste ma vyľakali. Prosím, nerobte to!“ poprosila som ho nakoniec. „Prepáčte, nevedel som, že tam je niekto,“ povedal - akože na ospravedlnenie.
S trasúcimi sa kolenami som sa pobrala domov. Nie, jeho pekným slovám som neverila. Nedalo sa. Chlapec sa prišiel zabaviť.
Iste uznáte, že aj slovo strach by som tiež najradšej nepoznala. Keby sa to dalo, vymazala by som ho zo života. Lenže to nejde.
Ale byť k sebe ohľaduplní, tolerantní a lepší, to by sme hádam zvládli. Čo myslíte?
Pozn. redakcie HD: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.
Milí čitatelia,
v Hlavnom denníku veríme, že prístup k informáciám má byť slobodný a otvorený pre všetkých. Preto náš obsah nezamykáme za platobné brány, aj keď to znamená, že fungujeme bez veľkých príjmov z predplatného či inzercie.
Ak máte možnosť a chuť podporiť našu prácu, budeme vám úprimne vďační. Vaša podpora nám pomáha:
- Zostať nezávislými – nepodliehame tlaku žiadnych oligarchov, politických strán ani záujmových skupín;
- Udržať obsah otvorený pre všetkých – aj pre tých, ktorí si platené médiá nemôžu dovoliť;
- Ponúkať iný pohľad na svet – už niekoľko rokov prinášame informácie mimo hlavného prúdu.
Podporiť nás môžete zaslaním príspevku na účet:
IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457
(do poznámky prosíme uviesť „dar“)
Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodným hlasom. Vážime si vašu podporu.
Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik