"V mojich analýzach opakovane zdôrazňujem, že európska politická kasta už nedokáže ani vytvoriť blahobyt pre všetkých, ani skutočne demokraticky vládnuť. Zároveň sú únijné elity konfrontované so skutočnosťou, že sa kyvadlo dejín obracia od centralizácie moci a nadnárodných zoskupení smerom k národnej perspektíve." Uviedol to v rozhovore pre Parlamentní Listy.cz český politológ, ekonóm, komentátor a publicista Petr Robejšek. 

Centrálne mocnosti Európy sú len tiene toho, čo boli, a to sa týka aj armády, povedali ste na Rádiu Universum. Kedy táto fáza skončí, a budú musieť priznať, že skôr či neskôr zrejme zostane Ukrajina takmer osamotená?

Až im Donald Trump so svojím neodolateľným šarmom a jemu vlastnou diplomatickosťou objasní, že im nezostáva nič iné ako uznať, že realita je aj v prípade rusko-ukrajinskej vojny v rozpore s ich bezdôvodne optimistickými hypotézami. To bude pomerne skoro, súdiac napríklad podľa toho, ako rezolútne sa Trumpova administrácia práve vmiešava do vnútropolitických šarvátok medzi nemeckou vládou a opozičnou Alternatívou pre Nemecko (AfD).

Ako v tomto kontexte vnímate slová českých predstaviteľov, ako je prezident Pavel či premiér Fiala, ktorí vlastne orálne šturmujú do vojny proti Rusku?

Politici v západných demokraciách ukázali, najmä v posledných piatich rokoch, že nedokážu zvládnuť zložitosť sveta, ktorý spoluutvárali. Ich bezradnosť vedie k tomu, že kde len môžu, utekajú z analógového sveta, teda toho skutočného, ​​v ktorom žijú občania ich krajín, do digitálneho sveta slov, gest, symbolov a „silných signálov“. Pomocou slovných tirád sa snažia vytvoriť dojem, že svoje úlohy naďalej zvládajú a sú pánmi situácie. To je ale len ďalší dôkaz ich nedostatočnej kvalifikácie pre vysokú politiku, pretože zrejme nechápu, že silné slová môže používať buď len silný aktér, alebo voči veľmi slabému protivníkovi, že nie je múdre odreagovávať si príliš silnými slovami svoju frustráciu z politických neúspechov, pretože keď používajú silné slová voči silnejšiemu protivníkovi, tak si možno v danom momente uľavia, ale dlhodobo uškodia.

Česko sa teraz pridalo po boku Litvy, Estónska, Lotyšska, Poľska a Nemecka s tým, že "Sovieti nás neoslobodili, ale po druhej svetovej vojne naopak okupovali polovicu Európy". Ako vnímate túto tézu?

To je ďalší, pomerne bizarný, príklad spomínanej bezradnosti politikov a iba slovného „zvládania“ zložitosti sveta. Ich apodiktická argumentačná metóda sa podobá nápadne mágii hodnej Harryho Pottera: „To, čo poviem, je pravda, respektíve sa jej stane“. Ich pokusy vykladať udalosti, či súčasné alebo historické, podľa svojich aktuálnych záujmov, sa opierajú o nasledujúce neoverené predpoklady: Keď občania mlčia, tak súhlasia s tým, čo im hovoríme. Keď teda súhlasia s tým, čo hovoríme, tak budú aj robiť, čo od nich čakáme.

Stačí sa však len krátko zamyslieť a uvedomíme si, že ľudia sa správajú inak. Keď mlčia, tak si myslia svoje a robia len to, čo prospieva im samotným.

Keď sa teda pýtam, prečo vami spomínaní politici argumentujú tak, ako ste to popísali, tak vidím jediný dôvod. Vládcovia slabších krajín opakujú to, čo hovoria vládcovia silnejších krajín, pretože sa im chcú zapáčiť. Ale to znamená, že tieto tvrdenia, či už sa týkajú klimatickej zmeny, jednotnej politiky EÚ v čase covidu, kritiky prezidenta Trumpa alebo historických udalostí, majú platnosť obmedzenú iba na ich vlastnú politickú bublinu v rámci EÚ a len na tak dlho, pokiaľ jej neformálni vodcovia nezačnú tvrdiť niečo iné.

Americký prezident Donald Trump vsádza pri svojom novom uchopení euroatlantickej väzby na politikov skôr zatiaľ osamotených a odsudzovaných, teda napríklad Meloniovú, Orbána a rumunského víťaza opakovaného prvého kola prezidentských volieb Simiona. Sú vhodnými kandidátmi na redemokratizáciu Európy?

Spomínaní politici nie sú osamotení jedinci v defenzíve, ale naopak jadro zväčšujúcej sa skupiny európskych štátnikov, ktorí skôr ako ostatní správne vyhodnotili zmeny v Bielom dome. Prvý a vtedy ešte osamelý bol Viktor Orbán, ale to už je dávno za nami. K tým už menovaným patrí ale aj Geert Wilders, Robert Fico, šéf najsilnejšej rakúskej strany FPÖ, Herbert Kickel a mám dojem, že má nenápadne nakročené aj Emmanuel Macron.

Aký to môže mať do budúcnosti vplyv na štruktúru Európskej únie?

V mojich analýzach opakovane zdôrazňujem, že európska politická kasta už nedokáže ani vytvoriť blahobyt pre všetkých, ani skutočne demokraticky vládnuť. Zároveň sú únijné elity konfrontované so skutočnosťou, že sa kyvadlo dejín obracia od centralizácie moci a nadnárodných zoskupení smerom k národnej perspektíve.

Európski byrokrati sú teda obkľúčení meniacou sa realitou, ktorá stále výraznejšie protirečí ich plánom. Aby si uľahčili vládnutie tak vytvárajú alebo zneužívajú núdzové situácie (covid alebo globálne otepľovanie). To im umožňuje vyhlasovať „nevyhnutné“ opatrenia, ktoré vymýšľajú nevolení a za svoje rozhodnutia nezodpovedajúci lobisti a experti, ktorí s nikým nediskutujú o tom, či majú pravdu a právo na svojej strane.

EÚ je inštitúciou, ktorá bojuje o prežitie a zachrániť ju môže iba radikálna redukcia jej kompetencií na zmysluplnú a užitočnú úroveň zóny voľného obchodu. K tomu navyše prispieva aj súčasná politika Spojených štátov.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik