Aj napriek totálnemu ignorovaniu referenda médiami a hanebnému odhováraniu od účasti zo strany prezidentky a vládnych politikov prišlo k referendovým urnám takmer 1,2 milióna voličov, teda takmer rovnaký počet, aký stačil v parlamentných voľbách roku 2020 pre ústavnú väčšinu Matovičovej vládnej koalície.  Interpretácia výsledkov zo strany vládnej koalície, že išlo o „hanebne nízku účasť a jasné odmietnutie návratu mafie“ (Igor Matovič), že „v spoločnosti nie je vôľa skracovať volebné obdobie“ (Michal Šipoš) a že to bol „debakel pre Fica a Pellegriniho“ (Veronika Remišová) sú preto čisté bludy, skonštatoval na sociálnej sieti politický komentátor, historik a publicista Eduard Chmelár

Od rána počúvam horekovanie nad výsledkami referenda, akí sme hlúpi a ľahostajní. Ako sa to však v priebehu dnešného dňa objavilo vo viacerých analýzach, nemali by sme byť na seba až takí prísni. Napriek totálnemu ignorovaniu referenda médiami a hanebnému odhováraniu od účasti zo strany prezidentky a vládnych politikov prišlo k referendovým urnám takmer 1,2 milióna voličov, teda takmer rovnaký počet, aký stačil v parlamentných voľbách roku 2020 pre ústavnú väčšinu Matovičovej vládnej koalície. Výsledky sú neplatné, ale legitímnejšie ako milión hlasov pre Zuzanu Čaputovú v prezidentských voľbách. Interpretácia výsledkov zo strany vládnej koalície, že išlo o „hanebne nízku účasť a jasné odmietnutie návratu mafie“ (Igor Matovič), že „v spoločnosti nie je vôľa skracovať volebné obdobie“ (Michal Šipoš) a že to bol „debakel pre Fica a Pellegriniho“ (Veronika Remišová) sú preto čisté bludy, aj keď som správne predpokladal, že títo bezcharakterní uzurpátori moci sa zachovajú presne takto a nebudú ochotní uznať realitu.

Počet ľudí, ktorí napriek silnej antikampani využili svoje ústavné právo, si zasluhuje maximálnu úctu. A to nielen tých takmer 98 percent, ktorí zakrúžkovali ÁNO, ale aj tie necelé 2 percentá voličov, ktorí prišli odpovedať NIE. Tým skôr, že o veľmi tesnej úspešnosti jediného platného referenda v dejinách Slovenskej republiky, na základe ktorého sme vstúpili do EÚ, rozhodli práve jeho odporcovia, ktorých nikto neodhováral od účasti. Keď dostala Iveta Radičová v druhom kole prezidentských volieb o štvrť milióna hlasov menej ako Ivan Gašparovič (presne 988 808) odmietla to označiť za porážku a vykrikovala na novinárov: „Vy ste ma nepočuli?! Výsledok vnímam ako milé prekvapenie, ako nový začiatok. Veď je to milión hlasov!“ Takže aké závery možno robiť z tohto výsledku?

Veľké ciele sa v našich dejinách dosahovali vždy ťažko a postupne. Štúrovci v roku 1849 nepresadili Slovensko ako samostatnú korunnú krajinu, lebo cisárska Viedeň im dala podmienku predložiť petíciu, z ktorej by bolo jasné, že legitímna časť z dvojmiliónového slovenského národa si takéto riešenie želá. Napriek enormnému úsiliu a podpore nemecko-jazyčnej tlače sa našim národovcom podarilo vyzbierať len niekoľko stoviek podpisov. Zdĺhavý a vyčerpávajúci zápas priviedol našich lídrov neraz až do stavu hlbokej frustrácie. Ľudovít Štúr umrel sklamaný a v presvedčení, že prehral. Jozef Miloslav Hurban na konci svojho života napísal skeptický článok „Není už národa slovenského“, v ktorom navrhoval všetko emancipačné úsilie zastaviť a splynúť s Čechmi. A predsa sme vďaka ďalším generáciám odhodlaných a zapálených bojovníkov za národnú slobodu po 150 rokoch boja za rovnoprávnosť dosiahli nezávislosť Slovenska. Poraziť možno len tých, ktorí rezignujú. A my sa nesmieme vzdať.

Táto mocenská garnitúra definitívne zničila ideál Masaryka a Štefánika, ktorí vo Washingtonskej deklarácii vyhlásili, že vznikajúca republika bude uznávať zásady iniciatívy a referenda. Za tých 105 rokov sme pre naplnenie ich vízie toho veľa neurobili. Slovenská republika má vo svojej ústave zakotvených viacero práv, ktorých výkon zostal iba na papieri. Okrem referenda spomeniem napríklad právo na štrajk zakotvené v čl. 37 ods. 4, ktoré sa síce ústavne zaručuje, ale hneď v ďalšej vete sa píše, že podmienky ustanoví zákon – a ten zákon za tridsať rokov existencie štátu nevznikol. Aj vďaka tomu mohla Dzurindova vláda protiprávne zastaviť štrajk železničiarov, voči čomu protestovali aj najvplyvnejšie medzinárodné ľudskoprávne organizácie, ale naše médiá ako mnohokrát predtým i potom nestáli na strane ľudu, ale na strane vlády.

Ani referendum nám nikto nedaruje bez toho, aby sme si jeho sfunkčnenie vydobyli. Neurobia to ani tie politické strany, ktoré dnes za neho v opozícii bojujú, no keď sa raz dostanú k moci, bude im referendum prekážať rovnako ako terajšej vláde. Vysoké kvórum potrebné na platnosť referenda by nebolo potrebné meniť, keby sme mali osvietených politikov, ktorí perfídne neodhovárajú voličov od naplnenia ich ústavného práva. Za normálnych okolností by to ani nebolo vhodné, keďže referendum má silu ústavného zákona a každá zmena ústavy by mala mať dôstojnosť a vysokú legitimitu. Lenže keďže u nás zodpovední štátnici vyhynuli, bude potrebné vyvinúť úsilie na zníženie kvóra na 30 percent. To je hranica, ktorá je dostatočne vysoká ako poistka proti zneužívaniu a dostatočne nízka na to, aby politici špekulatívne kalkulovali s neúčasťou. Do tohto zápasu by sa však už malo pustiť široké občianske hnutie, aby nebolo upodozrievané, že ide o stranícku agitku, ako sa to stupídne zneužívalo pri tomto referende. Viem, že občianska angažovanosť na Slovensku je žalostne nízka, ľahšia a jednoduchšia cesta k víťazstvu však nevedie.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme!