Ruka, do ktorej smieš plakať. Ruka, ktorú  potrebuješ.  Ako chlieb, ako soľ i vodu. Ako lásku. Prichádza k tebe rovno zo srdca. Cez ňu počuješ  jeho tlkot. Buch - buch, buch - buch!  Bije rovnobežne s tvojím.

Je niekoľko okamihov v našom živote, kedy potrebujeme držať niečiu ruku.  Ruku, ktorá vysiela signál, že ani v  najťažších chvíľach nie sme sami. Vtedy stačí len, že ju cítime. Že aj bez slov počujeme súzvuk človeka, ktorý nám ju podal. Aby sme ju v dlani podržali.  Aby nám dala silu. Aby nás bolesť veľmi nebolela.

Strata blízkeho človeka, ťažká choroba, rozchod s niekým, koho sme milovali, to sú najťažšie životné situácie. Dokážu zamávať aj so zdanlivými silákmi. Vytlačia slzu, za ktorú sa ani tvrdí chlapi nehanbia. Aj preto je fajn, že sú ľudia, ktorí spolu s rukou podajú aj srdce, čo nám rozumie.

Je ešte jeden, vari najsilnejší  okamih, keď v ruke držíme niečiu ruku. Ruku, ktorá nám dávala  istotu i silu, ruku, ktorá pohládzala, a teraz z nej uniká život. Hladkáme ju  až do úplného zotmenia. S ňou  ľahšie prijímame údel, ktorý raz musel prísť.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik