Hlas ľudu: O dvoch skoro zhavranelých bratoch a tretej sestričke
06 | 10 | 2022 I Mária Škultétyová

Nemohla som pochopiť, že moje dieťa dokáže naháňať strach, že dokáže opíjať sa, hajlovať, robiť výtržnosti a iné nepekné veci. Za týmito slovami milujúcej matky nájdeme skutočný príbeh o tom, ako vyslobodila svojich synov z drogového prekliatia.

Nazvime ho výstižne a priliehavo : O dvoch skoro zhavranelých bratoch a tretej sestričke

Bola neskorá jeseň, sobota ráno. Zobudila som sa v posteli medzi rodičmi. Vtedy som ešte mohla spať s nimi, mala som iba sedem. Mama už bola hore. Dobré ráno, povedala, ešte si ľahni.  Išla do obchodu. Ako každé ráno.  

Vstávaj, raňajky, zobúdzal ma tatino.

V kuchyni som si sadla na stoličku, najbližšie k radiátoru. V paneláku bola ráno zima. Striaslo ma. Na stole boli rozložené taniere a šálky pre piatich. V strede stál zelený čajník, vedľa neho pohár s tmavým medom. Mama vyložila z tašky chlieb, potom vybrala maslo.

Húpala som sa na stoličke sem a tam a pozerala na paru, čo stúpala z čajníka. Dala som do nej ruky, aby som si ukradla trochu tepla.

Do kuchyne vošli bratia. Boli už oblečení, ale keď sa usadili oproti mne, videla som, že ešte napoly spia. Mama si sadla  vedľa mňa. Pre otca zostalo miesto zavrch stolom. Keď prišiel, začali sme jesť.

Obyčajný chlieb a med. Obyčajné raňajky. Päť tanierov a päť šálok. Prvýkrát po troch rokoch. Prvýkrát, odkedy bratia odišli na liečenie.

Na stene visel obraz akejsi dedinky. Zozadu som naň čiernou fixkou nakreslila kruh a do jeho stredu vpísala moje meno, mená mojich bratov a rodičov. Nad kruh som veľkými písmenami napísala RODINA. Odkedy som vedela písať, kreslila som to všade, na každé voľné miesto, ktoré sa dalo nejako skryť.

Bola neskorá jeseň, sobota ráno. Nad špinavým sídliskon svitalo a moja rodina bola na chvíľu zasa spolu. Nemusela som nás spájať čiernou fixkou. Stačil chlieb, med a čaj.

...

To sedemročné dievčatko, tá maličká sestrička sa medzitým premenila. Vyrástla na krásnu a múdru  slečnu. A táto slečna mi rozpovedala príbeh, ktorý ste práve dočítali. Príbeh o  dvoch bratoch a tretej sestričke.

...

Svoje deti som dobre vychovala. Učila som ich, že deti nie sú zlé, iba niekedy robia zlé veci. Ani moji chlapci nie sú zlí, aj keď...

V prítmí malej kaviarničky počúvam príbeh o dvoch skoro zhavranelých bratoch.

Ako ten chudobný človek, čo popri ceste kopal priekopy, tak i ja. Robila som, starala sa o rodinu, o chorú mamu, o moje malé dievčatko. Synovia už boli veľkí, jeden maturoval, druhý chodil na učňovku. Pri toľkých starostiach  som si ani nevšimla, ako to začalo. Zdanlivo bolo všetko v poriadku. Až keď sa z bytu začali strácať nejaké veci , až potom som zbadala,  že celkom v poriadku to u nás nie je.

Zima sa vtedy poponáhľala. November bol chladný,  sychravý.  Snežilo a môj syn prišiel domov bez bundy.  Celý sa triasol, a ja som ho vyhodila von, do studenej tmy. Dvere naspäť máš otvorené, až keď  sa pôjdeš liečiť, ešte som mu stačila zavolať. Nie, zľutovanie som nemala. Mala som iba jediný cieľ, pomôcť mu. Zo dva razy som ho videla sedieť na lavičke pod naším oknom. Ako krotký psík sa obšmietal a blížil k domovu. Malá sestrička mu „tajne“ nosila jedlo. Dlho to chlapec vonku nevydržal. Nezazvonil, len tichučko  zaklopal, že dobre, mami, ja teda pôjdem. Bolo pred víkendom.

Sanatórium bolo do prasknutia plné. Pán primár, prosím vás! Prosím! Nemôžem, nemáme voľnú posteľ, iba...  Iba ak by ste mu priniesli. Domov som  odišla bez  syna. Vtedy som Bratislavu robila aj dvakrát denne.

Lenže chuť na drogu bola silná, silnejšia ako môj syn. V bufete si dal becherovku a išiel sa  nabonzovať.Tú noc už spal doma. Ale ja ťa takéhoto nechcem, hovorím mu, musíš sa  vrátiť, ty sa musíš vyliečiť. Keď bude čistý, môžete ho priviezť, odkázali zo sanatória. Každý večer  som mu robila test moču. Áno, stála som za jeho chrbtom, aby ma nemohol oklamať.  Čistý išiel naspäť. V sanatóriu som preňho zariadila doučovanie. Do neba ďakujem zlatučkej pani profesorke.  Jediný odchádzal domov bez kolečka. Odísť s kolečkom bolo ok. Komunita mala výhrady k jeho správaniu, lebo pre školu opustil sanatórium.

Školu skončil s červeným diplomom. Má všetko, pre čo sa oplatí žiť. Krásny život, krásnu  rodinu a robotu, ktorú má rád. A veľa priateľov, takých ozajstných. Lebo za múrmi sanatória vznikajú priateľstvá na celý život.  Aj medzi rodičmi.

Mladší chodil na učňovku, keď  začal. Nedokázala som pochopiť, že dieťa, ktorému som dala život a  toľko lásky, že moje dieťa dokáže naháňať strach. Že dokáže opíjať sa, hajlovať, robiť výtržnosti a iné nepekné veci. Ani neviem, koľkokrát nám ho dobitého doviedli policajti. Alkohol bol preňho drogou, z ktorej sa dodnes spamätáva. Drogou, bez ktorej aj napriek opakovaným  liečeniam nedokázal existovať,  vždy mu podľahol. Zdá sa, že už je z najhoršieho  vonku.  S priateľkou sú spolu v podnájme, v prostredí, ktoré skúša silu jeho vôle. Je to súčasť liečby, rovnako ako  práca. Roky bojuje s drogovým prekliatím. Dostať sa z neho, to je beh na dlhú trať.

Autor: Mária Škultétyová

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik