Hlas ľudu: Už je to tu. Zvonček zvoní a škola začína. Za to, že do nej chodíme povinne, ďakujeme školským reformám Márie Terézie a Jozefa II. Obaja osvietenskí panovníci považovali nevzdelanosť za príčinu biedy.

Podľa reformy Márie Terézie Ratio educationis z r. 1777 mali už aj dievčatá možnosť chodiť do školy a Jozef II. r. 1788 zaviedol povinnú školskú dochádzku od šiestich do dvanástich rokov. Za jej porušovanie sa trestalo.

Odvtedy školstvo prešlo mnohými zmenami, ale školská dochádzka je stále povinná a chodiť poza školu sa nevypláca. Navyše, pre žiakov a študentov platia isté pravidlá, školský poriadok. Lebo škola nie je holubník, žiaci musia poslúchať.

No na druhej strane zas musíme uznať, že podvádzanie pri štúdiu a písaní diplomoviek sa mnohým vyplatilo. Nechcem na nich prstom ukazovať, vraj to je neslušné. Poviem to teda tak ako tá cigánka v známom vtipe: „ Všetkých vás vyzradím, len pána starostu nie.“ Nuž aj ja tak, všetkých vyzradím, len pána Matoviča a pána Kollára nie. Ani pána školského ministra nevyzradím, božechráň! Veď to by bola hanba, školský minister a toto?!

Teraz sa pozrime, čo diktoval školský poriadok našim predkom:

„přes celý čas vynaučování každý žák i žačka má se v škole počestně, mravně v tichosti zpravovat, žádného kriku ba ani žádné rozprávky a hlasité řeči nevydávat, aby všichni dokázali, že jsou mravní žáci a žáčky, a né surové, nemravné, nekázané, rozpustilé dítky.“

To bolo, čo?! Počestne, mravne a bez kriku. Neviem, neviem, ale dnešná mládež by vyšla na protest do ulíc. Časy sa menia.

Naši predkovia nereptali. Poslúchali.  Učiteľ bol autorita a tresty boli prísne. Bitka trstenicou, naťahovanie uší či kľačanie na ostrom polienku. Ale najhorší trest bol karcer - školské väzenie. Maličká tmavá miestnosť a v nej nič, len holé múry.

O tom by vedel svoje aj velikán našej literatúry, básnik P.O. Hviezdoslav. Ako študent kežmarského lýcea si v ňom tiež pár hodín postál. Študenti riešili v krčme veci národné, viac si vypili a pobili sa. A to bolo proti pravidlám. Ale nech mu je, prosím, odpustené, pobil sa za svoj národ.

Ak sa študenti chceli vyhnúť väzeniu, museli dodržiavať prísne pravidlá: nesmeli tiež fajčiť, behať po chodbách, chodiť neskoro do školy a pľuvať pred školou.

Dnes by sa Paľko Országh divil, aké osobnosti reprezentujú národ slovenský. A možno by sa opäť za svoj národ pobil.