Václav Havel a jeho desiate výročie. Desať rokov od smrti bývalého federálneho a neskôr českého prezidenta. Žiaden z mojich názorov nebol tak osobný, ako tento. Lebo, Havla som poznal. Zažil. Robil som s ním rozhovory tak pre rozhlas, ako aj v súkromí. Pracovne som lietal s jeho špeciálom po jeho prvých zahraničných cestách. Ako novinár. S ľuďmi  okolo neho. Havlovský duch som vnímal, až kým mi títo novodobí diktátori a farizeji nezačali zakazovať prácu práve v jeho duchu. Teda, až kým  mi ju nezakázali úplne. Na Václava Havla pri príležitosti jeho  výročia recitovali oni a ich pohrobkovia ódy "charaktery", ktoré by v jeho administratíve nemohli nijako a nikdy fungovať. Odmietol by ich s neskrývaným hnusom.

Takže - z nepublikovaných spomienok. A úplne inak, ako v  podobe toho hnusného klišé, ktoré z Václava Havla robí nadčloveka. On bol totiž človek a  nikdy nijako neprejavil žiadnu  ambíciu byť čímsi "viac". Na rozdiel  od núl, o ktorých som už písal. Na rozdiel od tých núl, ktoré ešte aj pamiatku Václava Havla chcú vyťažiť vo svoj vlastný politický imidžový prospech. Na rozdiel od tých, ktorí v čase jeho odchodu chodili na prvý stupeň základnej školy. Hádam len ten Juraj Šeliga našiel v sebe kus cti a priznal, že Havla spoznáva "iba" z jeho knižiek. Áno, uznám mu to s cťou, aj keď ho ako politika usilovne kritizujem. Havel všetkých inšpiroval k ľudskosti a dnes ho ospevujú diktátori, šialenci, plagiátori, ľudia s vedomosťami o slobode, demokracii a občianskej spoločnosti na úrovni kanalizáciou zaplaveného suterénu. Boľševickí "liberáli", "tradičnohodnotári" bez hodnôt a principálovia bez princípov.

"Ja toho mám po krk, toto nie"

Hovoril mi prezident Václav Havel na záhrade veľvyslanectva Československej republiky v Luxemburgu. Myslel tým tie politické pózy, neúprimné úsmevy, slová a podania rúk, to klaňanie sa, plazenie sa pred prezidentom, podlizovanie. S pohárom piva v ruke, kým ostatní snobsky chlipkali šampanské s jahodami a ani inevedeli, čo s topu jahodou mali robiť, sme sa s prezidentom rozprávali. Hovoril  mi do mikrofónu pre rozhlas, ale aj iba tak, "off record". Vždy sme sa pohľadom dohodli, čo je "on" a čo  má zostať "off". Havel bol človek s mnohými chybami, vedel o nich, hovoril  o nich. Nebol a nechcel byť svätcom. Nechcel byť ikonou a keby vedel, že si ho do úst bude raz brať nejaký Matovič a jemu podobní, povracal by sa aj on. Keby vedel, ako ho nepríčetné ničotné nuly omieľali na desiate výročie jeho odchodu!

Havlov odkaz pre Matoviča

"Igor Matovič vníma Václava Havla ako tichú silu, ktorá pohla dejinami. „Človek roky mnohými opľúvaný a zatracovaný. Človek, ktorého ‚nevím, jestli vím‘ nám zrazu chýba,“ píše sa v ankete denníka N. Ani len citovať ho nevie. "...zda li vím" - celý Matovič -  keď hovorí o niekom, je to vlastne vždy len o ňom jedinom, samotnom. Václav Havel okrem mnohého iného povedal: "Človek jednoducho nie je Boh a hra naň sa mu kruto pomstí. Nenávisť kalí zrak, a tým znemožňuje hľadať pravdu. Nenávidieť neviem a som tomu rád." Trúfol by si citovať toto Matovič? Vie, o čom vlastne Havel hovorieval a čo sa nám tu snažil  nechať ako odkaz? Ak by ešte Václav havel žil, Matovič tak nanajvýš naňho pošle Lipščicove a Mikulcove komandá.

Prezidentov odkaz pre prezidentku

"Životný príbeh Václava Havla podľa prezidentky Čaputovej ukazuje, že ideály patria do politiky. „Bez nich ostanú len čiastkové záujmy, ktoré majú krátkodobú trvácnosť,“ napísala Čaputová pri príležitosti 10. výročia úmrtia posledného československého prezidenta." Píše sa tiež v ankete denníka N .
"Pracujte na niečom preto, že je to dobré, nielen preto, že to má šancu na úspech." Odkázal by Zuzane Čaputovej  Václav Havel.

Havlov odkaz nám všetkým

"Prirodzenou nevýhodou demokracie je, že tým, ktorí to s ňou myslia poctivo, nesmierne zväzuje ruky, zatiaľ čo tým, ktorí ju neberú vážne, umožňuje takmer všetko. Čo ešte včera chápalo spoločenské vedomie ako neslušné, to dnes bežne ospravedlňuje, aby to zajtra zjavne prijímalo ako prirodzené a pozajtra možno dokonca ako príklad slušnosti. Najlepšia myšlienka je tá, ktorá ponecháva vždy určitý minipriestor v myslení pre možnosť, že všetko je súčasne úplne inak. “

Dal by som si ešte to pivo

Ako rád, opäť na záhrade nejakého veľvyslanectva, opäť s nejakým politikom, ktorý vstúpi do dejín a nielen do hov... Vlastne, s jedným som ho ešte popíjal. Na Bratislavskom hrade s Alexandrom Dubčekom. Ten mi rozprávalo tom, čo vlastne myslel pod pojmom "politika s ľudskou tvárou". Pochopil som to tak, že najskôr musí existovať nejaká rozumná politika, potom ľudskosť a  napokon čosi ako vlastná tvár. Nič z toho dnes v slovenskom mocenskom  prostredí nevidím. Idem sa obliecť, vezmerm si pivo a na zháhradu. Sám. Čo už... Už len sám.

(P.S. Neberte tento text ako oslavu Václava Havla, prosím. Nechcel by to, vedel, čo je na ňom a  v ňom zlé, slabé a nečisté. A bolo toho dosť. Lenže -  on to vedel. Naši boľševickí diktátori sú naopak presvedčení, že sú absolútne beyvýhradne a jedinečne dokonalí.)

________________

Chcete nám pomôcť?

Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk. Ďakujeme. Redakcia HD.