Sú schopní naozaj všetkého. Aj viacnásobnej neuznášaniaschopnosti. Budú síce klamať, že oni tam sú, pracujú do roztrhania tela v prospech občana, akurát - nehlasovali. Ale ignorovať takmer polovicu občanov, voličov Slovenska, ktorých v parlamente zastupuje opozícia, toho schopní sú nepretržite. Pritom aj tí občania sa im skladajú na mzdy. A keby len na ne! (Ivan Brožík)
Nenažratá nehanebnosť a nesúdnosť, arogantné presadzovanie seba a svojej strany, mojich a jej záujmov a možno ešte aj záujmov koaličných strán. To však iba občas. Ak sa z toho "niečo" dá vytĺcť. Vládnutie v zastupiteľskej demokracii nie je diktatúra a biznis väčšiny, ak nie teror, ale spravovanie (ľuďmi zverených) vecí verejných.
Nie obštrukcia, ale náhubok a strašný strach
Majú v gaťoch. Naložené až po opasok. Nevidí a necíti to už iba slepý. Iba človek, ktorý stratil bežné ľudské vnímanie. Nosia si spolu ten smrad so sebou, voľkajú si v ňom ako prasce v chlieve. Čo tam po ňom, po hnusnom smrade násilnej urvanej a dokaličenej moci, je náš a je nám v ňom dobre. Dávajú to nám ostatným, ktorým sa už z toho zdvíha žalúdok, ostentatívne najavo. Drzo, bez zahanbenia sa.
Neuznášania schopní
Vy máte právo podať návrh, my máme právo zaň nehlasovať. Áno, to je demokratické, ak by sa otvorila schôdza pléna NR SR a prišlo by na danú tému aj k hlasovaniu. Tomu sa hovorí parlamentarizmus. Oni sa oháňajú obštrukciou. Nevedia, čo to slovo znamená. Myslia si, že je to ich právo. Ako všetko, na čo dostanú chuť. Nie - v normálnych civilizovaných krajinách, v ich parlamentoch, je to väčšinou právo opozície. Lebo má menej prostriedkov, ako zasahovať do chodu a výkonu moci, ako moc samotná. Je nezvyklé, ak obštrukciu využíva moc. Je to znak jej bezmocnosti a duchovného hodnotového prázdna. Dôkaz neschopnosti myslieť a argumentovať.
Slovníkovo slovo obštrukcia znamená marenie snemového rokovania opozíciou. Demonštratívnu snahu hatiť niečo, prekážať niečomu, zabrániť rokovaniu. Vládna koalícia produkuje už ako treťotriedny producent obštrukcie na pokračovanie, lebo vládnuť nevie. Má strach a snaží sa prekážať normálnosti ako sa len dá. Demonštratívne, arogantne, stádovito tupo.
V týchto týždňoch si o sebe koalícia vystavuje potupné svedectvo, ktoré navždy zostane v dejinách nášho štátu. Aj s menami jeho iniciátorov a spolupáchateľov. A možno nielen v dejinách, ale aj v policajných spisoch. Neskôr, raz, až už nebude možnosť ani len tých primitívne bezduchých obštrukcií. Príkladov ignorovania nielen bežných, ale aj ústavných zákonov zo strany moci je už nazbieraných viac ako dosť. Zostáva veriť, že (niektorí) prokurátori sa nesklonia a budú robiť to, čo im ich profesia prikazuje. A že nezabudnú, že za zločiny, páchané vo výnimočnom stave je trestná sadzba dvojnásobná.
Blbci na čele štátu
Michael Moor z University of Surrey popisuje jav, ktorý u nás momentálne prezentuje súčasná moc, takto: „Títo kapitalisti vôbec neveria v kapitalizmus. Veria v socializmus pre bohatých. Chcú mať istotu, že vláda sa postará iba o nich, a ostatní si to nevšimnú“. To si však myslí iba blbec. To ale zároveň vôbec neodporuje samotnému tvrdeniu.
Dodatok "od veci"
Svedomie vystupuje ako jeden z najintímnejších osobných regulátorov správania sa človeka. Spolu s pocitom povinnosti, cti a dôstojnosti umožňuje človeku uvedomiť si svoju morálnu zodpovednosť nielen sám k sebe ako subjektu morálnej voľby, ale aj k iným ľuďom, či celej spoločnosti. Čo tak niekedy si už raz pre zmenu zvoliť politikov so svedomím?
Je to až také nemožné?
Mať na čele štátu politické osobnosti, riadiace sa svedomím?
Nie iba opojených mocou a znásilňujúcich ju ako prostitúku, niekde v tmavom kúte zapadnutej uličky?
