Skutočný predmet pátrania odhaľuje vyšetrovanie vedené Misijnými sestrami svätého ruženca od roku 2016. Od dvadsiateho storočia sestry bežne slúžili medzi černochmi a konali skutky milosrdenstva. Predstavení kongregácie namiesto toho, aby túto skutočnosť zverejnili, dospeli k nelogickému záveru. V štruktúrach kongregácie je vraj už roky zakorenený nevedomý rasizmus.
Nová priorita v ženských rádoch
Po roku 2015 sa novou prioritou mnohých ženských rádoch v USA stalo hľadanie vlastného príspevku k upevneniu „nadradenosti bielych“. V niektorých reholiach majú pocit, že bez neustáleho boja proti nevedomému a vrodenému rasizmu rehoľné sestry nebudú schopné žiť plnohodnotný a autentický zasvätený život.
Jeden z dôležitejších postulátov tohto procesu dokonca tvrdí, že „náboženstvo nemá inú budúcnosť ako multikulturalizmus“ a že náboženský život si vyžaduje úplnú reštrukturalizáciu, aby sa zbavil skrytej diskriminácie menšín.
Inštitucionálny rasizmus sa nenašiel
Odpor ženských rádov voči nadradenému zaobchádzaniu s čiernymi sa môže zdať správny. Na rozdiel od zdania to však má len málo spoločného s podporou ľudského zaobchádzania s inými bez ohľadu na farbu pleti. Prezrádza to skutočnosť, že sestry predstavené v úsilí nájsť inštitucionálny rasizmus nenašli v archívoch svojich rehoľných rádov žiadne dôkazy o krutosti voči černochom. Problém je, že o to vôbec v skutočnosti nejde. Tieto ideologické aktivity v skutočnosti ukazujú, že západná cirkev robí z ideológie ľavice nové prvky svojho učenia.
Skutočný predmet pátrania odhaľuje vyšetrovanie vedené Misijnými sestrami svätého ruženca od roku 2016. Pre tieto sestry je z neznámych dôvodov aktuálnou problémovou dilemou, že v ich histórii sa nachádza malé percento čiernych mníšok. Avšak po dôkladnom prehľadaní historických spisov neboli pri činnosti zhromaždenia zistené žiadne známky rasizmu.
Od dvadsiateho storočia sestry bežne slúžili medzi černochmi a konali skutky milosrdenstva. Predstavení kongregácie namiesto toho, aby túto skutočnosť zverejnili, dospeli k nelogickému záveru, že v štruktúrach kongregácie je už roky zakorenený nevedomý rasizmus. Navyše bez takého ideologického dôvodu, sestry podľa predstavených by museli v priebehu rokov prejavovať postoje, ktoré boli diskriminačné proti čiernym novickám.
Aby sestry v kongregáciách identifikovali takéto správanie, rozhodli sa zmeniť spôsob fungovania a čítať medzi riadkami vlastných historických dokumentov. Výsledkom týchto rešerší má byť preskúmanie aktivít rádu, ktoré povedie k prílivu čiernych kandidátov.
Mnoho náboženských inštitúcií po celých Spojených štátoch je zapojených do podobných ideologických aktivít. Začali sa približne v roku 2016. Americká konferencia ženských náboženských rádov sa v tomto období oficiálne zaradila do oficiálneho šíku boja proti rasizmu a do hľadania vlastného príspevku ženských komunít k ideologicky neprijateľnému udržaniu „nadradenosti bielych“, čo bolo nakoniec zaradené medzi svoje vlastné priority.
Na výzvu konferencie už reagovalo 30 asociácií. Inšpiráciou boli aj rádové sestry zo štyroch zborov, ktoré vlastnili otrokov a pokúšali sa napraviť minulé priestupky ich vlastných náboženských inštitúcií. Boli to Kongregácia Najsvätejšieho Srdca, Milosrdné sestry z Nazareta, sestry Loreto a Dominikánske sestry pokoja (oficiálne správne slovenské preklady nie sú jazykovo presné). V rámci pokánia tieto praktiky v minulosti sa organizujú pravidelné akcie s potomkami černochov, ktorí pracovali pre svoje náboženské komunity. Počas zhromaždení rehoľné sestry vzdávajú hold plodom otrockej práce pre svoje rehoľné zbory a prosia o odpustenie potomkov bývalých otrokov.
Mnohí sa pýtajú, či je toto zmierenie a prosby o odpustenie opodstatnené, pretože náboženské rády sa nikdy nepodieľali na obchodovaní s ľuďmi a otroci boli v rámci daru poskytnutí rehoľným sestrám. Žiadne informácie o poškodení, nespravodlivosti alebo zlom zaobchádzaní s černochmi zo strany ženských rádov počas doby otroctva sa nezachovali. Otroci mali prístup k svätým sviatostiam a dostali kresťanský pohreb, mohli si tiež založiť rodiny a žiť primerane svojmu postaveniu avšak v lepších podmienkach ako to bolo bežné vo vtedajšej spoločnosti.
Komentátori poznamenávajú, že samotné využívanie práce černochov nemusí byť považované za zločin, pretože v danom čase nemali iné možnosti v spoločnosti. Aj keby rehoľné sestry chceli, nemohli dať otrokom slobodu, pretože také zákonné možnosti neexistovali. Preto sa zdá, že rehoľné sestry, unesené protirasistickými náladami v americkej spoločnosti, zabúdajú na historické pomery a chceli by, aby ich predchodkyne v minulosti vlastnými silami ukončili otroctvo v USA, ktoré - bohužiaľ - nebolo v ich silách.
Rehoľné sestry, ktoré vedú tieto antidiskriminačné snahy, šokujú svojim nadšením. Sestra Maria Cimpermanová z Rádu Najsvätejšieho Srdca verí, že práca na obnove vzťahu medzi potomkami otrokov a náboženských spoločností je jednou z „posvätných povinností“, ku ktorým bola povolaná v rámci rehoľného života. Sebavedomo hovorí, že tomuto programu chce venovať svoj život. Podľa nej je to jediná šanca na očistenie a skutočné odstránenie rasizmu v dušiach sestier a v štruktúrach náboženských rádov. Odkiaľ sa v nej vzalo toto presvedčenie o rasizme v dušiach sestier neupresnila. Podobným ideologickým radikalizmom prekvapuje aj predsedníčka Konferencie náboženských zhromaždení žien, sestra Helmingerová. Verí, že bez neustáleho boja proti rasistickým tendenciám vo svojom vnútri nemôže žiť úplne autentický rehoľný život.
Tieto jej slová naznačujú pochmúrny záver o dnešnej realite: Americké rehoľníčky, prinajmenšom v niektorých rehoľných rádoch, pre sebe našli nové povolanie. Je to ideologický boj proti diskriminácii menšín, nábožensky chápaný ako neustála konverzia jednotlivcov s rasistickými sklonmi. Mentálna a ideologická kolonizácia Cirkvi ľavicovými ideológiami ukotvenými v marxizme stále pokračuje a zdá sa že naberá na sile.
