Už rok je v Bielorusku živená nepretržitá séria protestov a prejavov občianskej nespokojnosti. Odštartovali ich prezidentské voľby 9. augusta 2020, po ktorých sa šiestykrát prezidentskej funkcie ujal Alexandr Lukašenko.
Prvý raz sa stal prezidentom Bieloruska 20. júla 1994 – vyštudovaný učiteľ a riaditeľ štátneho poľnohospodárskeho majetku vyhral voľby 10. júla 1994 so ziskom 80,1 percenta.
1991 - 2000
Bielorusko vyhlásilo nezávislosť 25. augusta 1991. Po rozpade niekdajšieho Sovietskeho zväzu (ZSSR) vstúpilo do Spoločenstva nezávislých štátov, na ktorého vzniku sa dohodli prezidenti väčšiny bývalých sovietskych republík 7. a 8. decembra 1991.
Vzhľadom na nestabilnú politickú situáciu v Bielorusku súhlasila Najvyššia rada republiky so skrátením volebného obdobia a s vypísaním predčasných volieb na rok 1994. Zároveň v marci 1994 prijala novú ústavu, v ktorej bol zakotvený post prezidenta so širokými právomocami.
Dvojkolové prezidentské voľby 23. júna a 10. júla vyhral vtedy 39-ročný Alexandr Lukašenko. V druhom kole so ziskom 80,1 percenta hlasov porazil úradujúceho premiéra Viačeslava Kebiča.
Dňa 14. mája 1995 sa konalo referendum, v ktorom väčšina zo 64,5 percenta zúčastnených voličov odsúhlasila bližšie vzťahy s Ruskom, uznanie ruštiny ako druhého oficiálneho jazyka, zmenu štátnych symbolov a tiež rozšírenie právomocí prezidenta napr. o možnosť rozpustiť parlament.
Okrem toho sa 14. a 28. mája 1995 konali dve kolá parlamentných volieb, v ktorých sa pre nízku účasť nepodarilo zvoliť potrebný počet nových poslancov. Lukašenko legitimitu parlamentu v starom zložení neuznával a hrozil, že ak doplňujúce voľby v novembri a decembri 1995 nebudú úspešné, zavedie prezidentský režim.
V doplňujúcich voľbách sa podarilo zvýšiť počet kresiel obsadených novými poslancami zo 139 na 198, čo bola viac ako potrebná dvojtretinová väčšina z 260-členného parlamentu.
Prezident sa však rozhodol pre rozsiahlu reformu parlamentu i politického systému v Bielorusku.
Mandát na takýto krok získal v ďalšom referende 24. novembra 1996, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 84 percent oprávneného voličstva, pričom 70,5 percenta podporilo prezidentov návrh ústavy. Ten okrem iného rozšíril právomoci hlavy štátu a predĺžil funkčné obdobie prezidenta o dva roky.
Lukašenko rozpustil parlament a začal s budovaním nového, pozostávajúceho z dvoch komôr. V prezidentskom výnose Lukašenko priznal mandát iba 110 jemu nakloneným poslancom, ktorí sa stali členmi dolnej snemovne. Všetci opoziční poslanci svoje mandáty stratili.
2001 - 2010
V druhých prezidentských voľbách 9. septembra 2001 zvíťazil Lukašenko už v prvom kole, keď podľa oficiálnych výsledkov získal 75,6 percenta hlasov. Účasť voličov dosiahla 82,5 percenta. Opozícia označila voľby za sfalšované. Lukašenko pred voľbami obvinil zástupcov opozície a médií, že na americkom veľvyslanectve v Bielorusku poberali dolárové honoráre.
Výsledok ďalšieho referenda 17. októbra 2004 umožnil Lukašenkovi zastávať úrad prezidenta viac, než dovtedy ústavou zakotvené dve funkčné obdobia. Zmenu ústavného článku odsúhlasilo približne 77 percent voličov.
Zmenená ústava umožnila Lukašenkovi uchádzať sa o najvyššiu funkciu v tretích voľbách, ktoré sa konali 19. marca 2006 - získal v nich 82,6 percent hlasov. Za hlavného opozičného kandidáta Alexandra Milinkeviča hlasovalo šesť percent voličov. Účasť vo voľbách bola podľa Ústrednej volebnej komisie 92,6 percenta.
Opozícia označila voľby za zmanipulované. Ich priebeh podrobili kritike aj medzinárodní pozorovatelia z Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Napriek zákazu demonštrácií sa v Minsku zišlo po voľbách asi 10.000 stúpencov opozície.
V rokoch 2005 a 2010 bieloruské úrady opakovane zasiahli proti zástupcom poľskej menšiny, ktorá sa napriek zákazu nevzdala činnosti. K poľskej menšine sa v desaťmiliónovej republike hlási cca 400.000 ľudí. Konflikt vyvolával napätie medzi Poľskom a Bieloruskom.
Voľby 19. decembra 2010, ktoré Lukašenka vyniesli do prezidentského úradu štvrtý raz, sprevádzali najväčšie protesty od roku 1996. Lukašenko získal 79,67 percenta hlasov, jeho protikandidát Andrej Sannikav 2,56 percenta.
V centre Minsku sa zišlo asi 40.000 stúpencov opozície, žiadali Lukašenkovo odstúpenie. Z narušenia verejného poriadku obvinili v Bielorusku opozičných prezidentských kandidátov (Uladzimir Ňakľajev, Andrej Sannikav, Vitaľ Rymaševski a Mikalaj Statkevič). Prví traja utrpeli 19. decembra zranenia počas policajného zákroku proti demonštrantom.
2011 - 2020
Bieloruský súd v máji 2011 odsúdil na päťročné väzenie Lukašenkovho odporcu Sannikava. Súd ho uznal za vinného z organizácie masových nepokojov počas protestov v decembri 2010. Za organizáciu protestu´dostali Mikalaj Statkevič šesťročný a Dzmitryj Vus 5,5-ročný trest väzenia. Neskôr Lukašenko odsúdeným udelil milosť.
Lukašenko zostal hlavou štátu aj piate funkčné obdobie po tom, čo so ziskom 83,5 percenta hlasov zvíťazil v prezidentských voľbách 12. októbra 2015. Tento raz mal iba troch formálnych konkurentov: lídrov dvoch provládnych politických strán - Siarheja Hajdukeviča a Mikalaja Ulachoviča - a málo známu opozičnú aktivistku Taccianu Karatkevičovú.
Pred voľbami v roku 2020 bieloruská volebná komisia odmietla zaregistrovať ako kandidáta opozičného politika Statkeviča, ktorý proti Lukašenkovi kandidoval aj v roku 2010 a po veľkej demonštrácii bol zadržaný a väznený. Volebná komisia sa odvolala práve na tento jeho záznam v trestnom registri.
Statkeviča v máji 2020 opätovne zadržali, rovnako bol zatknutý opozičný bloger Siarhej Cichanovski. Protikandidátom Alexandra Lukašenka vo voľbách 9. augusta 2020 sa stala jeho manželka Sviatlana Cichanovská.
Podľa oficiálne zverejnených výsledkov Lukašenko vo voľbách 9. augusta 2020 získal 80,1 percenta hlasov, zatiaľ čo jeho opozičná protikandidátka Sviatlana Cichanovská 10,1 percenta.
Z alternatívneho sčítania hlasov však podľa Cichanovskej vyplývalo, že tam, kde sa hlasovalo transparentne, ju podporilo 60-70 percent voličov, niekde za ňu hlasovalo až 90 percent ľudí. Objavili sa svedectvá, že štátni úradníci nútili členov volebných komisií, aby vypracovali a podpísali protokoly s výsledkami v prospech Lukašenka, ako napríklad komisiu v meste Vicebsk, kde pôvodne vyhrala Cichanovská. Predseda tamojšej volebnej komisie potvrdil pravosť rozhovoru, ktorý zachytával manipuláciu a unikol na internet.
Po voľbách sa konali masové protesty, najväčšie v dejinách Bieloruska. Do ulíc v auguste vyšlo 100.000 až 200.000 demonštrantov, do štrajkov sa zapojili mnohé podniky.
Cichanovská odišla do exilu v Litve.
V súvislosti s demonštráciami a prejavmi nespokojnosti zahynuli najmenej traja - podľa niektorých zdrojov - až ôsmi ľudia, tisíce účastníkov zbili príslušníci bezpečnostných zložiek, viac než 35.000 ľudí bolo zadržaných.
