Rozhovor so Sergejom Jastržembským (Kommersant)

Problémom sú fámy, problémom sú dohady, problémom sú celé konšpiračné teórie a tak ďalej. Tie sa však rodia hlavne kvôli nedostatku informácií.

Politik a filmový dokumentarista Sergej Jastržembskij o slobode tlače, odchode z Kremľa a krajine, kde jedia tigre.

Naším dnešným hosťom je Sergej Jastržembský, dnes známy filmový dokumentarista, predtým tlačový tajomník prezidenta, zástupca vedúceho kancelárie prezidenta, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec. Táto biografia sa však začala ešte na Ústrednom výbore KSSZ. Ako sa človek dostane do najdôležitejšej organizácie v krajine? Ako sa vyvíjal váš osud?

Môj osud sa vyvíjal vo veľmi presne stanovenom poriadku, keďže som študoval na MGIMO a študoval som mierne povedané dobre.

Keď som vyštudoval inštitút, tak mojím údelom bolo, že musím pokračovať na ministerstve zahraničia. Dostal som umiestenku na ministerstvo zahraničia. Veľmi vtipné je, že ma zaradili na tlačový odbor, z ktorého neskôr vyrástla sekcia, ktorú som už v 90. rokoch viedol.



Vtedy som však toto zaradenie odmietol. Nepovažoval som toto miesto za dostatočne vznešené. Bez rozmýšľania s takým mládežníckym maximalizmom som sa chcel dostať na oddelenie medzinárodných organizácií, tento tlačový odbor sa mi nepáčil. Potom ma tam osud priviedol opäť, no v inej podobe.

Potom som, samozrejme, dostal vlčí pas (občiansky preukaz v cárskom Rusku s poznámkou ‘’nespoľahlivý’’, pozn. red), pretože na MGIMO nebolo zvykom umiestenku odmietnuť. Nasledovalo postgraduálne štúdium a po postgraduálnom štúdium - Akadémia sociálnych vied pri ÚV KSSZ.

Bola tam malá skupina, ktorá študovala medzinárodné komunistické hnutie. Potom časopis Problémy mieru a socializmu, potom Ústredný výbor KSSZ. Znamená to, že som sa vzdal ministerstva zahraničia a skončil na Ústrednom výbore KSSZ (smiech).

Veď ste boli mladými ľuďmi poslednej výzvy vstupujúcimi do Ústredného výboru KSSZ?

Úplne poslednej.

A spolu s vami bol povolaný Igor Malašenko, ktorý sa neskôr stal slávnou televíznou osobnosťou, šéfom NTV. Pracovali ste s ním dlho. Nedávno tragicky zomrel, spáchal samovraždu. Dalo sa to od neho čakať? Pretože tak, ako som ho poznal ja, ako novinára a televízneho reportéra, to bol úplne iný osud...

Áno, akýsi absolútny nonsens. Znie a vyzerá to ako nonsens. Igora som naozaj celkom dobre poznal. Neznamená to, že sme boli blízki priatelia, ale priatelili sme sa - to je isté. A v čase, keď bol šéfom NTV, ja som bol tlačovým tajomníkom Borisa Nikolajeviča Jeľcina. Mimochodom, práve s jeho pričinením som sa stal tlačovým tajomníkom. Čubajsovi odporučil, aby venoval pozornosť veľvyslancovi Ruskej federácie na Slovensku.



Celkovo, podľa jeho charakteru, podľa jeho mentality, vyzerá toto všetko, samozrejme, mimoriadne nezmyselne, absurdne, trpko, hovoria však, že ho k tomu dohnala finančná situácia. Nemôžem povedať nič viac ako to, že mi je to veľmi ľúto.

Veľmi smutné. Raz ste povedali, že Gorbačov premeškal svoju príležitosť zaistiť Rusko pred NATO. Mali ste na mysli odchod z Nemecka?

Áno, samozrejme. Ku Gorbačovovi mám veľmi rozporuplný postoj. Na jednej strane som mu za veľa vďačný. Za to, že obrazne povedané otvoril plavebnú komoru.

Veď vy ste tiež dieťa perestrojky?

Samozrejme, aj za perestrojku som vďačný v tom zmysle, že sa objavili príležitosti, jednoducho neuveriteľné príležitosti. Skutočne sme žili v inej krajine a čím ďalej, tým viac bolo entuziazmu a túžby zmeniť život. Aby sa krajina stala normálnou, demokratickou mocnosťou.

No pritom podľa mňa stratil tromfy. V rukách mal obrovské množstvo tromfov a, samozrejme, odchod z Nemecka bol možno jedným z nich. Politika je cynické remeslo a netreba ju prikrášľovať, akýmsi závojom zakrývať. Odchod z Nemecka bolo treba draho predať a Nemci boli pripravení.

Skutočne, boli na to pripravení...

Dokonca veľmi dobre pripravení.

Európa bola pripravená?

Aj Európa bola a všetci by to pochopili. Aspoň vytvoriť podmienky tým jednotkám, tým rodinám dôstojníkov a tak ďalej, ktorých vyviezli na otvorené pole. Nič sa s tým neurobilo a myslím si, že toto je jedna z jeho najväčších chýb.



A druhá, v zahraničnej politike bolo treba dať na papier to, o čom sa hovorilo v kuloároch, že NATO sa nebude rozširovať na východ. A oni by na to pristúpili. Bezpochyby by do toho išli, pretože studená vojna sa skončila. Toto monštrum, prízrak komunizmu, ktorý tu hrozil 70 rokov, zmizol. Panebože, za toto, samozrejme, treba zaplatiť!

Aj oni boli v akejsi eufórii...

Prirodzene. Bohužiaľ, túto križovatku príležitostí sme prepásli.

Čo si myslíte, prečo dnes, keď uplynulo 30 rokov od rozpadu ZSSR, ľudia v našej krajine tak smútia po Sovietskom zväze?

Povedzme to tak, že nesmútiť, neľutovať za lepšími stránkami sovietskej minulosti - znamená nemať srdce. Avšak želať si obnovenie Sovietskeho zväzu znamená nemať hlavu. Povedal by som to asi takto.

V zásade sú tieto nálady očividne silné, no nie v kruhu našich priateľov.

Áno. Možno je to primárne kvôli sociálno-ekonomickému neduhu, nespokojnosti. Aj napriek tomu veľké množstvo ľudí mojej generácie hovorí, a najmä o 20 rokov starší, že všetci boli infikovaní sociálnym infantilizmom. Ide o ľudí, ktorí boli zvyknutí žiť celý život na úkor pomoci, podpory a z almužien štátu a ktorí sa nedokázali prispôsobiť a vstúpiť do novej reality. Veľmi ťažkej reality.

Ľudia, ktorí prišli o veľké úspory. Tých je tiež veľa. A keď dnes hovoria o 20 miliónoch ľuďoch, ktorí žijú pod hranicou chudoby, myslím si, že práve medzi nimi môžu byť tieto nálady obzvlášť rozšírené. Pokiaľ ide o mládež, možno ide o istý druh nevedomosti, keď demonštrujú svoju nostalgiu.

Sú naočkovaní niečím, čo bolo v Sovietskom zväze lepšie, ale je u nich silná neznalosť reality?

Celkom správne, áno.

Rád by som vám pripomenul jeden z vašich citátov. Vždy ste boli človekom, ktorý bol mostom medzi vládou a novinármi. A len nedávno ste povedali, že ak sa chce spoločnosť rozvíjať, potrebuje slobodnú tlač: „Spoločnosť sa bez slobodnej tlače začne rozkladať a slabnúť“. Momentálne u nás nie je so slobodou tlače všetko v poriadku. Myslíte si, že sa táto spoločnosť nechce rozvíjať?

Podľa môjho názoru časť spoločnosti, významná časť spoločnosti nerozmýšľa nad tým, ako sa ďalej rozvíjať. Tá časť spoločnosti, ktorá, ako sa hovorí, vymieňa klobásu za stabilitu, za stabilitu moci atď. Existuje samozrejme časť spoločnosti, ktorá sa nerozvíja. Vo všeobecnosti sa rozvíja predovšetkým najdynamickejšia - mladá časť spoločnosti plus najintelektuálnejšia, jej rozvinutá časť.

A to, že máme problémy z hľadiska slobody tlače, je fakt.

Líši sa to veľmi od čias, keď ste boli tlačovým tajomníkom?

Radikálne! Ako červená a čierna alebo čierna a biela. Veľmi sa to líši.

Nemôžem povedať, že som mal pôžitok z toho, že sloboda tlače bola, povedzme že tak ležala na ulici, pretože niekedy som ako tlačový tajomník prežíval veľmi ťažké časy. Samozrejme, dostával som veľa úderov aj z pravej, aj ľavej strany, aj z ultrapravej, aj od liberálne zmýšľajúcej tlače, ale dokonale som chápal, aké sú pravidlá hry. A ak mi bolo povedzme niekedy nepríjemne, tak čo už povedať o Jeľcinovi, ktorý vyšiel zo superstraníckej nomenklatúry.

Len občas škrípal zubami, no pritom hovoril: „Novinárov nechajte na pokoji“.

A vy si čo myslíte, chápe súčasná vláda jednu jednoduchú vec, že žurnalistika je v podstate opozičná? Len tak v podstate.

Obávam sa, že nie.

Dobre. Počas prípravy som sa teda dozvedel napríklad to, čo som nevedel, keď som s vami spolupracoval - ja ako novinár a vy v prezidentskej kancelárii. Ukázalo sa, že ste napísali Borisovi Nikolajevičovi list, že je potrebné zverejniť informácie o jeho bypasse, jeho operácii srdca. Bol to revolučný krok. Nakoľko otvorený by mal byť podľa vás osobný život prvého človeka v krajine? Pre Rusko je to dosť bolestivá otázka.

Myslím si, že je to bolestivá otázka pre každú krajinu. Pre každého prvého človeka, najmä ak je pri moci veľmi dlho. Keď existuje systém výmeny a pri moci sú oveľa častejšie noví vodcovia, tak to nie je to tak bolestivé.

No čím dlhšie človek zostáva pri moci, tým väčšia pozornosť sa mu venuje zo strany tlače alebo teraz blogerov, internetu a podobne, čo za našich čias nebolo.



Po prvé, osoba, ktorá vstúpi na túto cestu a sadne si do tohto kresla, s tým musí a priori súhlasiť. Je to úplne to isté, ako povedať, že tlač je voči vláde vždy opozičná. V tom je jej poslanie - korigovať vládu zvonku a byť na strane spoločnosti. A preto vstupujúc do tejto funkcie musí človek chápať, že bude jednoducho röntgenovaný zo všetkých strán: zhora, zdola, z vesmíru atď. A vždy bude röntgenovaný a musí nájsť nejaký algoritmus, pretože terajšia nedostupnosť informácií iba vytvára problémy pre prvého človeka v krajine.

Sú tieto problémy fámy?

Problémy sú fámy, problémy sú dohady, problémy sú celé konšpiračné teórie a tak ďalej, ktoré sa rodia hlavne kvôli nedostatku informácií. Zároveň veľmi dobre chápem povedzme túžbu vládnych predstaviteľov, nielen u nás, ochrániť svoje deti. Je to pre mňa pochopiteľné a prijateľné.

Chcem sa vás ešte raz opýtať na prácu tlačového tajomníka. Často ste robili kompromisy, myslím sám so sebou? Mali ste takúto frázu: „Často som klamal.“ Priznávate sa. Myslím si, že každý hovorca sa s tým môže vo svojej práci stretnúť. Ako často to však bolo?

Záležalo to od témy, pretože boli témy, o ktorých som musel pomerne často klamať. Povedzme, že problémy týkajúce sa zdravia prezidenta sú jedna téma; druhou témou je čečenská kampaň, ktorou sme sa zaoberali, nie vždy som mohol povedať…

Veľmi  intenzívne ste sa tým zaoberali.

Zaoberali sme sa tým veľmi intenzívne, pretože prebiehala konečná fáza čečenskej kampane a bolo treba prvýkrát zjednotiť všetky informačné toky, ktoré pochádzali z Čečenska. No to sa nestalo. A ani zďaleka neboli úprimné.



No tu ma ospravedlňuje skutočnosť, že pravda v čase poskytovania informácii týkajúcich sa vojenských operáciách môže spôsobiť škodu. Povedzme to takto: Môžete povedať pravdu, ale veľké množstvo ľudí tým postavíte do nevýhodnej situácie.

Príkladom toho je Severné Osetsko. To, čo sa stalo počas útoku.

Celkom správne. Preto to bola taká vyrovnaná hra, aby nenapáchala veľa škody a priveľa neodhalila. Na druhej strane nesklamať očakávania tlače, ktorá od teba chce hodnotenia alebo informáciu a neupustiť iniciatívu v informačnom priestore. Ak sa odmlčíš, znamená to, že prázdny priestor obsadí Žirinovský alebo iný komentátor. Nezáleží, čo hovoria, ale že sú v informačnom priestore.

Som pevne presvedčený, že človek sa z dvoch nákaz nevylieči: z moci a z televízie, teda z toho, že je v televízii. Ľudia, ktorí opustili vládu, odišli z médií, tam naďalej ostávajú kvôli sebe. Vy ste ten šťastný prípad, zdá sa mi, vás nové zamestnanie tak uchvátilo, že ste sa od tohto vzdialili. Vaši súčasní kolegovia tlačoví tajomníci… Mám taký pocit, že na rozdiel od vás a vašich vtedajších kolegov sa súčasní tlačoví tajomníci niekedy považujú za politické osobnosti. Neinterpretujú, sami tvoria politickú agendu, sami niečo tlmočia. Čo sa v tomto zmysle deje?

No, s tým by som nesúhlasil. Pretože...

Samozrejme nehovorím o všetkých.

...môžem predpokladať, že hovoríme iba o dvoch tlačových tajomníkoch, ktorých môžete mať na mysli. Jeden je mužského pohlavia a druhý ženského pohlavia. Ostatných jednoducho nepoznám. Nevidím ich. Kto je tlačovým tajomníkom premiéra? Poznáte priezvisko, tvár? Nevidel som dokonca ani jeden z jeho komentárov.

Povedal by som, že to súvisí so zdržanlivosťou samotného predsedu vlády.

No a práve preto. Za našich čias sme predsa mali veľmi aktívnu tlačovú tajomníčku ministerstva pre mimoriadne situácie u Sergeja Šojguho. Marína bola taká tlačová tajomníčka, vynikajúca tlačová tajomníčka. Mali sme hovoriace hlavy na ministerstve obrany, napríklad na vojenskej prokuratúre, dobre si pamätám.

No, oni aj teraz sú.

Podľa mňa nie. Sú, samozrejme, v každom rezorte, ale ako informačný faktor jednoducho neexistujú. V informačnom priestore absentujú.

Jedni sú príliš výrazní a druhí naopak ledva žiaria?

Samozrejme. Pri všetkej úcte, napríklad k Dimovi, k jeho práci...

Hovoríte o Peskovovi?

O Peskovovi, áno. Viackrát som povedal, že napríklad informácia o druhoradých veciach je nadbytočná, v zásade by ju mali komentovať tí mnohopočetní tlačoví tajomníci, ktorí pôsobia v rôznych rezortoch. Keďže mlčia, prirodzene, všetci novinári si idú po komentáre k…

K nemu.

...k tlačovému tajomníkovi prezidenta. A on, chtiac-nechtiac, musí dokonca robiť ani nie svoju prácu. V poslednom čase…

Toto je príznak vertikály moci, keď vláda vzala na seba všetko.

Presne toto je príznak vertikály moci, áno. Informácia by naopak mala byť v tomto prípade mnohostranná, čo znamená, že by túto informáciu mali spúšťať rôzni ľudia.

Vy, ako nikto iný, ste poznali, cítili informačné záujmy Borisa Nikolajeviča. Teraz, cez prizmu toho, čo sa deje, všetkých tragických udalostí… Nakoľko sa Jeľcin vlastne zaujímal o tieto problémy - Krym, Ukrajina?

Venoval sa týmto témam iba povedzme v predvečer nejakej udalosti. Nebol to neustály trend. Nebolo to také povedzme ranné, večerné a popoludňajšie informačné jedlo. Vtedy boli aj vo vnútornej aj v zahraničnej politike úplne iné akcenty. Veľmi sa zmenili.

Nemali sme zoznam nepriateľských štátov, nemali sme zahraničných agentov atď. Teraz je agenda úplne iná.

Informačná vojna okolo týchto kľúčových problémov dneška - Krym, Ukrajina. Môžete to podľa mňa posúdiť veľmi objektívne, pretože, čiastočne žijete v Európe, vidíte reakciu Európy . Vyhrali sme túto vojnu, prehrali sme? Ako vyzeráme?

Pokiaľ ide o Krym, ak vezmeme do úvahy verejnú mienku Európanov v celku, nie establishment, ktorý má euroatlantické zafarbenie a teda euroatlantickú solidárnosť, a teda pozíciu „nie“, „nikdy„ a odsúdenie, ale ak vezmeme oveľa širšie spektrum... Nemôžem povedať, že poznám náladu robotníckej triedy alebo poľnohospodárov a univerzitných profesorov, novinárov atď. U mnohých prevláda pocit, že si Rusko zobralo to, čo mu právom patrí z hľadiska histórie. Pretože Krym je v Európe stále pomerne dobre propagovanou témou aj Krymská vojna 19. storočia...

Lev Tolstoj...

Tolstoj a tak ďalej. Preto to veľmi dobre poznajú a pamätajú si to. Druhá svetová vojna - veľmi dobre poznajú obranu Sevastopoľa atď. Preto tieto motívy prechádzajú a znejú pomerne často. Nemožno povedať, že v prostredí povedzme intelektuálnej Európy vyzeráme v tomto ohľade ako porazení.

A vojna na Donbase?

Novinári veľmi - áno, odsudzujú, čo sa deje na Donbase a čo sa dialo na Donbase. Ostatných to prakticky vôbec nezaujíma. Je to pre nich veľmi vzdialené.

Vaša posledná pozícia v Kremli - boli ste zástupcom pre vzťahy s Európou...

Zástupca, osobitný predstaviteľ pre vzťahy s Európskou úniou.

Ak sa pozriete na túto funkciu dnes, je potrebná?

Je zbytočná. Do istej miery som nechcel byť vizionárom, ale keď som v roku 2008 požiadal o uvoľnenie, som akosi do istej miery, neviem... Jednoducho som mal pocit, že je koniec. Ďalej to už nepôjde, pretože všetko už bolo urobené.

Ponúkli  mi, že mi rozšíria mandát o G8 a G20. No dnes tu nie je ani prvý mandát týkajúci sa Európskej únie ani G8, pretože G7 zostáva bez nás. A zostala iba dvadsiatka, ktorá sa podľa mňa stretáva raz ročne a teraz v režime online. Takže práve táto funkcia je outdated, je zastaraná.

Teraz môžete povedať, keď už uplynulo toľko rokov, cítili ste, kam to všetko smeruje, keď ste odchádzali?

Nie, jednoznačne nie.

Bol to rok 2008. A pokiaľ viem z mojej skúsenosti, okrem vás a možno ešte aj Ilju Klebanova nikto dobrovoľne neopustil také výšiny. Urazili sa na vás v Kremli?

Spočiatku sa mi zdalo, že ma môj hlavný zamestnávateľ nechcel pustiť.

Súviselo so to zmenou zamestnávateľa?

Samozrejme, áno. Vlastne…

Preto sa to aj podarilo?

Preto sa to aj podarilo. Preto som to považoval za správne, keď raz zamestnávateľ odchádza z Kremľa, tak sa, samozrejme, mení aj tím. Tak je to na celom svete. Od začiatku do konca som bol a zostanem, ako sa hovorí, vďačný za tieto príležitosti, že som mohol pracovať osem rokov s prezidentom Putinom, ale keď sa jeho mandát skončil, prečo by som to nemal skúsiť v inej pozícii? Tak som rozmýšľal.

Navyše ste do jeho tímu priviedli svojich ľudí, tých, ktorí s vami pracovali na veľvyslanectve na Slovensku.

Áno, celkom správne.

Sergey Prichodko, Alexej Gromov - to sú vaši ľudia?

Mal som tam veľké dedičstvo, to áno.

Chcel som sa vás opýtať viac na terajšie záležitosti. Teraz sa venujete nielen dokumentárnej tvorbe, ste v spojení s prírodou, s poľovníctvom a podobne. Čo si myslíte, prečo, keď sa „zelená“ politika, „zelené“ strany tak veľmi rozvíjajú všade na svete, v Rusku to tak nie je? Niekde niekto možno vztyčuje túto vlajku, ale v Rusku v politike neexistujú „zelené“ strany ani žiadne „zelené“ hnutia…

V Rusku nie sú vôbec žiadne strany. Prečo by teda v krajine mala byť strana „zelených“, ak nie sú žiadne strany? Okolo určitých lídrov sú vytvorené určité protistrany...

Áno.

... mimochodom, nenahraditeľných je po mnohé desaťročia tiež. V celom je Jednotné Rusko provládna štruktúra, jednoducho štruktúra moci, povedzme to takto.

No, Ústredný výbor KSSZ je tiež mocenskou štruktúrou...

Áno, je to Komunistická strana Sovietskeho zväzu, ale iba v inej podobe. Preto existuje niekoľko veľmi slabých pokusov Mironovovej strany obliecť si odev týchto ochrancov životného prostredia.

No, on má niekoľko prestrojení.

Áno, je v mnohých hávoch vrátane ochrancov životného prostredia, čo sa premieta predovšetkým do negramotných bojov s poľovníckym hospodárstvom Ruska. Všeobecne však zaostávame v mnohých trendoch svetového vývoja vrátane uvedomovania si environmentálnej zodpovednosti každého občana a štátu za životné prostredie.

Čo by sa stalo v ktorejkoľvek krajine na svete, v Mexiku, ktoré nepatrí k výšinám demokratického vývoja ani k najlepším ukazovateľom demokratického vývoja? Čo sa stalo s americkou ropnou spoločnosťou, ktorá znečistila Mexický záliv? A čo sa stalo so štruktúrou Potanina, ktorá zničila všetko okolo Noriľska? Čo?



Ide o straty za niekoľko miliárd dolárov, ktoré musia byť kompenzované investíciami za niekoľko miliárd dolárov a štát to musí sledovať. Urobil pre to štát niečo? Aspoň som o tom nepočul. Zvýšili ochrancovia životného prostredia hlas? Nie. Budú kričať, že poľovníci sú vrahovia a že veľké monopoly sa správajú nezodpovedne vo vzťahu k našej divokej prírode, o tom mlčia.

Veľmi na mňa zapôsobil váš film, ktorý sa volá Krvavé kly. Povedali ste, že celý lov na slony je spojený s klami a s kúpou týchto klov čínskymi výrobcami alebo spracovateľmi. Nemali  ste vy, váš filmový štáb problémy s Čínou kvôli tomu, že vyzerá tak nemorálne? Samozrejme, nemám na mysli krajinu, ale práve sféru nákupu toho, čo lovia pytliaci.

Nakrútili sme dva filmy podobného zamerania. Išlo o novinárske vyšetrovania: príbeh so slonmi a príbeh s tigrami. Oveľa odpornejší je podľa môjho názoru príbeh Tigre a ľudia - o tom, ako Čína vytvorila systém fariem, kde chovajú tigre. Je ich asi osemtisíc...

Úplne nová téma.

Napriek tomu, že existuje len 13 štátov, kde v divokej prírode doteraz žijú tigre. Je ich asi tri a pol tisíc a na farmách v Číne je okolo osemtisíc tigrov. Prečo ich tam chovajú ako sliepky? V prvom rade preto, že v Číne je vysoký dopyt po mäse, kostiach, fúzoch a kožiach. Ide o akýsi produkt prestíže. Plus je to tiež produkt, ktorý sa používa od staroveku...

Prepáčte, jedia tigre?

Celkom správne, áno. A sú miesta, kde sa to po prvé dá jesť nelegálne aj v Číne, ale existujú aj miesta, kde je všetko úplne legálne. Pre bohatých Číňanov takéto miesta vytvorili štáty, ktoré susedia s Čínou. Je to Mjanmarsko - bývalá Barma, Laos. Vybudovali kasíno, kde hrajú novodobí čínski boháči. A víťazi chcú veľmi často všetkých pohostiť, osláviť svoj úspech, a preto sa v blízkosti nachádzajú zoologické záhrady, v ktorých držia tigre alebo himalájske medvede.

A v zoo kúpia tigra - dospelého tigra za 50 - 60 tisíc dolárov - a večer ich hostia steakmi.

Boli sme v týchto reštauráciách. Hnali nás odtiaľ, kričali „Európania, vypadnite odtiaľto“. Prirodzene, nevedeli, že sme Rusi.

Mojich kameramanov zatkli v kasíne. Našťastie špionážne kamery, ktoré sme mali na tele na rôznych miestach a v oblečení, nenašli. Potom nás po určitom čase pustili. To znamená, že sme sa hrali s ohňom, uvedomujúc si pritom, že je to na hrane. Ľudia, ktorí sa zaoberajú nelegálnymi aktivitami, samozrejme, urobia všetko, aby utajili, čo robia.

Blížime sa ku koncu. Chcel by som sa vás opýtať, ako sa po čase a skúsenostiach pozeráte na našu dnešnú ruskú žurnalistiku?

A ona existuje?