Keby som ešte pracoval v elektronickom médiu so živým vysielaním, akože to už roky demokraticky nesmiem, tak by som si otvoril diskusnú reláciu s názvom "Nechajte ma dohovoriť". Prípadne "Neskáčte mi do reči." Alebo do tretice "Ja som hovoril najmenej". (Ivan Brožík)
Iba tak, "popri" (naozaj nemám rád anglicizmy a teda ani to "BTW"). Tie názvy prípadných relácií z perexu si "céčkujem". Znak © ako copyright, výhradné právo na použitie diela. Mimochodom, napíšete to ľahko. Stlačíte Alt a pri stlačenej klávese Alt ešte naťukajte 0169.
Konflikt, chce to konflikt!
Dramaturgie a ničím iným ako ambicióznosťou zaujímaví moderátori (keď už máme ten "džender" výraz pre rozdiel medzi mužmi a ženami, tak aj moderátorky) doslova šalejú po konflikte. Keby proti vysielaniu vraždenia sa v priamom prenose nebola nejaká blbá únia, politikov by nám prostredníctvom vysielania politických diskusných relácií ubúdalo ako eur týždeň po výplate. A nestačili by mrazáky. Divák (poslucháč - nehodiace sa škrtnite) chce krv, konflikt, chce drámu, chce víťazov a porazených.
Trt makový!
To chcú iba zakomplexované kreatúry, ktorým narastie ich mini ego do obludných rozmerov v momente, keď v štúdiu zasvieti červená. (Paradox, naživo sa chodí na červenú. Skúste to na križovatke, budete "na mŕtvo". Možno je v tom tiež symbolika.) Divák či poslucháč chce informácie. Ak má IQ, ktoré mu umožnilo zvládnuť proces nákupu televízora či rádia, jeho spustenia a potom zapnutia či vypnutia, potom chce informácie. Nemusí sa pozerať, ako si tam dávajú po papuli, to má predsa doma od manželky/manžela. Alebo susedky/suseda. Alebo od šéfa/šéfky. Alebo... dosaďte si hodiace sa. Hoci aj od predsedu vlády a celého kabinetu k tomu.
Tretia trieda
Dnes si skáče do reči v priamom prenose tretia liga. Hosťovsky aj moderátorsky. Prvá liga sa na Slovensku nehrá už roky, druhú politici majiteľom a vlastníkom médií zakázali, tiež už pred rokmi. Bez ohľadu na druh vlastníctva či napríklad nejakú verejnoprávnosť. V trojke alebo štvorke je zakázané pľuvať na zem a vodiť do nej psov. A na sekeru nedávajú. Inak môžete všetko. S kýmkoľvek, aj slovný grupák.
Nominačné večery
V straníckych centrálach (ak ich strany vôbec majú a ak vôbec strany stranami sú) majú vždy pred víkendom ťažké hodinky. Musia reagovať na požiadavku šialených dramaturgov a šialených moderátorov, vyslaním správnej persóny zabezpečiť vo vysielaní dostatok krvi - aspoň tej obraznej - "nechajte ma dohovoriť", "neskáčte mi do reči" či "vy ste už hovorili dosť".
Mysliaci politici (pripusťme rýdzo teoreticky, že aj takí na Slovensku sú) odmietnu pozvanie ako prví. Ako druhý sled odmietania prichádzajú do úvahy hlasovacie panáky a paničky, ktoré sa ešte v živote naživo s názorom neprejavili. No videli ste napríklad niekedy volebnú líderku istého hnutia v živej besede? Napokon sú na rade drzé, maxi sebavedomé egocentrické jednoduché gladiátorské povahy bez znalosti etikety, také vždy potiahnu. Česť vzácnym výnimkám.
"Neskáčte mi do reči"
Skočí do reči inému predskokanovi hosť/hostka relácie s tým, že on/ona neskákala. To sa zopakuje v každej druhej vete, u kohokoľvek. V prípade, že diskusia ide pár sekúnd normálne a hovoria naraz iba dvaja, "vloží sa do toho hnoja" moderátor/moderátorka. On/ona si hovorí svoje, hosť/hostka svoje, ďalší hostia svoje. Kedysi v rozhlase v jeho experimentálnom štúdiu bol stroj, ktorého zhrávacia hlava umožnil zhrať naraz aj 36 hlasových stôp. O tom sa dnešným médiám môže iba snívať.
Obraz obrazu
Obraz televíznych či rozhlasových diskusií je obrazom ich majiteľov, vlastníkov, riaditeľov, dramaturgov a moderátorov. Ich úroveň je obrazom vnútorných svetov hostí, ktorí prijali pozvanie. A obraz diváka či poslucháča? Veď o toho ide až úplne v poslednom rade. Fakt nemám rád tie anglicizmy, ale predsa "the show must go on"!
P. S. Dnes to fakt nemalo úroveň. Skákali si do reči iba v každej druhej vete...
