Do kolúznej väzby poslal 25. októbra Kováčika Špecializovaný trestný súd. Dôvodom bolo to, aby nemohol vo svojej trestnej činnosti pokračovať a ovplyvňovať svedkov, píše denník
Pravda.
Podnetom vyjadrenia sú podľa Kováčika osobné názory na podmienky rozhodovania o väzbe ako i vlastné skúsenosti s výkonom väzby.
„Väzba je fakultatívnym zaisťovacím inštitútom, ktorý nie je a nikdy nesmie byť považovaný za trest. Väzba predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do ľudských práv,“ píše Kováčik. Vysvetľuje, že sa využíva v počiatočných štádiách vyšetrovania. Pričom až po vznesení obvinenia a následnom vzatí do väzby sa otvára priestor na dokazovanie. A to buď potvrdí vznesené obvinenie alebo vyvráti.
"V dôsledku tejto skutočnosti je možné inštitút väzby aplikovať len prísne reštriktívne, pri striktnom splnení zákonných podmienok, zohľadňujúc možnosti nahradenia väzby, a to s ohľadom na skutočnosť, že na obvinené osoby sa vzťahuje zásada prezumpcie neviny," upozorňuje exprokurátor.
Kováčik dodáva, že je neprípustné, aby v kontexte zásady prezumpcie neviny boli obmedzenia vo výkone väzby striktnejšie ako vo výkone trestu odňatia slobody. Opakuje, že väzba je zaisťovací inštitút ,ultima ratio' aplikovaný na osobách, o ktorých vine, resp. nevine sa má ešte len v budúcnosti rozhodnúť.
Vlastné skúsenosti
Za najproblematickejšie považuje Kováčik nedostatočný kontakt s okolitým svetom. Dokonca aj s obhajcami mohol telefonovať približne po mesiaci od vzatia do väzby.
Koncom minulého novembra podal aj žiadosť o možnosť telefonovať manželke. No po dlhých úradníckych naťahovačkách mohol žene zavolať až na konci januára. To boli takmer tri mesiace od vzatia do väzby!
"Zdôrazňujem, že právo na návštevy a komunikáciu s rodinou v čase výkonu väzby upravuje čl. 99 písm. a) Európskych väzenských pravidiel a je taktiež súčasťou základného ľudského práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života," pripomína bývalý prokurátor.
Dodáva, že frekvenciou a formou návštev rodinných príslušníkov sa v minulosti zaoberal Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Ten už v roku 2000 a 2005 odporúčal, aby sa návštevy pre väzňov vo výkone väzby zvýšili, napríklad na 30 minút každý týždeň.
A pred troma rokmi vyslovene Slovensku odporúčal, aby všetci väzni mali nárok na minimálne jeden telefonický hovor primeranej dĺžky týždenne a mohli prijímať návštevu každý týždeň.
Podľa Kováčika z toho zjavne vyplýva, že "podmienky výkonu väzby na Slovensku v kontexte kontaktu s okolitým svetom aj naďalej nespĺňajú európske kritériá, a to i napriek tomu, že Slovenská republika bola v správach Európskeho výboru za tieto nedostatky opakovane napomínaná".
Po nástupe na výkon väzby bola problematická aj listová komunikácia s rodinou. „V prvých mesiacoch výkonu väzby trvalo doručenie listu rodine približne štyri týždne. Následne ďalšie približne štyri týždne trvalo, kým som obdržal odpoveď od rodiny na môj list,“ zdôrazňuje Kováčik.
Smrť Lučanského postupy urýchlila
Dodáva, že „k zrýchleniu listovej komunikácie, schvaľovaniu videonávštev a k schváleniu žiadosti o telefonovanie manžlke došlo, paradoxne, až po úmrtí generála Milana Lučanského".
Aj Kováčika kontrolovali v cele približne raz za hodinu – počas dňa i noci. „Kontrola prebiehala formou nazretia cez priezor na dverách, pričom v noci boli tieto kontroly sprevádzané rozsvietením svetla,“ popisuje s tým, že v určitých dňoch sa intenzita kontrol zvýšila v polhodinových intervaloch.
Na časté kontroly sa však Kováčik sťažoval. Hlavne v noci išlo podľa neho nielen o značný a neprimeraný zásah do priebehu výkonu väzby, ale aj o výrazný spánkový deficit, ktorý „má v konečnom dôsledku negatívny vplyv na fyzické zdravie ako i na psychiku obvineného“.
V závere Kováčik pripomenul, že zákonnosť a primeranosť väzby je súčasťou kritérií právneho štátu stanovených Benátskou komisiou, v zmysle ktorých ‚Neprimeraná vyšetrovacia väzba môže byť považovaná za vyslovenie predčasného úsudku o vine obvineného‘“.
