Na Slovensku vznikol akýsi underground, kde ľudia robia „na čierno” svoju skutočnú prácu. V garážach, v zatemnených priestoroch.
Potrebujete známosti
Ak chcete zájsť na kávu, dať si menu kultivovane a nie postojačky a z plastu, zacvičiť si, či ponocovať v bare, všetko sa dá. Musíte len poznať tých správnych ľudí.
Ak sa za vás niekto zaručí, že neceknete, jednoducho zazvoníte, poviete, čo chcete a pustia vás. Za bieleho dňa sa usadíte do osvetlenej miestnosti. Na oknách sú totiž natiahnuté fólie, aby priestor zvonku vyzeral, akože sa vnútri maľuje, píše HN.
„Pripomína mi to socializmus. Príbehy o tom, ako ľudia vedeli zohnať niečo zo západu, len keď niekoho poznali,” hovorí Karolína a ukazuje fórum na portáli Modrý koník. Diskutuje sa tam o tom, ako je možné, že sú v istom meste otvorené dva bary.
Niektorým majiteľom neprekáža, ak ich aj opakovane pokutujú, iní majú otvorené, pretože krachujú. Zdroj HN z policajného prostredia informuje, že na kontrolu idú vtedy, keď niekto niekoho nahlási. Z vlastnej iniciatívy podniky nekontrolujú. Aj oni sú len ľudia a často chápu, že majitelia zatvorených prevádzok sú na tom biedne.
Aj salóny a športoviská
Kaderníčka Zuzana ďalej pracuje vo svojom salóne za zamknutými dverami: „Mám tu celé vybavenie. Načo budem všetko brať so sebou, cestovať za zákazníčkou domov, kde má celú rodinu, keď tu v salóne sme samé dve. Zamknem dvere a pracujem. Okrem toho, že je to pohodlnejšie, je to aj bezpečnejšie,” dodáva.
Majiteľ vnútorného športoviska na zákazy rezignoval. Prevádzka nemá posilňovacie stroje, robí individuálne tréningy. Jediné zariadenie, ktoré mali, a ktoré im robilo dobrý obrat, musel predať hneď v úvode koronakrízy.
Skalní zákazníci si už zvykli, že kým vystúpia z auta, poobzerajú sa, potom pri dverách zazvonia. Dvere sú na oko zamknuté, no športovisko funguje. „Natreli” ich už dvakrát.
„Hrozilo mi, že to predám celé,” hovorí. „V prvej vlne sme zmenšili priestory, aby sme platili nižší nájom, aj z toho nižšieho nám majiteľ časť odpustil. Vie, že pracujeme na čierno, ja potrebujem pokryť náklady, on potrebuje nájom.”
„Ak by som nepracoval na čierno, prišiel by som o prevádzku, musel by som sa nasťahovať späť k otcovi, a to už vôbec nehovorím o tom, že neviem, čo by som jedol,” opisuje majiteľ.
Jedno je zo všetkých týchto príbehov jednoznačné. Nedostatočná pomoc štátu počas krízy zapríčinila, že sa ľuďom aj napriek pokutám oplatí pracovať na čierno.
