fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Slovensko smeruje k diktatúre (Eduard Chmelár)

Eduard Chmelár / Fotokoláž (via TASR)

Publicista Eduard Chmelár uverejnil v nezávislom, českom a slovenskom analytickom a komentátorskom webe Argument zásadný článok , v ktorom komentuje súčasnú politickú situáciu na Slovensku, kde podľa neho dochádza „k plazivej zmene politického režimu a k ďalším nebezpečným trendom s nedoziernymi dôsledkami pre spoločnosť. Redakcia Hlavného denníka uverejňuje materiál v plnom znení bez redakčných úprav:

To, čo sa momentálne deje na Slovensku, nie je len paródia na vládnutie, akú Európa ešte nevidela, ale mimoriadne vážny a extrémne nebezpečný trend s možnými nedozernými následkami na celú spoločnosť, ktorý krátkodobo ohrozuje základy demokratického zriadenia a dlhodobo samotnú slovenskú štátnosť. Preto na tomto mieste nebudem komentovať každodenné excesy nevyspytateľného predsedu vlády Igora Matoviča – to nech robia iní – ale upozorním na dôsledky súčasného vývoja, ktoré si značná časť spoločnosti ešte nepripúšťa a ktoré sa ponášajú na známy experiment so žabou, ktorú pomaly varia v hrnci, neuvedomuje si, čo sa s ňou deje a nedokáže vyskočiť.

Igor Matovič mal v slovenskej politike desať rokov povesť šaša – a klauni, ako je známe, mali jediní výsadu ani nie tak hovoriť pravdu ako dopúšťať sa výstredností, ktoré by u iných pohoršovali. Trnavský lokálpatriot vstupoval do verejného života s imidžom antipolitika – demagóga, ktorý sa usiloval presvedčiť voličov, že nie je politikom, politiku neznáša, politické strany nenávidí, a práve preto by ho mali ľudia voliť. Táto taktika vydrží populistom obyčajne len raz, ale Matovič ju dokázal využiť ešte jedno volebné obdobie. Nalákal voličov na prísľub, že chce odstrániť partokraciu tým, že fakticky zruší politické strany, že na jeho kandidátke budú nezávislí ľudia, ktorí nebudú musieť dodržiavať ani stranícky program, ani stranícku disciplínu a budú môcť hlasovať, ako chcú.

Bol to od začiatku podvod. Hneď na začiatku dal Igor Matovič podmienku dvom ostrieľaným politikom, Vladimírovi Palkovi a Petrovi Zajacovi, aby išli na detektor lži, či niekedy zobrali úplatky. Tí to pobúrene odmietli s tým, že sa to ponáša na previerky počas komunistického režimu a spolu s ním odišlo na protest proti metódam predsedu OĽaNO z kandidátky asi dvadsať ľudí. O štyri roky neskôr si stanovil Daniel Lipšic podmienku, podľa ktorej kandidáti akože budú stále nezávislí, ale musia sa držať určitých programových bodov, medzi ktoré patrilo napríklad nespochybňovanie politiky NATO (vernosť týmto princípom musel každý podpísať). Ďalšie obmedzenia stanovil sám Igor Matovič a týkali sa nespochybňovania kresťanských hodnôt. O konečnej podobe kandidátky rozhodol Igor Matovič v konečnom dôsledku sám. Na konci tohto procesu bola z OĽaNO politická eseročka, ktorá mala iba štyroch členov (z toho traja boli rodinní príslušníci) a neprijímala ďalších. Milióny eur zo štátnych peňazí na voľby tiekli do súkromných vreciek. Prorockými sa tak stali slová, ktoré vyriekol Vladimír Palko 7. februára 2012 pri odchode z kandidátky: „Matovič chce mať v skutočnosti cvičené opice. Kto sa vzoprie, vyhráža sa mu.“

Politika podľa Igora Matoviča

Je dôležité pochopiť, že takto funguje politika Igora Matoviča dodnes, a to ako na straníckej a poslaneckej, tak aj na vládnej úrovni. A nielen jeho. V menšej či väčšej miere sú takto vystavané aj ďalšie strany. Politické subjekty bez vnútornej demokratickej štruktúry nie sú stranami, ale eseročkami, sú to oligarchické projekty, ktoré neovláda členská základňa, ale ich vlastník. Na ich čele stoja buď milionári, ktorých prestala baviť hra na bohatých sponzorov v pozadí (Matovič, Kollár, Babiš, Berlusconi a ďalší) alebo najatí vyjednávači s verejnosťou, ktorí sú oligarchovi upísaní ako Faust Mefistofelovi. To je aj dôvod, prečo ľudia ako Fico, Dzurinda alebo Mečiar nevedeli alebo skôr nemohli odísť, lebo boli zakontrahovaní až do konca.

Igor Matovič niekoľko rokov vytváral dojem, že politické strany sú najväčšie zlo a stranícke rozhodovanie by sme mali z verejného života odstrániť. To je však kardinálny omyl. Chorým prvkom demokracie nie je samotná strana, ale partokracia – extrémny systém, v ktorom si vládne strany rozdeľujú posty aj na úradoch a v inštitúciách, o ktorých ústava predpokladá, že majú fungovať nezávisle. Partokracia je predĺženou rukou oligarchie. Politické strany sú však nevyhnutnou súčasťou demokratického systému, lebo v pluralitnej diskusii tvoria program, koncepcie, stanoviská a postupy, bez ktorých sa demokracia nezaobíde. Bez týchto mechanizmov sa Matovičov prísľub hnutia nezávislých osobností zmenil na autoritatívny model, v ktorom svojvoľne rozhoduje predseda a majiteľ značky. Tragédiou je, že tento princíp sa preniesol až na úroveň vládneho rozhodovania.

Súčasný slovenský premiér nerešpektuje nikoho a nič. Ľudí len využíva a zneužíva. Raz vás podrží, aby vás inokedy mohol použiť proti niekomu inému a nakoniec vás obetuje v prospech novej hry. Je to hra bez pravidiel. Matovič nielenže nerešpektuje koaličných partnerov, vedcov, lekárov, učiteľov či štátne autority, on bez akýchkoľvek rozpakov obchádza a porušuje zákony, šliape po ústave a svojvoľne mení aj nariadenia vlastnej vlády. A čo je najhoršie, v spoločnosti to už prestalo vyvolávať väčší odpor. Koaliční partneri a médiá už nereagujú na každý nezmysel, ktorý vypustí z úst a vravia, že ho berú s rezervou. Lenže Matovič už nie je len klaun, ktorý vás zabával svojimi číslami – ako keď vysypal liberálnemu poslancovi presadzujúcemu dekriminalizáciu drog striekačky na hlavu alebo ako keď priviedol živého somára pred Úrad vlády SR. Je to premiér, ktorý svojvoľne rozhoduje o najdôležitejších veciach tohto štátu. Ľudia chceli Batmana a stvorili Jokera. Nebezpečného psychopata, ktorý vydiera, zastrašuje, manipuluje a donucuje k poslušnosti každého, kto mu príde do cesty. Patologického klamára, pre ktorého je lož pracovnou metódou a ani sa to neusiluje skrývať. Keď oklamal novinárov, že im dovolí klásť otázky, na výčitku, že ich podviedol, odpovedal: „Ja som už taký“. Keď sa ho pýtali, prečo neodstúpi, ani sa nevzdá neoprávnene nadobudnutého magisterského titulu, odpovedal: „Lebo som sa tak rozhodol.“

Jeho škandalózne vyjadrenia a protiprávne rozhodnutia už nevyvolávajú nijakú závažnú protireakciu, nanajvýš ak údiv. Expremiér Fico má pravdu, že ak by sa to stalo jemu, médiá by vyvolali intenzívnu štvavú kampaň. Ale dnes sa médiá zmôžu len na formálne moralistické pokarhanie, nič viac. Investigatívna žurnalistika prakticky zanikla – novinári ešte stále naháňajú prominentov minulej vlády, hoci to je už úloha orgánov činných v trestnom konaní. Kauzy súčasnej vlády sa zametajú pod koberec. Strážne psy demokracie, ako kedysi zvykli nazývať médiá, sa zmenili na neškodné čivavy, ktoré hryzkajú slabúčko. Dnešní novinári už nevedia ani len klásť správne otázky na tlačových konferenciách, na ktorých vláda zmätočne informuje obyvateľstvo o protipandemických opatreniach. Občania tak nedostávajú základné informácie o dôležitých veciach, ktoré ovplyvňujú ich každodenný život. A ako nazvať to, že absolútne prehliadajú ekonomické kauzy tejto vlády, že sa tu vďaka núdzovému stavu preliali takmer 2 miliardy eur bez transparentnej súťaže? Nehrajú na nás premiér s ministrom hospodárstva pri svojich detinských sporoch, pri ktorých sa napokon Richard Sulík vždy podriadi Igorovi Matovičovi, len zástupnú hru na dobrého a zlého policajta? Ide v prípade celoplošného testovania, ktoré neodporúčajú ani lekári, ani vedci, len o patologickú posadnutosť alebo premyslený biznis za stámilióny?

Plazivá zmena politického režimu

Najzávažnejším dôsledkom Matovičovej vlády je plazivá zmena politického režimu. Protiprávnosť mnohých opatrení zostáva nepovšimnutá. Aj bývalý podpredseda Ústavného súdu SR Eduard Barány varuje, že systém sa vyvíja smerom k represívnemu a autoritatívnemu: mení sa spôsob vládnutia, atmosféra v spoločnosti aj inštitucionálne usporiadanie, čo znamená zmenu politického režimu. Matovičova vláda prijíma závažné zmeny v ústave, súdnictve i dôchodkovom systéme bez odbornej či širšej verejnej diskusie, objavili sa informácie o zámere sprivatizovať zvyšný štátny majetok vrátane železníc a nemocníc, hlavný hygienik vydáva vyhlášky nad rámec zákona a znova sa oživili maniere, ktoré sme nepoznali tri desaťročia: papalášizmus. Nie je to fenomén nový, v skutočnosti sme ho vždy mali v sebe, a nielen počas komunistického režimu, stačí si oživiť pamäť v Kalinčiakovej Reštavrácii, Jesenského Demokratoch alebo v Ballekovom Pomocníkovi, vždy sme sa poklonkovali papalášom, ktorí dostávali lepšie mäso, ovocie a iný spotrebný tovar. Dnes papalášom a ich známym udeľujú tisíce výnimiek zo zákazu vychádzania, chodia bez rúšok na svadby, prijímajú návštevy v nemocniciach, predbiehajú sa v radoch na vakcínu a nie sú voči nim vyvodené žiadne sankcie. To proste nie je náhoda, že rakúsky prezident či premiér pri očkovaní kultivovane čakajú, kým na nich príde rad a naše celebrity sa strkajú dopredu ako v rade na chlieb za bývalého režimu – to je iná politická kultúra. Matovičova vláda vytvára atmosféru udavačstva, keď premiér vyzýva občanov, aby mu bonzovali tých, ktorých zaočkovali prednostne a minister obrany ponúka finančnú odmenu tomu, kto mu poskytne informácie o tom, ako sa dostali na verejnosť údaje zo zdravotného záznamu generála Lučanského.

Matovičove excesy už dávno nie sú smiešne. Viaceré zmeny, ktoré autoritatívnym spôsobom presadil, sú nezvratné aj po skončení pandémie. Odhaľujú, že nemáme dostatočné mechanizmy na to, aby sme vyhlásili premiéra za nespôsobilého viesť štát. Jeho strana to neurobí, lebo to nie je strana. Spomínam si na časy, keď proti sebe stáli štandardní rivali SDĽ a KDH. Keby sa takto správal ich predseda, okamžite by zasadali stranícke orgány a riešili to. Matovič sa nezodpovedá nikomu. Necíti zodpovednosť za nič. Hoci je premiér, vinu zvaľuje na koaličných partnerov, opozíciu, lekárov, vedcov, učiteľov, podnikateľov, nezodpovedných ľudí. Je to človek, ktorý nie je schopný sebareflexie, u ktorého porušovanie zákonov nevyvoláva potrebu napraviť to alebo to aspoň skryť (ako to robila Ficova vláda), ale vytvárať paralelnú realitu, v ktorej sa pravda nedá rozlíšiť od lži.

Slovenská spoločnosť stráca systém bŕzd a protiváh, ktoré jej umožňujú zostať formálne demokratickou. Usiloval som sa vás upozorniť, že neexistuje spôsob, ako Igora Matoviča prinútiť dodržiavať pravidlá. Je to zdravotne i morálne nespôsobilý človek na riadenie štátu. Kričí, plače, vydiera, vyhráža sa, nadáva a klame – už veľakrát som povedal, že jeho výrokmi by sa mal zaoberať psychoanalytik, nie politický analytik a z psychicky chorých ľudí sa nepatrí robiť si žarty. Je to úplne zbytočná robota, je to ako prečerpávanie studne, keď každý deň máte vysvetľovať niečo, čo by v normálnej spoločnosti vysvetľovať nebolo treba. Som ochotný uveriť postrehom, že on si z hľadiska svojho vnútorného nastavenia myslí, že neklame, že si to len pamätá inak. Ale toto už riešiť naozaj nebudem. Výzvy Veroniky Remišovej alebo Ireny Biháriovej, aby sa správal zodpovedne, mi v tejto fáze prídu už len ako smiešne zväzácke výkriky, lebo on sa nevie správať zodpovedne, nie je nastavený racionálne, na duševne chorého človeka nemôžete mať nároky ako na zdravého. Odmietam ďalej analyzovať správanie Igora Matoviča a zabávať sa na jeho excesoch, ktoré oživujú vo verejnosti tie najhoršie vlastnosti. Hnev ľudu je síce pochopiteľný, ale nebudem a nechcem podnecovať negatívne emócie, je mi to odporné.

Prezidentka Čaputová zlyhala

Namiesto toho si povedzme, ako túto nepríjemnú situáciu zvrátiť. Snažil som sa nájsť čo najelegantnejšie riešenie a mnohí z vás vedia, že som pred Vianocami (17. decembra) vyzval prezidentku Čaputovú, aby do politickej krízy zasiahla. Možnosti marketingových fráz sa vyčerpali. Teraz potrebujeme od hlavy štátu politické východisko. Navrhol som, aby sa prezidentka republiky aktívne vložila buď do možnosti vytvorenia úradníckej vlády alebo do rokovaní o rekonštrukcii súčasnej vlády. Rovnako som sa priznal, že prvá možnosť mi je bližšia, lebo Slovensko dnes potrebuje vládu národnej záchrany, ktorá ju vyvedie z hlbokej krízy. Je to náročná výzva, lebo sa v nej prejaví politická zrelosť hlavy štátu, ale práve toto je jej práca, nie osobné PR aktivity. Takýto krok by si vyžadoval dohodu demokratických parlamentných politických strán, aby nominovali nestraníckych nezávislých zástupcov do úradníckej vlády, ktorá by previedla štát súčasným krízovým obdobím. Sprostredkovať takúto dohodu môže len prezidentka republiky. Napísal som, že Prezidentský palác by mal konať okamžite, v boji proti koronakríze potrebujeme druhú Vianočnú dohodu.

Žiaľ, prezidentka Čaputová zlyhala na celej čiare. Uplynul mesiac a najpopulárnejšia politička na Slovensku, ktorú nám vraj Česi tak veľmi závidia, je utopená v sebaočarení, bojí sa vyjsť z tieňa Matovičovej vlády, ktorú latentne podporuje a svoju činnosť obmedzuje na sporadické frázy o potrebe zomknutia a upokojenia, zavŕšené tragikomickým heslom „Spolu to dokážeme“. Viem, že každý politik má súbor vlastných fráz, ktoré opakuje – problém je, že tento je príliš krátky a do konca funkčného obdobia s ním v takýchto turbulentných časoch nevystačí. Jej pasivita je šokujúca. Zuzana Čaputová sa v tejto kríze úplne stratila a možno uspokojuje ctiteľov rozprávok a mýtov z hľadiska príjemného vzhľadu a nekonfliktného šarmantného vystupovania, ale z hľadiska ústavných funkcií sa jej činnosť stáva zbytočnou, čo ohrozuje zmysel celého úradu. Čoraz väčšej časti občanov by už ani len nezišlo na um obrátiť sa pri riešení tejto krízy na prezidentku.

Čo ďalej?

Čo teda robiť? Nikdy som nebol za predčasné voľby – z princípu. Veľakrát som poukazoval na to, že predčasné voľby na Slovensku nikdy nič dobré nepriniesli a vždy politickú situáciu skôr skomplikovali alebo úplne zhoršili. Okrem toho voľby nie sú jediným prostriedkom, ktorý poskytuje demokracia a my sme v tomto zmysle ešte veľmi nezrelá spoločnosť. Dnes však varujem, že sú ohrozené samotné základy demokracie a táto dramatická situácia ma prinútila položiť na misku váh všetky pre a proti a zmeniť názor. Ak vládna koalícia nie je schopná vyriešiť svoje problémy a vymeniť Igora Matoviča za schopnejšieho lídra, potom jediným možným spôsobom, ako ukončiť toto trápenie a zastaviť smerovanie Slovenska k diktatúre skôr, kým sa stane nezvratné, sú predčasné parlamentné voľby.

Stupeň politickej a občianskej apatie voči pošliapavaniu ústavy, porušovaniu zákonov a nerešpektovaniu pravidiel je taký vysoký, že spoločnosť stráca schopnosť sebaobrany voči autoritatívnym metódam vládnutia. Netýka sa to však len metód vládnutia, ale aj spoločenských vzťahov. Opoziční politici zo Smeru a ĽSNS dosť odporným spôsobom prekrúcajú význam slova fašizmus, pričom je signifikantné, že za fašistov nepovažujú neonacistov z radov kotlebovcov, ale členov súčasnej vlády a dokonca aj prokurátorov, ktorí zatvárajú ich ľudí. Je to samozrejme účelové a zavádzajúce. Oveľa podstatnejšie je uvedomiť si, aká atmosféra vládne v spoločnosti, či je to atmosféra tolerancie, solidarity a ohľaduplnosti alebo neznášanlivosti, sebectva a bezohľadnosti. Umberto Eco sformuloval v eseji Päť úvah o morálke 14 definičných znakov fašizmu. Každého demokrata by malo znepokojovať, že slovenská spoločnosť spĺňa 10 z týchto štrnástich znakov. To nás robí oveľa zraniteľnejšími voči zvyšujúcim sa autoritatívnym praktikám, ktoré už mnohí ani nepovažujú za problém. Nečakám, že predčasné voľby vyriešia naše problémy. Ale očakávam návrat elementárnej úcty k právu a k civilizovanému riadeniu štátu. Som si vedomý všetkých rizík, ale som ochotný to riskovať. Igor Matovič nie je ani smiešny, ani zábavný, ale nebezpečný a zákerný politik. Nikdy sa nemal stať premiérom a čím kratšie zostane v úrade, tým lepšie pre Slovensko.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info