HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Modlime sa, aby si kazatelia jedinej prípustnej pravdy aspoň vypočuli nimi adorovanú prezidentku!

Ilustračný obrázok pixabay.com

Komentár Ivana Brožíka 

„Nie sme súčasťou vojny a nenávisť, ktorá sa v spoločnosti šíri, nie je riešením. Našim nepriateľom nie sú opatrenia, ani ľudia s iným názorom,“ zdôraznila okrem iného v novoročnom prejave prezidentka Zuzana Čaputová.

Napriek tomu, vďaka určitým a jediným prípustným takzvaným „slušným“ politickým ideológiám a ich neúnavnej mediálnej propagande vo vojne sme a to už dokonca v štýle „na bodáky“. Našťastie, ako takmer všetko na tom oficiálnom a správne medializovanom Slovensku, nestačí niečo iba vyhlásiť za dokonalosť, napríklad aj samých seba. Hoci, zjavne si to ktosi stále ešte myslí.

Dokonalosť alebo perfekcia je stav dosiahnutia úplnosti, je to však aj milovanie. Lebo dokonalí sú milujúci. Nie nenávidiaci všetko a každého, čo je nejak iné ako oni sami. Názorovo, vzdelaním, činnosťou, napríklad. Aj toto je na Slovensku akosi naopak. Najviac a najhlasnejšie nenávidiaci sa ukájajú v pocite vlastnej dokonalosti. A ak aj nejakej lásky, tak potom iba sebalásky.

Digitálni giganti znepokojujú svet (Usam Ozdemirov)

„Dokonalé“ médium o vás napíše, že šírite konšpiračné teórie, ale nezráta si, ako často ho v percentách v článkoch citujete. Ak je v tom niečo dokonalé, tak iba fakt sebaznemožňovanie sa. Dokonalý ideológ vyhlási, že šírite nepravdu a že pravda je iba taká, ako ju vidí on. A o dva týždne vám vývoj a fakty dajú za pravdu. Vám. Vtedy sa tí dokonalí dokonale trápne odmlčia.

Na Slovensku máme druhú tridsaťročnú vojnu. Tá prvá sa začala ako rozpor medzi katolíckym a protestantským táborom. Tá druhá pokračuje už od čias Vladimíra Mečiara v podobe nenávisti medzi fanatizmom a faktami. Aj keď, treba uznať, že ten mečiarovský fanatizmus bol akosi úprimnejší. Ten dnešný je tovarom, za ktorý sa platí umiestnením na kandidátnej listine, alebo aspoň straníckym tričkom, či celým redakčným zázemím.

Z politického prejavu možno vytiahnuť čokoľvek, čo sa komu hodí. Slová o spolupráci, slová o obetavosti, vety o nádeji, ale často aj kritiku. Alebo aj myšlienku o neprijateľnosti nepriateľstva voči ľuďom s inými názormi. Podľa toho, čo kto považuje pre neho za podstatné a celospoločensky dôležité.

Nebezpečenstvo premeny demokracie na demokratúru (Aneta Leitmanová)

Na Slovensku v mediálnom svete určité politické štandardy a s nimi súvisiace názory ako jediné prípustné ktosi už dávno stanovil. A kto sa odváži mimo ich mantinely, musí neodkladne z kola von. Umlčať, najlepšie navždy. Napokon, žiaľ, tragédia posledných dní nám ukázala, že aj fyzicky, ak to nejde inak.

Asi by bolo načase písať o zoznamoch, ktoré do redakcií samozvaných mienkotvorných médií na ich „veliteľské“ poschodia chodia z neznámych adries a obsahujú menné zoznamy kto o kom smie, má či nesmie písať. Asi by bolo načase začať hovoriť o pokynoch majiteľov samozvaných mienkotvorcov, koho treba mediálne obhajovať, koho špiniť a koho ignorovať.

Teda, ak si niekde niekto konečne k srdcu nevezme slová prezidentky o tej nenávisti. Čo tak už raz dať pravde priechod a nerobiť z nej iba lacnú šľapku po ranných chodníkoch predmestia? Za desať eur toto, za dvadsať to a za tisíc všetko. A tváriť sa pritom ako vlajkonosič morálky. Je to totiž presne to isté, ako keď sa veliteľ armády spásy ráno zobudí v posteli verejného domu. V prvom rade nechutné, potom však iba trápne komické.

Podstatou prvej tridsaťročnej vojny bola  ideológia, hoci náboženská. Podstatou tej súčasnej, slovenskej, je tiež ideológia. nemáme však už ani len na to, aby to bola ideológia z presvedčenia. Tak hlboko sme padli. Čelíme ideológii žoldnierskej. A pritom tak veľmi hlúpej! Keby nemala zničujúco vážne spoločenské vplyvy, boli by sme najvysmiatejší národ na svete. Lebo inak je vlastne celkom zábavná, schematická, priehľadná, nič na hlbšie rozmýšľanie.

Denník N ako politický nástroj propagandy oligarchov z ESETu

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info