fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER KOMENTÁRE

Ruské jadrové ľadoborce sú v arktickej oblasti neporaziteľné na celé desaťročia

ruský ľadoborec
Ilustračný obrázok © Shutterstock

Senátor John McCain svopjho času povedal, že Rusko je iba „čerpacia stanica, ktorá predstiera, že je štátom“. Z úst predstaviteľa krajiny, ktorá je mladšia ako ruský Boľšoj teatr (Veľké divadlo ) to však vyznieva iba trochu smiešne. V skutočnosti sa však Amerika najviac obáva  toho, čo sa práve teraz odohráva v Arktíde.

Na to, aby sa dala účinne dobývať Arktída, je potrebné mať niekoľko základných vecí:

  • technologický geologický prieskum,
  • technologický sektor ťažby
  • a flotilu jadrových ľadoborcov,

pretože v týchto zemepisných šírkach jednoducho neprežije len tak niekto.

A ak sa mnoho krajín sveta môže pochváliť geologickými prieskumnými a ťažobnými spoločnosťami, potom je situácia s flotilou ľadoborcov mierne povedané, u ruských konkurentov jednoducho hrozná.

„Ruská časť Arktídy obsahuje obrovský podiel zdrojov s viac ako 48 miliardami barelov ropy a 43 biliónov metrov kubických plynu. Vývoz by mohol poskytnúť stabilný tok príjmov pre štátnu pokladnicu, na ktorom je Moskva silne závislá. Rýchlemu rozvoju regiónu však bráni niekoľko faktorov, vrátane tvrdých podmienok, západných sankcií a teraz aj pandémie Covid-19. Moskva však aj naďalej trvá na svojej energetickej stratégii do roku 2035. “

USA chcú s Ruskom súperiť o Severnú morskú cestu

Ruskí konkurenti však už vyjadrili veľa „prianí“ v súvislosti s Arktídou. Predovšetkým chcú kontrolovať severomorskú cestu a Barentsovo more. Pre tých, ktorí si želajú dominovať v Arktíde si však Rusko už pripravilo niekoľko vojenských základní na severe krajiny. Tie majú za cieľ predovšetkým „ochladiť zápal“ akéhokoľvek agresora. Spojené štáty už začali otvorene pripúšťať, že ich stratégia sankcií v ropnom a plynárenskom odvetví proti Ruasku zlyhala. Rovnako zlyhali aj pri dobývaní veľkých ropných polí v ruskej Arktíde.

Všetci zutekali, ostal len Shell

Z hlavných amerických ťažobných spoločností zostala v Rusku už iba spoločnosť Shell, ktorá má malý podiel na ťažbe v Sachaline. Zvyšok ťažobných spoločností nielen opustil ruský trh, ale ponechal ho napospas svojim priamym konkurentom – ruským a čínskym spoločnostiam. Podiel Číňanov je však vo všeobecnosti zanedbateľný. Zapájajú sa najmä do projektov ako Jamal-LNG a Arctic-LNG.

Je dôležité pochopiť, že teraz hovoríme o poliach, v ktorých sa ropa a plyn ťažia tradičným spôsobom. Existuje však aj rozsiahle ložiská s možnosťou hydraulického štiepenia, ktorých rezervy stále nie je možné presne odhadnúť. Je to asi milión kilometrov štvorcových v západnej Sibíri, kde v hĺbke 2 až 3 kilometrov je pole extrémne náročne ťažiteľného ťažkého oleja s vrstvami ľahších frakcií. Podľa rôznych odhadov je to až dva bilióny barelov.

Tieto rozsiahle formácie ťažko dostupných ložísk objavili sovietski geológovia už v roku 1959, ale úroveň technológie v týchto rokochešte neumožňovala ťažbu ropy z týchto polí. Čas však pokročil a tieto ložiská môžu byť dnes pre moderné ťažobné spoločnosti dostupnejšie.

Čo hľadali USA v na hranici Ruska v Barentsovom mori? (Elena Pustovojtová)

Z 1900 ropných a plynových polí v Rusku bolo otvorených okolo 900. Zvyšné sú ťažko dostupné a ich celkový objem rezerv je možné odhadnúť iba hypoteticky. Zásoby ropy a plynu, ktoré má Rusko k dispozícii v súčasnostiu, postačujú na plynulú ťažbu na ďalších asi tristo rokov. To je najväčšou príčinou súčasnej negatívnej reakcie Západu proti Rusku. Sebestačná krajina disponujúca na svojom rozsiahlom území kompletne celou periodickou tabuľkou prvkov, ktoré sú všetky dostupné, je nielen ťažko pochopiteľná, ale aj nebezpečná. Čo keby títo Rusi znova niečo vymysleli za svojou železnou oponou?

Boj o Arktídu

Teraz však existuje boj o Arktídu ako jeden z najsľubnejších regiónov v oblasti ťažby ropy a zemného plynu. No a Západ sa bude snažiť urobiť všetko preto, aby získal aspoň časť tejto ruskej Arktídy. Nie je to vôbec ľahké, pretože zákerní Rusi sú neustále obranyschopní a ešte sa aj rozvíjajú, a to aj napriek sankciám, pandémii a globálnej kríze.

„Keď boli po konflikte na Ukrajine a anexii Krymu zavedené proti Rusku západné sankcie, technológia skvapalňovania potrebná na rozvoj ruského priemyslu LNG bola odrazu nedostupná. To bol aj hlavný dôvod provokácie a následného zavedenia sankcií, ktoré poškodili všetky krajiny na svete, okrem Číny. Prvý rozsiahly projekt Ruska v Arktíde – Jamal LNG Novatek – bol dokončený až potom, ako čínski finančníci poskytli všetky potrebné prostriedky po tom, ako začali platiť západné sankcie.

Novatek však vyvíja svoju technológiu na zníženie závislosti od zahraničných dodávateľov. Nezávislý vývoj a schopnosti sa uplatnia vo štvrtej fáze v závode Jamal LNG, ktorá sa začne tento rok (2020). To by sa mohlo ukázať ako nevyhnutné pre ďalšie dva projekty spoločnosti, ktoré sa začnú realizovať v rokoch 2023 až 2025. Za päť rokov sa kapacita spoločnosti Novatek môže strojnásobiť uvedením modelu Obskij LNG a Arctic LNG-2 na polostrove Jamal.

Investície v tomto regióne ,súvisiace s projektmi LNG, sú oslobodené od dane za ťažbu počas prvých 12 rokov. Okrem toho sa za prvých 15 rokov znížila daň za ropné projekty na mori o 5% s cieľom podporiť investície a urýchliť tým konkurencieschopnosť ruaských spoločností na globálnom trhu s energiami.

Rusko a Čína v Arktíde: spolupráca, rivalita a následky pre euroázijskú bezpečnosť

Od Ruska je to skutočne zákerné.

Rusko podporuje ťažobné spoločnosti v Arktíde s tak bohatým koláčom ťažby, že západné spoločnosti si začínajú hrýzť prsty, spoločne so susedmi a „partnermi“ z Perzského zálivu.

Problém Ruska sa však na Západe nikam nepohol. Čím viac času plynie, tým ťažšie si Západ dokáže uplatniť zmyslené nároky aspoň na malú časť územia v Arktíde, a to aj teoreticky. Napokon je k tomu životne dôležitá najmä flotila ľadoborcov. Je prakticky nemysliteľné dobývať toto územie za polárnym kruhom bez takejto špeciálnej a najmä funkčnej techniky.

„Západní partneri váhajú, že sa kvôli sankciám zaviažu k veľkým ruským energetickým projektom. S výnimkou niekoľkých spoločností, napríklad spoločného podniku so spoločnosťou Shell na ruskom Ďalekom východe, sú západné ropné spoločnosti opatrné v súvislosti s hrozbou amerických sankcií. Namiesto toho bola Moskva nútená presadzovať svoju vlastnú politiku „Drang nach Osten“.

Rastúce partnerstvo s Čínou je čiastočne dôsledkom neschopnosti ruských spoločností získať prístup k technológiám a zariadeniam na Západe. Šírenie potrebných technológií a značná finančná kapacita Pekingu však oslabujú schopnosť sankcií izolovať Moskvu a podmaniť si ju. Aby Západ dosiahol určité hmatateľné výsledky, povedie k ich dosiahnutia iba jediná cesta. Tou bude ale vyostrená priama konfrontácia a následná vzájomná konsolidácia. Skutočnú politickú zmenu vzájomných vzťahov sa totiž v čase mieru nepodarí dosiahnuť, pokiaľ sa k biču sankcií nepidá aj cukor v podobe diplomatických rokovaní a vzájomne pevných obchodných vzťahov.

Severná doktrína Mika Pompea (Vladimír Maľšev)

Diplomacia v praxi akosi zlyhala

Diplomatické rokovania a obchodné väzby vo forme chutného cukru sú však nateraz iba nedosiahnuteľnými predstavami. Západ totiž môže nepredvídateľne a kedykoľvek odstúpiť od akýchkoľvek dohôd a obchodné vzťahy sa pod týmto tlakom následne rozpadnú.

Tí, ktorí neveria, sa môžu pozrieť na Čínu. Nie je to tak dávno, čo ruský prezident Vladimír Pution oznámil cieľ, že do roku 2030 by Rusko malo vlastniť 20% svetového trhu s LNG, a podľa rýchlosti výstavby zariadení v Arktíde sa s istotou posunie k tomuto plánovanému výsledku.

Dobrá vec na Arktíde je logistika. Počas celoročnej prevádzky severnej námornej cesty smeruje ruský plyn na trhy Európy a Ázie a náklady na jeho dodávku k spotrebiteľom sú niekoľkokrát nižšie ako výdavky za dovoz katarského alebo amerického plynu. Do roku 2030 sa plánuje rozšírenie ruskej flotily ľadoborcov na 54 plavidiel a vyzerá to tak, že Rusko je jedinou krajinou na svete, ktorá má v súčasnosti k dispozícii takto spoľahlivé jadrové ľadoborce. Do tej doby totiž bude jediný funkčný americký ľadoborec „Polar“ nútený odísť do dôchodku. Hoci sa Američania snažia kúpiť aspoň tucet ľadoborcov z iných krajín, neexistuje v súčasnosti žiaden iný dodávateľ tejto techniky, okrem Ruska.

VIDEO: Najväčší atómový ľadoborec na svete bol v Rusku spustený na vodu

Ľadoborce

Ak chcú ale Američania stavať ľadoborce s vlastným jadrovým pohonom, ich vývoj a výstavba bude trvať až tridsať rokov a bude na to potrebné takmer neobmedzené financovanie. Počas tejto doby sa jednoducho nedokážu ani len priblížiť k Arktíde.

Vzhľadom na to, že Rosatom vlastní pätinu amerického trhu s obohacovaním uránu, situácia na globálnom trhu s energiou vyzerá ešte zábavnejšie. Tí zlí Rusi nie sú odrazu ochotní zdieľať svoje technologické tajomstvá pre americký trh. Know how je v tomto prípade významne dôležité a am,erický patentový úrad s tým akosi nemá nič spoločné, keďže žiaden patent v tejto oblasti nieje v USA registorvaný.

V Amerike je v súčasnosti takmer všetko nefunkčné. Stále síce existuje veľa vecí, v ktorých je Amerika svetovým lídrom. Ak však hovoríme o veciach, ktoré sú pre hospodárstvo skutočne dôležité, potom tu Američania vážne zaostávajú za Ruskom. Ale to, čo Američania robí najlepšie, je šou, ktorú práve sledujeme.

Karneval demokracie, festival tolerancie, volebné predbiehanie sa podporované vytváraním ohromnej nadradenosti voči ruským barbarom. Rusi sú však na tieto útoky už dostatočne necitliví a naviac sú sebestační. Nerozumejú hodnotám západu a ostávajú vo vlastnom priestore. Stále rovnako neskrotní, s nadzvukovými zbraňami a jedinou svetovou flotilou ľadoborcov s jadrovým pohonom, ktorá dokáže dobyť Arktídu a ďalších tristo rokov zásabovať celý svet najdôležitejšou energetickou surovinou.

USA a Rusko: Správa Arktídy by mala zostať v rukách ôsmich krajín, bez Číny?

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info