Komentár Vladimíra Prochvatilova (Fond strategickej kultúry)
Projekt amerického stealth torpédoborca je „absolútna katastrofa“
Americké velenie vojenského námorníctva uviedlo, že plánuje integrovať medzikontinentálnu balistickú raketu s nejadrovou hlavicou na svoje ťažké stealth torpédoborce triedy Zumwalt v rámci programu CPS (Conventional Prompt Strike - nejadrový rýchly úder).
CPS je koncept Pentagonu, čo znamená úder konvenčných zbraní
(conventional warfare) kdekoľvek na svete v priebehu jednej hodiny. Zbrane
CPS nenahrádzajú jadrové zbrane, ale dopĺňajú možnosti USA v triede konvenčných zbraní.
Pochybnosti o CPS
V januári 2019 vydala výskumná služba Kongresu USA
správu s názvom „Rýchly globálny úder nejadrovými zbraňami a balistické strely s dlhým doletom: predpoklady a problémy.“ Poukazuje sa v nej na nejednoznačnosť
CPS koncepcie: protivník
«si môže nesprávne vysvetliť vypustenie rakety s konvenčnými bojovými hlavicami a dospieť k záveru, že rakety nesú jadrové zbrane.
" Tým sa zvyšuje riziko jadrovej reakcie na americký útok konvenčnými zbraňami.
Napriek pochybnostiam o adekvátnosti koncepcie
CPS, ktorá predstavuje hrozbu pre samotné Spojené štáty, sa americký Kongres rozhodol posilniť údernú silu ozbrojených síl, povolaných zasadzovať „rýchly globálny úder“ nejadrovými zbraňami na troch obrovských stealth torpédoborcov triedy
Zumwalt. Ich dĺžka je takmer 190 metrov a výtlak asi 16 tisíc ton. Významnú úlohu v tomto rozhodnutí zohrala skutočnosť, že tieto úžasne drahé lode uvedené do prevádzky v počte troch jednotiek nenašli svoje bojové uplatnenie.
Myšlienka stavby lodí triedy
Zumwalt vznikla po udalostiach
11. septembra 2001. Tieto lode boli určené na ničenie militantných základní a výcvikových táborov, ako aj na podporu námorných síl. Ich hlavnou zbraňou je 80 rakiet typu Tomahawk.
Američania spočiatku plánovali postaviť 32 lodí tejto triedy. Potom 24. Potom 7. Nakoniec sa obmedzili na tri. A nielen z dôvodu vysokých nákladov: náklady na jednu takúto loď (4,4 miliardy dolárov) sa prakticky rovnajú nákladom na lietadlovú loď.
Predražená výroba
Aktívno-reaktívne strely
LRLAP pre automatické 155 mm delostrelecké systémy
AGS (Advanced Gun System) na týchto torpédoborcoch budú stáť 1 milión dolárov za strelu - ako riadené strely Tomahawk, so zohľadnením nákladov na údržbu delostreleckých systémov je dvakrát drahšia. Pre 3 torpédoborce bolo nakúpených iba 100 striel
LRLAP, potom sa koncepcia radikálne zmenila.
Na vypočutiach v Kongrese viceadmirál William Merz
uviedol, že
AGS sa stala brzdou, ktorá brzdí vývoj platformy
Zumwalt. Výsledkom bolo, že vojenské námorníctvo upustilo od diel
AGS a sústredilo sa na integráciu s inými protilodnými strelami.
Pohonné zariadenie
torpédoborca Zumwalt pozostá
va z dvoch plynových turbínových motorov
Rolls-Royce MT30 a dvoch pomocných turbogenerátorov. Zariadenie je navrhnuté tak, že počíta aj s možnosťou použitia koľajnicového elektromagnetického dela. Počas streľby z takejto zbrane je potrebné vypnúť všetky ostatné lodné systémy. Streľba z úplne hluchej, slepej a nehybnej lode sa však natoľko podobá samovražde, že je nepravdepodobné, aby sa táto myšlienka uskutočnila.
Torpédoborec Zumwalt má integrovanú
architektúru trupu-nástavby, čo výrazne znižuje jeho rádiolokačnú viditelnosť. Výsledkom je, že pri rozmeroch jeden a polkrát väčších, než sú rozmery klasických
torpédoborcov typu
Arleigh Burke je efektívna disperzná oblasť
Zumwaltu rovnaká ako u ponoriek typu
Los Angeles v ich polohe nad vodou, čo je zanedbateľné. Nástavba prvých dvoch lodí tohto typu je vyrobená z kompozitného materiálu absorbujúceho žiarenie - základ je z balsového dreva a panelov z korkového dreva s 3 mm kevlarovým pancierom, cez ktorý môže preniknúť aj guľomet veľkého kalibru.
Nedostatok dopytu
[caption id="attachment_136341" align="alignleft" width="300"]
Ruské protiponorkové lietadlo IL38N[/caption]
Dosah detekcie týchto lodí sa v porovnaní s klasickými torpédoborcami typu
Arleigh Burke znížil o 4-4,5 krát: čo je asi 70 km. To samozrejme negarantuje lodiam
Zumwalt, že sa úplne skryjú pred zameriavaco-navigačnými komplexmi Novella-P-38 ruských protiponorkových lietadiel IL-38N schopných odhaliť americké stealth torpédoborce vo vzdialenosti viac ako 80 - 100 km, a to aj po slabej lodnej stope. A možnosti zamerania polohy
Zumwalt pomocou pasívnych sonarových staníc ruských viacúčelových jadrových ponoriek spochybňujú samotný koncept drahej stealth lode.
Nedostatok dopytu po týchto lodiach však nespôsobili len vysoké náklady a chyby v zbraňových systémoch. V čase spustenia prvej lode tejto triedy na vodu jej pozemná podporná misia stratila svoj niekdajší význam. Teraz, keď je vojensko-námorná flotila Číny a Ruska na vzostupe, je americké vojenské námorníctvo nútené zamerať sa na námorné vojny, v ktorých dominujú protilietadlové rakety a lietadlové lode.
Americkí vojenskí experti ešte pred uvedením obrovských torpédoborcov do prevádzky poukazovali, mierne povedané, na problematickú povahu tohto projektu.
The National Interest v roku 2015 uverejnil článok vojenského experta Michaela Pecka
Battlecruisers: The Glass-Jawed Warshipthat Failed („Radové krížniky:
bojové lode so sklenenou bradou ako zlyhanie“). ‘’Sklenená brada’’ je z boxerského slangu; takú prezývku dávali boxerom, ktorí neustáli úder.
História konceptu
Michael Peck rozprá
va históriu vytvorenia triedy takzvaných radových krížnikov
(Battlecruiser), ktorých krstným otcom bol slávny anglický admirál John Fisher. Jeho myšlienkou bolo skombinovať palebnú silu bojovej lode s rýchlosťou krížnika na úkor oslabeného panciera. V dôsledku toho sa zrodili lode triedy Lion. Tri zo siedmich anglických radových krížnikov boli potopené v hlavnej námornej bitke počas I. svetovej vojny, v bitke pri Jutsku. V druhej svetovej vojne explodoval anglický radový krížnik Hood po priamom zásahu 15 palcového náboja nemeckej bojovej lode Bismarck, ktorá prerazila tenký palubný pancier.
"Koncept radových krížnikov bol už v zárodku chybný… Radové krížniky boli vaječnými škrupinkami, vyzbrojenými kladivami, čo aj presne zodpovedá popisu moderných bojových lodí... ktoré disponujú silnými zbraňami a obrannými prostriedkami, ale čo sa stane, ak ich zasiahne aspoň jedna raketa? Budú potopené alebo ťažko poškodené,“ píše Michael Peck.
Čistá katastrofa
Komentujuc početné poškodenia spustených lodí na vodu triedy
Zumwalt, prezident a zakladateľ Inštitútu Adama Smitha v San Diegu, Mike Fredenburg, v
National Review píše:
„Program ‘’Zamvolt’’ od začiatku trpel nerealistickými cieľmi a chybným konceptom operácií... Ak ‘’Zamvolt’’ utrpí vážne poškodenia a diery v trupe, jeho šance na prežitie sú oveľa menšie ako v prípade iných bojových lodí podobných rozmerov; jednoducho nemá dostatok členov posádky, aby urobili to, čo je potrebné na záchranu lode. Dokonca ak sa aj dokáže skryť pred zvedavými očami a nebude detekovaný nepriateľskými radarmi, akonáhle začne strieľať zo zbraní, jeho utajenie bude vážne skompromitované, to znamená, že stabilné misie na udržanie paľby z morského dela a status ‘’stealth’’ sa vzájomne vylučujú. Okrem toho, vojensko-námorná flotila považuje Zumwalt za veľmi zraniteľné pre ponorky. Akonáhle sa Zumwalt stane súčasťou bojovej skupiny, väčšia čast jej stealth výhody zmizne, pretože iné, menej viditeľné lode sa na nepriateľskom radare objavia. Zumwalt je absolútna katastrofa.“
Potom, čo sa tri
torpédoborce Zumwalt nakoniec stali „bielymi slonmi“ (
white elephants; ruský ekvivalent je „kufor bez rúčky“) americkej flotily, velenie vojenského námorníctva USA sa rozhodlo dať im aspoň nejaký zmysel tým, že ich namiesto „tomahawkov“ vybaví medzikontinentálnymi balistickými raketami. Avšak význam vytvárania takýchto lodí sa už stratil.
