Keď už politickým hnutiam dôjdu nápady začnú byť posadnuté ničením sôch a premenovávaním ulíc.
Viem to, pretože som sledoval, ako sa to deje začiatkom roku 2000 v Južnej Afrike, kde som žil sedem rokov - najprv ako doktorand, potom ako novinár na voľnej nohe, neskôr ako človek, ktorý písal vyhlásenia pre politikov, píše Joel B. Pollak pre
breitbart.com. Žil som v centre moslimskej komunity v Kapskom Meste a dobrovoľne som niekoľko večerov týždenne vyučoval študentov stredných škôl v chudobnej černošskej štvrti Khayelitsha.
Mnoho juhoafrických symbolov a inštitúcií bolo premenovaných už v polovici 90. rokov, keď sa apartheid skončil. Stará modro-oranžová vlajka bola nahradená farebným štandardom, ktorý správne odrážal rozmanitosť „národa dúhy“. Stará národná hymna, Die Stem, bola nahradená mixom, ktorý kombinoval prvky tej piesne s Nkosi Sikelel'Afrika, cirkevnou piesňou, ktorá bola prijatá hnutím za oslobodenie proti apartheidu. Zmierenie bolo spoločnou témou.
Po ukončení medzinárodných sankcií sa krajina tešila na prosperujúcu budúcnosť a pre rastúcu čiernu strednú triedu sa otvorili nové príležitosti. Nová Južná Afrika zdedila modernú infraštruktúru a základňu zručností na svetovej úrovni, hoci sa primárne sústredila medzi bielymi obyvateľmi. Nová vláda Afrického národného kongresu (ANC) balancovala medzi populistickými túžbami po ekonomickom prerozdeľovaní na jednej strane a potrebou hospodárskeho rastu a fiškálnej zodpovednosti na strane druhej.
Narodil som sa v Johannesburgu, ale moja rodina krátko nato odišla do USA. Vyrastal som na predmestiach Chicaga. Udalosti v Južnej Afrike sme sledovali s veľkým záujmom a aj niekoľko členov mojej rodiny sa zapojilo do boja proti apartheidu. Bol som skutočne nadšený všetkými zmenami v krajine, najmä novými sociálno-ekonomickými právami zakotvenými v ústave tejto krajiny.
Bohužiaľ, veľa z toho, čo som videl, bolo veľmi odrádzajúce. Prezident Thabo Mbeki, ktorý mal viesť juhoafrické hospodárske oživenie, bol namiesto toho posadnutý rasou, obviňoval biely rasizmus z africkej pandémie HIV / AIDS a odmietal protivírusové lieky.
Vzdelávací systém ponúkol bielym učiteľom predčasný odchod do dôchodku s cieľom vytvoriť rasovo reprezentatívnejšiu pracovnú silu - bez ohľadu na vplyv na čiernych študentov, ktorí v konečnom dôsledku vďaka tomuto kroku získali horšie vzdelanie.
V čase, keď som prišiel do Južnej Afriky, boli ceny elektrickej energie medzi najlacnejšími na svete a štátna energetická spoločnosť Eskom sa pripravovala na privatizáciu a zahraničné investície. Namiesto toho pod tlakom ľavice, ANC zvrátila smer a zmenila spoločnosť na prostriedok politického sponzorstva, ako to urobila aj s ostatnými štátnymi spoločnosťami. Dnešná Juhoafrická republika trpí pravidelným nedostatkom elektrickej energie a jej kedysi sľubná ekonomika sotva stagnuje.
Keďže nič iné urobiť nevedeli, vládnucej strane ostávala posledná vec, ktorú spraviť mohli a to premenovať všetko. O premenovaní miest a ulíc sa viedli nekonečné debaty. V niektorých prípadoch išlo o obnovenie pôvodného miestneho mena. V iných, napríklad v Tshwane (Pretória), bolo zdôvodnenie menej jasné.
Pred niekoľkými rokmi ľavicoví študenti zaútočili na sochu Cecila Johna Rhodesa, ktorá stála pri vchode na univerzitu v Kapskom Meste, kde som získal magisterský titul v odbore židovských štúdií.Akonáhle bola socha odstránená, študenti spálili umelecké diela a zaútočili na všetko, čo vyzeralo, že má pôvod v Európe. Jedným z obrazov, ktoré spálili, bolo dielo čierneho umelca proti apartheidu. Namaľoval demonštranta, ktorý držal cedulu s teraz "kurióznym" sloganom: „Nie násiliu.“
Nové boje otvorili staré rany a rasové rozdiely v čase, keď sa krajina mala unifikovať. Deti mali hlad a ľudia umierali doslova na uliciach na choroby, ktorým sa dalo predísť.
To, ale neznamená, že by sa mali zachovať všetky sochy alebo názvy ulíc. Jedna veľká ulica v Kapskom Meste bola pomenovaná po nacistickom sympatizantovi, ktorý bol v starej vládnej strane. Táto ulica bola neskôr premenovaná na meno hrdinu osloboditeľa. Môj obľúbený príbeh o ničení zlej sochy bol príbeh postavy J. G. Strijdoma z obdobia apartheidu. Jeho obrovská hlava sa pod vlastnou váhou v roku 2001 zrútila a upadla do obrovskej diery. Inak bola posadnutosť nahradením histórie plytvaním energiou.
Tu v USA je náhla posadnutosť nahradením sôch a premenovávaním vecí iba taktika ľavice zameraná na rozptyľovanie a odvádzanie pozornosti od jej zlyhania pri riešení pretrvávajúcich sociálnych problémov miest, v ktorých demokrati po generácie vládli. Je ľahšie zničiť sochu, ako konfrontovať učiteľské odbory, ktoré majú kontrolu nad verejným vzdelávaním; je ľahšie konfrontovať honosný bronzový stĺp, ako sa zapojiť do boja proti environmentálnej lobby, ktorá blokuje výstavbu tovární alebo rozvoj nového bývania.
Ľudia opisujú súčasný stav ako pocit občianskej vojny. A vojna to aj je - ale v ľavicovej strane politiky. Sú to ľavičiari, ktorí vystupujú proti ľavičiarom. Chcú množstvo nových pravidiel a predpisov, aby sa vytvorila spravodlivejšia spoločnosť - ale potom požadujú zrušenie polície, ktorá je potrebná na presadzovanie zákona. Vyžadujú ekonomickú spravodlivosť - ale potom vyrabujú a vypaľujú obchody vo vlastníctve menšín a prisťahovalcov v centre mesta. Demokratická strana nerobí nič, aby to zastavila.
Prezidentský kandidát ( Demokratickej ) strany, Joe Biden, sa zo svojho úkrytu vo Wilmingtone v štáte Delaware, kde ho jeho politickí manažéri chránia pred verejnou kontrolou nevyjadril k násiliu a činostiam ktoré protestujúci vykonávajú. Násilie zapĺňa vodcovskú medzeru. Nedochádza k žiadnemu dozoru dospelých, pretože radikáli z trustového fondu dávajú tehly protestujúcim z hnutia Black Lives Matter a mylne citujú Martina Luthera Kinga, Jr., o ktorom tvrdia, že podporoval nepokoje, čím ničia hrdý odkaz nenásilného boja za občianske práva.
Ak sa na to pozeráme z vonkajšej perspektívy, je lákavé to nechať len tak bez kontroly. Problém je v tom, že občianska vojna ľavice ničí veci, ktoré máme všetci spoločné. Keď zlosť davu presahuje sochy Konfederácie a sochy zakladateľov ( USA ), ktorí vlastnili otrokov, až po sochy abolicionistov a pamätníkov čiernych vojakov občianskej vojny, nejde už o rasovú spravodlivosť, ale o základnú zdvorilosť. Pravidlá musíme rešpektovať, ak má naša spoločnosť prežiť a ak má vydržať náš experiment multirasovej demokracie.
Niektoré pamiatky a miestne názvy sú urážlivé a mali by sa zmeniť - malo by to byť však prostredníctvom verejnej konzultácie. Ale história má byť ťažká. Je potrebné pripomenúť, že aj veľkí vodcovia majú hlboké morálne nedostatky a, že aj zvolená vláda môže robiť hrozné veci.
Niektoré monumenty boli postavené ako gestá zmierenia, avšak boli chybné. Ako uzdravíme rozdielnosti súčasnosti, ak sa tak ľahko zbavíme toho, čo ľudia urobili niekoľko generácií do minulosti aby vyliečili rany národa?
Južná Afrika je dnes nepochybne chudobnejšia, ako by mala byť, pretože miesto toho aby budovala svoju budúcnosť, bojuje proti svojej histórii. Nám Američanom hrozí, že zopakujeme chyby Juhoafrickej republiky. Práve tento týždeň zrušila Americká advokátska komora ( ABA ) prednášku bývalého juhoafrického prezidenta F. W. de Klerka, ktorý v roku 1993 zdieľal Nobelovu cenu s Nelsonom Mandelom. ABA si vybrala ukazovanie mravnosti miesto vypočutia si toho, čo De Klerk chcel povedať o rasizme a zmierení.
Spojené štáty nie sú dokonalá krajina, ale naším poslaním je stať sa „dokonalejšou Úniou“. Alexis de Tocqueville varoval pred 200 rokmi ľudí týmito slovami: „Absolútne monarchie priviedli despotizmus k nečestnosti; musíme si dávať pozor, aby to demokratické republiky nerehabilitovali.“
Tyrania v uliciach je dnes varovaním. Zdá sa, že demokrati veria, že sa na tomto rozruchu povezú až do novembrových volieb v ktorých sa stanú víťazmi. Ale chaos neskončí ich zvolením, najlepšie je ho zastaviť teraz.
