Komentár Fedora Lukjanova (Global Affairs)
Vraciame sa späť k pojmu "studená vojna"
V priebehu tejto krízy sa politická psychológia ČĽR môže zmeniť. Čína vníma príval obvinení zo strany USA nielen ako niečo zlomyseľné, ale aj ako niečo ohromne nespravodlivé. Možno očakávať prudký nárast „spravodlivého hnevu“ a túžbu postaviť sa na odpor, čo predtým vo vzťahoch so Spojenými štátmi bolo skryté. A tu sa vraciame k pojmu „studená vojna“...
Od polovice roka 2000, keď sa nahromadené rozpory medzi Ruskom a Západom začali prejavovať sa pojem ‘’studená vojna’’ ako charakteristika vzťahov stala klišé. Puristickí experti odmietali paralelu a poukazovali na neporovnateľnosť situácie. V určitom okamihu sa však atmosféra zhoršila natoľko, že s ňou začali súhlasiť aj všeteční odborníci: „duch“ studenej vojny existuje, hoci „slovo“ je úplne iné. Nech už je to akokoľvek, považovalo sa za samozrejmé, že tento typ politiky sa vzťahuje práve k osi Rusko - USA/Západ: podľa zotrvačnosti, tradície atď.
Skutočná studená vojna prišla odtiaľ, odkiaľ ju nečakali.
Presnejšie - čakali, no považovali ju za perspektívu, ktorá je vzdialená resp. sa jej dá vyhnúť. Americko-čínska hospodárska symbióza sa zdala byť neuveriteľne úzka a prospešná pre obe strany. Klasickí realistickí internacionalisti samozrejme hovorili o nevyhnutnosti konfliktu medzi „hegemónom“ a „kandidátom“ – skôr, alebo neskôr. Dokonca aj medzi nimi sa väčšina prikláňala k možnosti „neskôr“. Priaznivci liberálnej školy vychádzali z toho, že výhoda spolupráce bude naďalej prevažovať nad túžbou po prvenstve a Čína sa podľa miery rastu blahobytu stane politicky kompatibilnou so Západom.
„Priebeh udalostí potvrdil názor skeptikov skôr, než sa očakávalo. Ekonomické úspechy nepriblížili Čínu k liberálnej demokracii, zato ju zmenili na konkurenta USA. O to viac nebezpečnejšieho, pretože na zosilnenie moci šikovne využila výhody globálneho ekonomického modelu vytvoreného pod záštitou Spojených štátov a predovšetkým v ich vlastných záujmoch.“
Na prelome roku 2010, po finančnej kríze, vzájomná závislosť začala doliehať a obe strany začali s uvoľňovaním rúk. Barack Obama sa pustil do „odpojenia“ pomerne akurátnym spôsobom. Donald Trump pokračoval v tomto procese vlastným spôsobom - ostro a agresívne. Ešte pred vírusovým 2020 rokom bola vytvorená celá vojensko-politická a hospodárska infraštruktúra konfrontácie s Čínou. A hlavným oponentom liberálnej verzie globalizácie (ktorej jadrom bola notoricky známa „Chiméra“), bola krajina, ktorá ju iniciovala - Spojené štáty americké.
Vzostup a pád americko-čínskej ekonomickej „Antanty“ bude predmetom seriózneho výskumu. Zatiaľ možno konštatovať, že konfrontáciu viac neskrývajú. Pandémia, ktorá sa začala v ČĽR, viedla k začatiu antičínskej kampane, zahŕňajúcej všetko - od ideologických obvinení a politickej nepriazne po zjavný merkantilizmus a túžby zastaviť konkurenta. V USA, kde je medzistranícky svár v plnom prúde v akejkoľvek otázke, v prípade zadržiavania Číny panujú len taktické nezhody.
USA a Čína konfrontáciu viac neskrývajú.
Čína pravdepodobne taký psychologický tlak ešte nezažila – dokonca ani reakcia sveta na potlačenie protestov v roku 1989 nebola natoľko masívnou. Americké sankcie a žaloby sú takmer neodvratné. Z pohľadu volebných vyhliadok (a to je priorita na nasledujúcich šesť mesiacov) Trump teraz nepotrebuje mier s Čínou. Pokiaľ zostávala ekonomika jeho hlavným tromfovom (do marca), prezident mal záujem o prímerie len preto, aby jeho voliči (farmári atď.) netrpeli kvôli tarifám a embargu. Teraz letí ekonomika z kopca z dôvodov, ktoré nezávisia od Trumpa, takže je vhodné konflikt s ČĽR, naopak, maximálne prehĺbiť a v ideálnom prípade ju obviniť zo všetkého nešťastia Američanov.
S Amerikou je to jasné - otázka je len v intenzite nátlaku. Oveľa zaujímavejšie je, ako sa bude správať Čína. Doteraz sa Peking snažil všetkými spôsobmi vyhnúť priamym zrážkam, uprednostňujúc radšej taktiku vyčkávania a dokonca dočasneho ústupu. V súčasnej situácii sa neočakávajú žiadne kompromisy, otázka kapitulácie (priznanie viny s následnými materiálnymi dôsledkami) sa samozrejme neskúma.
Čínska politická psychológia sa môže počas tejto krízy zmeniť. Epidémia najprv Pekingu predemonštrovala, že veľkých sympatií sa jej odnikiaľ vo svete nedostane. Čím ju nastavila naležitým sposobom. Potom poskytla ČĽR výhody krajiny, ktorá ako prvá prekonala akútnu fázu a čiastočne sa stala príkladom pre ostatných. Čína vníma príval obvinení nielen ako niečo zlomyseľné, ale aj ako niečo ohromne nespravodlivé. Možno očakávať prudký nárast „športového hnevu“ a túžbu postaviť sa na odpor, čo bolo predtým vo vzťahoch so Spojenými štátmi skryté.
Politická psychológia ČĽR sa môže v priebehu tejto krízy zmeniť.
A tu sa vrátime k pojmu “studená vojna”. Jej charakteristickým znakom bolo vymedzenie strán, ktorých vzájomná závislosť sa uskutočňovala len vo veľmi špecifickom formáte vzájomného nukleárneho odradzovania. Čína pri Si Ťin-pchingovi, zdá sa, dozrela na skutočného „kandidáta“ a udalosti roku 2020 sa stali katalyzátorom „dospievania“. V podmienkach pokračujúceho vzájomného finančno-priemyselného vzťahu si prechod konfliktu na ďalšiu úroveň bude vyžadovať ráznu akciu. Napríklad, Peking ako najväčší americký veriteľ využije svoje možnosti, čo bude mať za následok tvrdé odvetné kroky. V nadchádzajúcich mesiacoch uvidíme, nakoľko sa zmenilo (a či sa vôbec zmenilo) čínske chápanie logiky medzinárodných vzťahov. Najmä toho, že „liberálny svetový poriadok“, ktorý je pre ňu priaznivý, skončil, a v akomkoľkvek inom formáte je tvrdá konfrontácia nevyhnutná.
