Prečo nás karanténa môže vyjsť drahšie ako viac testovania

Karanténa má chrániť ostatných pred prípadnou nákazou. Čo je však efektívnejšie? Čakanie na príznaky, nemožnosť pracovať a normálne žiť, alebo rýchle testovanie?

Karanténa sa skloňuje z každej strany. V izolácii majú byť ľudia, ktorí sa vrátili zo zahraničia. Preventívne. Rovnako lekári, policajti či úradníci, ktorí mali dočinenia s človekom, u ktorého je podozrenie na COVID-19. Ďalej sa to týka rodinných príslušníkov a všetkých kontaktov potenciálneho roznášača. Spoločným menovateľom je pasívne čakanie na symptómy, ktorými sú zvyčajne vysoká horúčka, dušnosť a kašeľ.

Čo je však efektívnejšie? Čakanie v karanténe, či sa rozvinú príznaky, s nemožnosťou dovtedy pracovať a normálne žiť, alebo rýchle testovanie? V prípade človeka, ktorého povolanie nie je až tak spoločensky významné, je takéto vegetovanie do istej miery akceptovateľné. Ako však bude počet takýchto „menej dôležitých“ zamestnancov rásť, dôsledky sa prejavia výraznejšie. Okrem toho, už teraz začínajú chýbať pracovníci napríklad v zdravotníctve či obchodoch a jedným z dôvodov je i to, že ľudia sa potrebujú postarať o deti. Dá sa predpokladať, že s rastom ďalších prípadov bude čoskoro každá ruka dobrá a akýkoľvek výpadok pracovnej sily bude čoraz citeľnejší.

Bojovníkov v prvej línii potrebujeme

Ešte menej prijateľné je čakanie v karanténe v prípade lekárov, záchranárov, hasičov či policajtov. Teda ľudí, ktorí sú v prvej línii boja s „koronadrakom“. Odhliadnuc od toho, že zraniteľní sú najmä pre nedostatok ochranných prostriedkov a tiež kvôli chaosu v systéme, čo znamená, že riziku sú vystavení z dôvodu zlyhávania funkcie štátu, je priam luxusom ich niekde odložiť a čakať so založenými rukami. Rýchlotesty a výsledky do niekoľkých hodín by mali byť pre nich samozrejmosťou.



Po testovaní volajú medicínski odborníci, lekári a už i politici. Potrebu masívneho, dokonca až agresívneho diagnostikovania vzoriek dokladajú aj príklady zo zahraničia. Na takúto taktiku vsadila napríklad Južná Kórea, v ktorej bolo testovanie čo najväčšieho počtu ľudí jedným z hlavných pilierov v boji proti vírusu. Doteraz uskutočnili viac ako 270-tisíc testov, čím okrem iného znížili riziko zbytočného zhromažďovania sa ľudí a možnosť ďalšieho roznášania nákazy.

Ilustruje to i prípad z Českej republiky. Podľa lekárky z nemocnice na Bulovce, musia čeliť náporu ľudí, ktorí majú obavy, že mohli dostať koronavírus, hoci zatiaľ nemajú príznaky. Prichádzajú tak do prostredia, v ktorom existuje vysoké riziko nákazy a vyčerpávajú materiálové i ľudské zdroje, ktoré sú určené pre akútnu pomoc. Možnosť zaplatiť si testovanie alebo zakúpiť rýchlotest by pritom takúto situáciu mohla vyriešiť.

Testovať, testovať, testovať

Dôležitosť testovania sa ukázala aj v talianskom mestečku Vó, ktoré sa stalo miestom realizácie zaujímavého projektu. Opakovaným testovaním čo najväčšieho počtu ľudí zistili, že rozhodujúci vplyv na šírenie nákazy majú ľudia bez príznakov. Guvernér benátskeho regiónu Luca Zaia upozorňuje, že „prenášač bez príznakov môže nakaziť ďalších desať ľudí. Stery z hrdla a nosa môžu zachraňovať životy“. Model preto plánujú rozšíriť na celú oblasť a denne chcú odobrať približne 11-tisíc vzoriek. Pre porovnanie, región Benátska má asi 4,5 miliónov obyvateľov. Podľa vedca a odborníka na infekčné choroby Andreu Crisantiho, ktorý sa na projekte podieľal, „ak nám niekto zavolá na infolinku s tým, že sa cíti chorý, otestujeme celú jeho rodinu aj všetkých jeho kamarátov či ľudí v budove, v ktorej býva“.

Takýto prístup odporúča aj šéf Svetovej zdravotníckej organizácie Tedros Adhanom Ghebreyesus. „Naša hlavná rada znie: testovať, testovať, testovať,“ vyhlásil v pondelok. WHO preto vyzýva všetky krajiny, aby k tomu aktívne pristúpili.



Vyjadrenia, dnes už bývalej vlády na čele s expremiérom Pellegrinim, vyznievajú z tohto pohľadu minimálne nepochopiteľne. Testujeme vraj nie málo, ale toľko, koľko treba. Existujú však opodstatnené obavy, že skutočný počet infikovaných je oveľa vyšší. Podľa posledných štatistík sme u nás otestovali necelých 400 ľudí na milión obyvateľov. V Čechách je to viac ako dvakrát toľko, v Rakúsku niečo cez trojnásobok.

Testy len pod kontrolu štátu

Štát navyše zakázal robiť testy u súkromníkov. Podľa Pellegriniho by testovanie ľudí v súkromnom laboratóriu mohlo spôsobiť nedostatok súprav. „Keď má niekto len teplotu, trošku pokašliava a neumiera, nech zostane doma v karanténe. Či bude alebo nebude otestovaný na jeho zdravotnom stave nič nezmení,“ uviedol po štvrtkovom rokovaní vlády.

Na Slovensku už preto testovanie prebieha výlučne pod koordináciou štátu, napriek tomu, že ľudia by boli ochotní si za test zaplatiť. Ak toto nariadenie nová vláda nezmení sama od seba, je pravdepodobné, že skôr či neskôr tak bude musieť urobiť. S nárastom dopytu po testovaní to súčasné 4 pracoviská s kapacitou asi 700 vzoriek denne už asi stíhať nebudú.

Podobný vývoj bol i u našich západných susedov. Český minister zdravotníctva Adam Vojtěch najprv súkromným laboratóriám testovanie sprísnením podmienok v podstate znemožnil, ale pred niekoľkými dňami toto rozhodnutie zmenil. Momentálne spracováva vzorky už 40 laboratórií. Vláda teraz považuje testovanie za jednu zo svojich priorít.

Kým Česká republika dokáže vzorky vyhodnotiť približne do 6 hodín, Slovensku to trvá 48 hodín a v niektorých prípadoch sa tento čas predĺžil. Možnosti na rýchlejšie a jednoduchšie testovanie pritom .

Poznať nepriateľa

Karanténa má zmysel u toho, kto je nakazený. Človek sa môže roznášačom už za 24 hodín po infikovaní. Prvé príznaky sa zvyčajne objavia po piatich dňoch, ale u väčšiny až po takmer dvoch týždňoch. A niekedy ešte dlhšie. Čím viac ľudí umiestnime do karantény len kvôli podozreniu a čím dlhšie bude tento stav trvať (môžeme počítať mesiace), tým väčší dopad to bude mať na fungovanie spoločnosti i ekonomiku. Ak sa prístup nezmení, môže sa stať, že netestovanie nás vyjde v konečnom dôsledku drahšie ako náklady na viac testov.

Vo „vyúčtovaní“ sa môže objaviť ťažko zastaviteľné šírenie nákazy, pretože nevieme identifikovať prenášačov, nedostatok pracovných síl, nespokojnosť obyvateľstva a s tým spojené celospoločenské i hospodárske dôsledky. Veriť tomu, že na Slovenskú to máme pod kontrolou, je sebaklam. Treba poznať nepriateľa. Efektívne bojovať môžeme, až keď budeme vedieť o všetkých hlavách „koronadraka“.