Nápad on-line vzdelávania alebo e-learningu nie je v našich končinách žiadnou novinkou. Jeho zavádzanie do praxe však už desaťročia naráža na bariéry strnulosti systému, nedôvery voči technológiám, neochoty, nekompetentnosti a laxného prístupu. Kadiaľ vedie cesta z tohto trasoviska?
On-line vzdelávanie je nápad ešte z minulého storočia. Pôvodne s ním začali popredné svetové univerzity, aby vyšli v ústrety časovo zaneprázdneným ľuďom v aktívnom veku, ktorí sa potrebovali priebežne dovzdelávať. Nápad čiastočne prebralo aj Slovensko, no tak „po slovensky“.
Vysokoškolskí učitelia boli často po niekoľkohodinovom školení postavení pred požiadavku sprístupniť učivo a zadávať úlohy dištančne predovšetkým externým žiakom, lebo za víkend sa nedá teoreticky odprednášať ani prakticky poňať učivo v dostatočnom rozsahu, na ktoré majú denní študenti celý semester. Dodnes niektorí vysokoškolskí profesori (všetka česť výnimkám) prednášajú napríklad odborovú didaktiku z materiálov, v ktorých sa medzi technickými prostriedkami vyučovania stále spomína meotar a „osobný počítač“.
V príprave budúcich učiteľov na prácu v aplikáciách pre smartfóny, on-line žiackej knižke, interaktívnych tabuliach, slovenských vzdelávacích portáloch, ktoré spomínali už
mnohí ministri školstva, a o spolupráci so svetovými databázami interaktívnych zdrojov napríklad pre dištančné vyučovanie cudzích jazykov nemôže byť ani reči. To sa mladí učitelia učia za pochodu. Starší takéto príležitosti poväčšine ignorujú vo všetkých stupňoch vzdelávania.
On-line vzdelávanie v mnohých školách častokrát ani nie je možné. Nie len školy nemajú ochotu meniť staré spôsoby, no ani deti nie sú zvyknuté pracovať samostatne. Veľké smartfóny používame všetci, dokonca aj deti a ich rodičia z marginalizovaných komunít, no organizovaná spolupráca so školou je často pure-fiction futurizmom.
Potom sú tu ešte rodičia, ktorí by mohli mať na vzdelávanie detí zásadný vplyv. Často však od školy požadujú, aby im deti ešte aj vychovala. Ak by spolupracovali so školou na vzdelávaní svojich ratolestí intenzívnejšie, úspechy jednotlivcov aj systému vzdelávania by mohli byť významnejšie. Školská prax však ukazuje, že na rodičovské združenia chodí nízke percento rodičov, obťažuje ich skontrolovať svojim deťom prípravu na ďalší deň a starším deťom rodičia dokonca sami vybavujú brigády počas vyučovania.
V týchto dňoch voľna prichádzajú rodičia na to, aké ťažké je deti niečo naučiť.
Sťažujú sa na chybné učebné materiály a na bezpečnosť prístupu do štátnych portálov. A hoci majú pravdu aj o nízkej kvalite časti materiálov zverejnených na on-line vzdelávacích portáloch, problémy sú širšie.
Za najväčšie prekážky priblíženia sa slovenského štátneho vzdelávania k on-line forme vzdelávania je potrebné považovať:
- strnulosť systému,
- nízky záujem o možnosti internetu vo vzdelávaní zo strany škôl a učiteľov,
- málo času venovaného deťom zo strany rodičov a nakoniec
- málo príkladov samostatnej tvorivej práce v rodinách, ktorej by sa deti mali priúčať.
Možno sme v období, keď učitelia budú donútení viac sa venovať príprave on-line vzdelávania a naučia sa využívať jeho široké výhody. Ak začne aj štátny aparát viac spolupracovať s úspešnými odborníkmi z praxe, ak sa nebudú problémy lepiť neadresnými investíciami, možno po pár rokoch budeme môcť skonštatovať, že koronavírus posunul procesy a zmenil slovenské školstvo k lepšiemu.
