Každý okolo mňa chápal, že voľby v roku 1998 budú zlomové. Pre agentúru SITA to uviedol bývalý štátny tajomník za stranu SDKÚ-DS a súčasný predseda strany Spolu-občianska demokracia (Spolu) Miroslav Beblavý.
Parlamentné voľby v roku 1998 vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), jeho predseda Vladimír Mečiar ale vládu zostaviť nedokázal. Novým slovenským premiérom sa tak stal líder druhej najsilnejšej strany vtedajšieho parlamentu - Slovenskej demokratickej koalície (SDK) Mikuláš Dzurinda.
Obdobie pred parlamentnými voľbami v roku 1998 a následne po nich možno podľa politológa z Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Jána Rumana označiť za veľmi intenzívne a pamätné v dejinách Slovenska. Ako priblížil, tieto voľby priniesli reálnu šancu na zmenu a nádej, že sa politicko-spoločenskú tranzíciu podarí zavŕšiť podľa predpokladov, ktoré boli stanovené.
Politológ považuje za najdôležitejšiu skutočnosť, ktorá zásadne ovplyvnila výsledok volieb, kandidatúru Slovenskej demokratickej koalície (SDK) skladajúcej sa z piatich opozičných subjektov a vôľu opozičných politických elít kooperovať a vziať zodpovednosť do vlastných rúk.
„Cieľ bol jasný, akokoľvek mocensky poraziť Mečiarovo HZDS. To sa naplnilo, hoci HZDS voľby v tom roku vyhralo. V hre bolo veľa, zahranično-politická spolupráca a uznanie, demokracia, bezpečnosť či kultúrna sloboda. Politicko-spoločenské prostredie sa v tej dobe delilo na voličov, ktorí inklinovali k demokratickým princípom a tých, ktorí dôverovali Mečiarovi. Tých prvých bolo viac,“ vysvetlil Ruman.
Podľa Beblavého mala zmena vlády na čele s Dzurindom mnoho pozitívnych dôsledkov. „Zahraničná orientácia Slovenska sa stala jasne proeurópskou, mohli sme vstúpiť do Európskej únie (EÚ) a NATO a podarilo sa nám naštartovať bolestivé ekonomické reformy, ktoré mali svoj úspech a priniesli väčšine obyvateľov Slovenska zvýšenie životnej úrovne,“ povedal líder Spolu. Čo sa podľa predsedu strany Spolu doteraz nepodarilo Dzurindovej vláde ani žiadnej inej vláde, je odstrihnutie oligarchov od zasahovania do politiky, médií a súdnictva.
Ruman považuje koniec Mečiarovej éry za zlom v ére samostatného Slovenska. Za najdôležitejšie zmeny, ku ktorým došlo po roku 1998, možno podľa neho, okrem vstupu Slovenska do zahraničných štruktúr, označiť zdokonaľovanie legislatívy, zníženie kriminality, intenzívnejší občiansky aktivizmus či väčšia miera transparentnosti a tolerancie.
Rekordnú 84,24 percentnú účasť vo voľbách politológ odôvodňuje tým, že skúsenosti s mečiarovými vládami vyburcovali voličov k urnám, pretože národ dôveroval volebnému aktu. „Odvtedy sa situácia zmenila. Dnes občania cítia, že reálnu moc nemajú a dokonca si uvedomujú, že ju nemajú ani niektorí politici, ktorým odovzdali hlas. Slovensko sa v súčasnosti nachádza v zložitej situácii, možno rovnako zložitej ako v roku 1998, akurát je bohatšie a uznávanejšie. Volebná účasť v tak nastavených volebných mechanizmoch, ako sú nastavené dnes, už stúpať nebude,“ dodal Ruman.
Víťazom parlamentných volieb v roku 1998 sa stalo HZDS. Vo voľbách získalo Mečiarovo hnutie 27 percent hlasov, tesne za ním sa umiestnila novovzniknutá SDK, ktorej slovenskí voliči odovzdali 26,33 percenta platných hlasov.
Tretia skončila Strana demokratickej ľavice (SDĽ), keď získala 14,66 percenta. Nasledovala Strana maďarskej komunity (SMK) so ziskom 9,12 percenta, Slovenská národná strana (SNS) s 9,07 percentnou podporou a Strana občianskeho porozumenia (SOP), ktorej odovzdalo svoj hlas 8,01 percenta voličov. HZDS sa nepodarilo získať koaličných partnerov a Vladimír Mečiar už novú vládu nedokázal zostaviť.
Vládny kabinet vytvorili nominanti koaličnej SDK, SDĽ, SMK a SOP. Novým slovenským premiérom sa 30. októbra 1998 stal predseda SDK Mikuláš Dzurinda.
