Dva mesiace pred pádom Berlínskeho múru, 9. novembra 1989 východonemecká tajná polícia Stasi pripravila memorandum pre komunistických vodcov štátu, v ktorom sa vysvetľuje, prečo tisíce a tisíce občanov utekajú na západ. V správe sa upúšťalo od zvyčajného tlieskania viniaceho všetko zo západného imperializmu. Namiesto toho Stasi diagnostikovala problémy východného Nemecka ako nedostatok spotrebného tovaru a služieb, zlá zdravotná starostlivosť, cestovné obmedzenia, zlé podmienky na pracovisku, represívna byrokracia a neslobodné médiá.
Každý, kto má osobné spomienky na východné Nemecko a vôbec celý zvyšok sovietskeho komunistického bloku, vie, že takáto analýza bola vtedy nanajvýš nepríjemná. Podmienky v rámci východného bloku boli rôzne. Maďarsko bolo otvorenejšie, Rumunsko bolo zas veľmi nepríjemnou diktatúrou. Podstatný bod o hlade ľudí po slobode v západnom štýle a životnej úrovni bol však úplne správny. Tridsať rokov po prevažne mierových revolúciách naprieč východným blokom, ktoré demontovali komunizmus, je bežné počuť v strednej i východnej Európe názor, že sa niečo v tomto regióne pokazilo.
Neustále sa hromadia požiadavky na národnú nezávislosť, lepšie ekonomické podmienky a demokratickejšie inštitúcie. V každej krajine postsovietského bloku je to viac menej podobné. Prevláda však názor, že rok 1989 nebol tak celkom obratom k lepšiemu a nenaplnil očakávania.
Demokracia, liberalizmus a absencia evolúcie
Liberálna demokracia je bezpochyby v defenzíve a predstavitelia vyspelejších krajín Európy by mali porozmýšľať prečo je tomu tak. Demokracia a právny štát boli najmä v Maďarsku a v menšej miere aj v Poľsku a Rumunsku poriadne poohýbané. Pravicoví populisti sú súčasťou koaličnej vlády Estónska . Korupcia v politických a obchodných kruhoch je rozšírená v celom regióne postsovietskeho vplyvu.
Napriek tomu nejde nevyhnutne o pochmúrny obraz. Členstvo v EÚ a NATO prinieslo týmto krajinám relatívnu prosperitu a bezpečnosť. Zároveň so sebou priniesla aj veľké zlepšenie diplomatickej, vojenskej a hospodárskej prosperity.
Rovnako nie je správne, že v strednej a východnej Európe sa derie na povrch najmä neoliberalizmus a šovinizmus. Z Gdaňska až do Bukurešti, z Bratislavy až do Skopije existuje pomerne veľký verejný a politický odpor voči týmto zhubným javom v lokálnej politike. V porovnaní s Brazíliou, Čínou, Filipínami, Ruskom a Tureckom (nehovoriac o niektorých západných demokraciách) nevyzerajú podmienky vo väčšine strednej a východnej Európy mimoriadne zlé. V regióne však nie je niečo v poriadku. Prečo?
Jeden dôvod spočíva v modeli, ktorý západné vlády v 90. rokoch predpísali východu na prechod k demokracii a voľnému trhu. Počas prechodu z komunistickej minulosti bola východu implementovaná nielen liberálna demokracia, ale aj globalizácia, otvorenie hraníc a ľahko regulovaný finančný kapitalizmus, ktorý Západ vnímal ako základný kameň vlastného hospodárskeho úspechu. Nedostatky tohto modelu boli odhalené vo finančnej kríze v roku 2008 a v európskych krízových situáciách problémom s utečencami a migrantmi v rokoch 2015-16.
Zmysel sa však niekde stratil
Rovnako ako v západných spoločnostiach sa v strednej a východnej Európe otvorili dvere nacionalistom, protimigrantským nativistom a populistom. ktorí si tému migrácie prisvojili ako dogmu proti západu. Našli vnímavé publikum voličov v menej prosperujúcich, menej internacionalizovaných mestách a vidieckych oblastiach, ktorí sa už dlho cítili byť vylúčení zo zmysluplného rozvoja krajiny po roku 1989.
Aby bolo jasné, vedúci prodemokratickí reformátori regiónu v roku 1989 nepochybovali o potrebe nasledovania západného modelu. Nemuseli sa nevyhnutne mýliť.
Poľský program šokovej terapie - tvrdý vo svojom počiatočnom účinku a stále nerovnomerný v niektorých jeho dôsledkoch - napriek tomu modernizoval ekonomiku spôsobom, ktorý počas pätnástich rokov nedosiahli žiadni vládcovia, poľskí alebo zahraniční.
Členstvo v EÚ a NATO
Aj členstvo v EÚ prinieslo viac kladov než mínusov. Prístup na jednotný trh, regionálna pomoc a z pohľadu občanov je celoeurópska sloboda pohybu boli bezpochyby cenným prínosom. Napriek tomu určitá nespokojnosť so západnou Európou vybudovanou ako stredoeurópski a východoeurópski občania vyvolala dojem, že všetci parafrázovaní Georgea Orwella:
"Všetci sú si rovní, niektorí sú si však rovnejší ako iní."
Nevraživosť, ako kľúčový prvok západného modelu, naštepeného východným krajinám.
V roku 1989, tak ako počas revolúcií v Európe v roku 1848, ľudia chceli občianske slobody a v mnohých prípadoch oslobodenie od zahraničných vládcov a svoje prvé nezávislé štáty modernej doby. Po roku 1989 však prijatie západného modelu - spolu s členstvom v EÚ, globálnym kapitalizmom a liberálnou politickou filozofiou - vyvolalo skôr napätie medzi liberalizmom spojeným s internacionalizmom a presadzovaním novo získanej národnej suverenity.
Podobný boj medzi nacionalistami a liberálmi rozdelil nemeckých revolucionárov z roku 1848. Vydláždil cestu k zjednoteniu Nemecka za Otta von Bismarcka na princípe konzervatívneho nacionalizmu. Nie však na princípe liberalizmu. Teraz stredná a východná Európa prežíva svoju vlastnú súťaž medzi populistickým nacionalizmom a liberálnou demokraciou.
Bolo by odvážne predpovedať víťaza, keď sú aj ostatné západné spoločnosti dohnané do rovnakého stavu.
.jpg)