Nikolaj Bobkin (Fond strategickej kultúry)

Biely dom neskrýva plány, ktorých cieľom je dosiahnutie zmeny režimu v Iráne

Trumpova administratíva uvalila 31. júla sankcie voči iránskemu ministrovi zahraničných vecí Mohammadovi Džavádovi Zarífovi. Toto rozhodnutie považuje iránsky prezident Hassan Rouhani  za „detinské“ a brániace diplomacii, v Európe ho označili za „nie príliš dôležité pre Brusel“.

Minister zahraničných vecí Mike Pompeo vo svojom vyhlásení týkajúcom sa sankcií voči Zarífovi uviedol, že iránsky minister zahraničných vecí bol „zapojený“ do podpory teroristov, mučenia a iných zlomyselných činov na celom svete. Ministerstvo financií USA toto rozhodnutie vysvetlilo inak. Zaríf bol údajne potrestaný, pretože „konal, alebo mal v úmysle konať v mene“ iránskeho najvyššieho duchovného vodcu ajatolláha Alího Chameneího, na ktorého boli koncom júna uvalené sankcie. Ministerstvo zahraničných vecí USA sa zároveň z nejakého dôvodu domnieva, že sankcie voči najvyššiemu iránskemu diplomatovi neobmedzia schopnosť USA rokovať s Iránom.

Samozrejme tomu tak nie je. Zatiaľ čo Trump naďalej hovorí, že je otvorený rokovaniam bez predbežných podmienok, Pompeo a Bolton nastoľujú Iránu ultimátum. Je to predovšetkým Pompeo, ktorý tvrdí, že administratíva „pokračuje v hľadaní diplomatického riešenia“, ale „jedinou cestou vpred je komplexná dohoda zameraná na celú škálu (iránskych) hrozieb“. Dovtedy, podľa slov amerického ministra zahraničných vecí „kampaň zameraná na diplomatickú izoláciu a maximálny hospodársky nátlak (na Irán) bude pokračovať“.

Uvalenie sankcií voči iránskemu ministrovi zahraničných vecí ešte viac prehĺbilo napätie vo vzťahoch medzi Washingtonom a Teheránom. Rozhodnutie Trumpa prinajmenšom naznačuje, že jeho administratíva nie je pripravená preklenúť priepasť medzi kurzom „maximálneho nátlaku“ a prezidentom deklarovanej pripravenosti na rokovania „bez predbežných podmienok“. Trump v posledných dňoch dokonca informoval Teherán o tom, že je pripravený použiť vojenskú silu.

Spojené štáty zároveň vytvárajú ďalšiu prekážku pre európskych spojencov, ktorí sa snažia o zachovanie jadrovej dohody z roku 2015. Píše  o tom The Politico. Publikácia upozorňuje na vyhlásenie Európskej únie, ktorá sa rozhodla ignorovať americké sankcie voči iránskemu ministrovi zahraničných vecí. Jedná sa o výrečný príklad nezhôd medzi Washingtonom a Bruselom. „Tohto rozhodnutia je nám ľúto“ uviedol hovorca Európskej komisie Carlos Martin Ruiz de Gordejuela. Z našej strany budeme pokračovať v spolupráci so Zarífom ako najvyšším iránskym diplomatom aj vzhľadom na dôležitosť udržiavania diplomatických kanálov".

Washington a Teherán v posledných mesiacoch balansujú na pokraji vojny. Stratégia „maximálneho nátlaku“ na Irán nenachádza podporu v Európskej únii. Európania sú veľmi opatrní, pokiaľ ide o možnosť ďalšej eskalácie napätia v Perzskom zálive. Niet takých krajín, ktoré by chceli byť vtiahnuté do vojny proti Iránu po boku USA.

Berlín sa aj napriek oficiálnej žiadosti Washingtonu „pomôcť v boji proti iránskej agresii“ zdráha pripojiť k americkej námornej misii v Hormuzskom prielive. Minister zahraničných vecí Heiko Maas hovorí o snahe Nemecka zmierniť napätie vo vzťahoch s Iránom. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg vychádza z toho, že smerom k vojenskej aliancii nepostúpila žiadna oficiálna žiadosť o začatie misie v Hormuzskom prielive a preto sa táto americká iniciatíva brať do úvahy nebude.

Veľvyslanec USA v Nemecku Richard Grenell vyzval vládu Angely Merkelovej, aby „na seba prevzala globálnu zodpovednosť primeranú svojej ekonomickej moci“. Keď výzva Američana nebola vypočutá, pripomenul Nemcom, že: „Amerika veľa obetovala, keď pomáhala Nemecku, aby zostalo súčasťou Západu“. Veľvyslanec dal jasne najavo, že americký prezident je nespokojný s odmietnutím Nemecka zapojiť sa do konfliktu s Iránom. Pričom rozdiely medzi Washingtonom a Berlínom sa neobmedzujú, len na iránsky problém. Nemecko nesúhlasí s požiadavkami Bieleho domu týkajúcimi sa zvýšenia výdavkov na obranu, s rozhodnutím Trumpa o zmene obchodných tariff a s americkými sankciami voči nemeckým firmám, ktoré sú zapojené do výstavby plynovodu “Nord Stream 2”.

Briti tiež nechcú byť v rovnakej koalícii s Američanmi, dokonca ani po tom ako boli Irán a Veľká Británia vtiahnutí do konfliktu. Začiatkom júla britská flotila zajala iránsky tanker pri pobreží Gibraltáru. Iránci v odvetnej reakcii zajali tanker Stena Impero plaviaci sa pod britskou vlajkou vo chvíli, keď nákladná loď prechádzala cez Hormuzský prieliv. Boris Johnson, novo vymenovaný predseda vlády Veľkej Británie odmieta byť súčasťou americkej koalície a ponúka možnosť vytvoriť v Perzskom zálive „európsku flotilu“. Európske krajiny zareagovali na návrh Londýna opatrne: snaha o zachovanie dodržiavania jadrovej dohody s Teheránom a účasť v námornej blokáde Iránu totižto nie sú kompatibilné.

Minulý týždeň sa vo Viedni stretli predstavitelia Francúzska, Nemecka, Británie, Európskej únie, Ruska, Číny a Iránu, aby opätovne potvrdili svoj trvalý záväzok k iránskej jadrovej dohode. Nová britská vláda túto pozíciu nespochybňuje.

Priepasť medzi Spojenými štátmi a piatimi ďalšími stranami, ktoré podpísali dohodu o iránskom jadrovom programe je príliš veľká. Rovnako ako rozdiely medzi Washingtonom a Bruselom v iránskom probléme, ktoré sú oveľa hlbšie ako v akejkoľvek inej záležitosti po druhej svetovej vojne. V Európe neveria, že Teherán bude otvorený dialógu s Bielym domom, ktorý neskrýva svoj úmysel dosiahnuť zmenu režimu v Iráne.