Prednedávnom v médiách rezonovala búrlivá diskusia po tom, čo sa v denníku Sme objavil článok, ktorý vykresľoval pedofíliu manipulatívnym spôsobom a argumentoval bez akýchkoľvek relevantných dát tým, že väčšina pedofilov deťom neubližuje.
(Prinášame vám komentár Miriam Lexmann, ktorý vyšiel na portáli Webnovín.)
Článok používal slová ako láska alebo sexuálna príťažlivosť, ako keby išlo o vzájomne zameniteľné termíny alebo synonymá. Argumentoval, že takíto ľudia by mali pracovať v zamestnaniach s prístupom k deťom, lebo ich majú radi. V diskusii sa ozývali hlasy, ktoré v tomto kontexte volali – a čo deti?
Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa dá spoznať podľa toho, ako sa správa k tým najzraniteľnejším. V tomto článku by som sa chcela pozrieť na to, ako sa krajiny Západu, teda krajiny, ktoré sa považujú za vyspelé demokracie, správajú k úplne najzraniteľnejším osobám – k deťom.
FIKTÍVNE PRÁVO MATKY
Má desať týždňov a podľa Ústavy je aj v maternici hodné ochrany. Na papieri. V skutočnosti stačí, aby ho nechcela a lekári ho bez toho, aby musela udávať dôvod, do dvanásteho týždňa zabijú. Chráni sa fiktívne právo matky!
Dieťa a jeho ústavné právo na život sa takmer vôbec nespomína. Hoci, ak by dieťa prišlo na svet a bolo nechcené, v zozname čakateľov na adopciu je množstvo rodičov, ktoré ho s láskou prijmú. Takto je odsúdené na smrť.
Napriek tomu, že mu od tretieho týždňa bije srdce, od šiesteho sa u neho dajú zachytiť prvé mozgové impulzy a jedenásťtýždňový plod je už citlivý na bolesť a vníma hluk, sa takéto dieťa považuje za zhluk buniek, akési „nie-celkom-dieťa“.
Pritom mu už nič nepribudne, nestane sa nič prevratné, čo by z plodu zrazu spravilo človeka. Všetky životne dôležité systémy už fungujú, dieťa má očné viečka, nechtíky, odtlačok prstov. Jeho telíčko už len ďalej rastie a vyvíja sa do okamihu pôrodu – tak, ako bude rásť a vyvíjať sa aj po ňom. Každý potrat je teda dokázateľne zastavením bijúceho srdca.
Pred niekoľkými rokmi som v BBC zachytila diskusiu o výsledkoch najnovšieho výskumu, ktorý dokázal, že po tom, ako sa dieťaťu v desiatom týždni dokončí organogenéza, do určitého veku života pociťuje bolesť intenzívnejšie ako dospelý človek. Počas dvojhodinovej diskusie nikto nespomenul fakt, že deti, ktoré majú extrémnu precitlivenosť na bolesť, sú počas interrupcie doslova zaživa rozštvrtené.
Fakt, že sa to vie, ale komplexne sa to nerieši, dokazuje aj skutočnosť, že niektoré európske štáty praktizujú podanie anestetík dieťaťu minimálne pri potratoch vo vyššom štádiu tehotenstva. Veď dnes už nik nepochybuje, že sa nejedná o zhluk buniek. Problém je len v tom, že naša spoločnosť chráni výhradne záujem toho silnejšieho.
Pred pár dňami prišlo na svet. Našťastie zdravé a krásne. Teda… Ako šťastie to vnímajú hlavne ľudia, ktorí si ho objednali u náhradnej matky. Naopak, to dieťa po odlúčení od matky, ktorá ho vynosila a porodila a ktorú bezpečne pozná podľa vône plodovej vody, však prežíva doslova hormonálnu búrku.
ktorý zároveň upozorňuje, že tento stres prežíva dieťa bez ohľadu na to, že je rodičmi, ktorí si ho nechali vynosiť, veľmi chcené.
Navyše takéto surogátne dieťa v celej procedúre vystupuje ako vec, ako tovar, ktorého „výrobu“ si niekto objednal a zaplatil za ňu. Vzťahujú sa naňho teda, aspoň podľa praxe, procedúry obvyklé vo výrobných alebo v obchodných vzťahoch. Napríklad „kontrola kvality“ či „reklamácia“. Deti, ktoré neprejdú touto kontrolou tak kočia odmietnuté ako objednávateľmi tak dodavateľkou.
Má pár mesiacov alebo rokov a nemalo šťastie na rodičov, skončilo tak v starostlivosti štátu, ktorý sa podľa zákona zaviazal postarať sa oň najlepšie, ako sa len dá, nájsť mu náhradnú rodinu, ktorá mu dá lásku a opateru, o ktorú prišlo. Z princípu to má byť služba dieťaťu. Samozrejme, nik nesme byť diskriminovaný. Ale právo na dieťa neexistuje! Rezignovaním na túto pravdu sa v mnohých krajinách otočila podstata adopcie, štát prestal slúžiť deťom a namiesto toho napĺňa rodičovské túžby dospelých.
Základná logika veci však hovorí, že každé dieťa má biologickú matku a otca, inak by neprišlo na svet. A štát má jedinú povinnosť voči týmto deťom a tou je v prípade nevyhnutnej potreby nahradiť mu matku a otca.
pýta sa psychológ Jeroným Klimeš, ktorý v oblasti náhradnej rodičovskej starostlivosti dlhodobo pôsobil.
Takýto pohľad je však už zriedkavý. O to viac sa hovorí o chúďatách deťoch, ktorým bude lepšie s milujúcimi rodičmi, i keď rovnakého pohlavia, ako v detskom domove. Pravda je však taká, že dnes sú u nás deti do šesť rokov zo zákona umiestnené do profesionálnych rodín, a nie sú v detských domovoch.
Ďalšia pravda je taká, že na takéto menšie deti čakajú heterosexuálne páry roky, keďže záujem je vyšší ako počet „voľných“ detí na adopciu. Áno, väčšie deti sú ešte stále v domovoch, o ne však z hľadiska adopcie v podstate nie je záujem.
Myslím na dieťa, ktoré má byť podľa celosvetovej charty chránené pred akýmikoľvek skutkami, ktoré by mu mohli ublížiť, porušiť jeho práva a ktorého záujem je aj podľa našej Ústavy prvoradý.
A pozerám na článok v jednom z najčítanejších slovenských denníkoch, ktorý volá po rešpekte ku pedofilom, ktorí nemajú byť perzekuovaní. Áno, nikto nesmie byť trestaný ani nijako diskriminovaný či prenasledovaný pre to, čo cíti. Ale dosiaľ sme ani nemali prípad, že by niekto bol za samotné diagnostikovanie tejto poruchy súdený, odsúdený, väznený. Tak po čom volá tento článok?
Aby učiteľ, ktorý sa im posťažoval, že musel vydržať šesť rokov, aby mohol vyznať lásku jedenásťročnému dievčatku, už nemusel čakať?
napísal psychiater a bloger Michal Patarák. Takéto posúvanie verejnej mienky cez slová ako láska k dieťaťu alebo hľadanie realizácie a „pretavenia svojej sexuality“ v práci s deťmi, je neprijateľné a opäť slúži len niekoľkým dospelým a ich túžbam. Nijako však dieťaťu, ktorého zdravý vývoj dokonca vážne ohrozuje! Veď citlivej detskej duši sa dá ublížiť už aj pohľadom.
Dennodenne sú zabíjané nenarodené deti vo chvíli, keď už cítia bolesť, lebo zákon to umožňuje, aby háji fiktívne právo ženy. Dennodenne sú objednávané u náhradných matiek deti, ktoré sú neskôr od nich odtŕhané a vystavované citovej deprivácii, lebo bezdetní a neplodní majú mať zase právo na toto.
Dennodenne sa pre deti vyberajú náhradní rodičia, nie podľa toho, ktorí sú pre nich najlepší, ale tak, aby sa naplnilo nejaké fiktívne právo na dieťa pre každého. Dennodenne vo svete dochádza k zneužitiu detí najrôznejšou formou a takéto pomalé posúvanie hraníc a ignorovanie ich dobra v službe potrebám dospelých priviedli naše spoločnosti do situácie, kde sa dieťa bez toho, aby sme si to všimli, stáva tovarom a objektom túžby druhých.
Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Už len osamelé hlasy žiadajú práva aj pre samotné deti.
Je to právo džungle, kde silnejší vyhráva. Lenže spoločnosť, ktorá nehľadí na svojich najslabších, začne pomaly erodovať. Je to egocentrická spoločnosť a v takej sa postupne začnú oslabovať všetky články, ktoré držia pohromade krehké piliere sociálnej služby spočívajúcej v altruizme a láske k blížnemu.
Ak chceme našu spoločnosť považovať za vyspelú, musíme vrátiť ochranu a dôstojnosť aj jej naslabším a najzraniteľnejším členom – deťom.
