Štyri členky orchestra Zohra zmizli, tak ako utekali ľudia na zájazdoch z Československa za železnú oponu. Denník N o tom napísal článok ktorí znie akoby vďaka ich úteku boli teraz poškodení všetci ostatní.
Okrem toho, že naplno ukázal zúfalé pokrytectvo progresívneho Denníka N a nielen ich, táto udalosť nastavilo zrkadlo tejto aj našej spoločnosti.
„Dievčatá útekom zo Slovenska vyrobili problém najmä sebe, tvrdí šéf afganského orchestra (+foto)“
Poškodeným je festival politickej piesne POHODA ktorý musel zabezpečiť komplikovaný proces s vybavovaním víz a súbor chcel ukázať nielen návštevníkom festivalu. Lenže dievčatá to ohrdli a tak koncerty v Modre a v Bratislave museli skombinovať so slovenskými kolegami. Ako sa v článku píše, „diváci si mysleli, že ide o čo najväčšie prepojenie kultúr. V skutočnosti stratil komorný súbor po Pohode štyri muzikantky a bez slovenských náhradníkov by nemohol koncerty odohrať.“
Michal Kaščák a jeho kolegyňa z tímu Pohody Barbora Bodnárová sú prekvapení a nemajú z toho radosť. Nemajú z toho radosť, ale dodávajú, že koncerty súboru boli nádherné a orchester pre nich stále symbolizuje slobodu aj odvahu.
No, napriek tomu sa štyri hudobníčky, jednoducho, bez ladu a skladu, rozhodli, že Kaščákovi aj celej Pohode ukážu vztýčený prst a realizovali svoju predstavu o slobode a odvahe.
Ďalšou poškodenou je aj režisérka Lucia Kašová od ktorej si festival politickej piesne objednal filmový dokument. Tá so svojim štábom najskôr cestovala do Kábulu a sprevádzala mladé muzikantky po ich koncertoch na Slovensku. Aj jej sa zmenil scenár filmu.
Vieme aké to muselo byť pre režisérku nebezpečné vycestovať za nimi do Kábulu. Veď pohybovať sa tam museli pravdepodobne iba s ochrankou a prespávať len v strážených hoteloch. Toľká neúcta štyroch hudobníčok k takému podstúpenému riziku. Nevadí, keď sa niekde prihlásia o azyl, filmári chcú vycestovať za nimi. Kaščák zaplatí.
Lucia Kašová hovorí, že pre ostatné dievčatá „je to vraj podraz, keďže sa spolu poznajú od detstva,“ a Ahmad ich poprosil, aby sa nepýtali ostatných dievčat čo si o tom myslia.
A čo ďalej? Po štyroch perzských dievčatách začala pátrať naša polícia. Mali platné schengenské víza, dve z nich sú plnoleté a dve maloleté.
Riaditeľka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová hovorí, ak by si podali žiadosť o azyl v rámci Európskej únie „ďalší postup určí takzvané Dublinské nariadenie. Podľa neho je za preskúmanie žiadosti zodpovedná krajina, ktorá zohrala najdôležitejšiu úlohu pri umožnení vstupu žiadateľa na územie EÚ. Ďalšie kritériá zohľadňujú humanitárne ohľady, ktoré zabraňujú traumatizovať utečencov zbytočným transportom a predovšetkým rešpektovaním takzvanej jednoty rodiny.“
Reálnejší pohľad má ich šéf orchestra, ktorí tvrdí, „že on situáciu doma ustojí. Podľa neho si väčší problém vyrobili dievčatá. Špeciálne dve neplnoleté členky orchestra. Keď sa nájdu, pošlú ich naspäť do Afganistanu a ich hudobný sen sa môže veľmi rýchlo skončiť. Muzikantky totiž žijú spolu v špeciálnom režime. V detskom domove v Kábule, bez svojich rodín. Teraz sa budú musieť vrátiť a nie všetci ich rodinní príslušníci majú pochopenie pre ich hudobné kariéry.“
A to je tá absurdnosť celej situácie. Často krát sme svedkami, ako napríklad naposledy keď sa odohrala medzinárodná dráma na jednom zahraničnom letisku. Jednej žene podarilo utiecť z inej krajiny od svojho moslimského manžela a kupodivu bol to veľký problém jej poskytnúť azyl. Často krát, sme boli svedkami ako naturalizovaní „migranti“ po rokoch strávených v EU, po tom ako vychodia školy, nájdu si priateľov, vytvoria si tu normálny život so všetkými väzbami, nedostanú potrebné predĺženie a hrozí im násilný odsun.
Paradoxne EU prijíma milióny migrantov a je jedno, že sú medzi nimi ekonomický migranti, či dokonca bývalí členovia ISIL. Príde loď od nejakej mimovládky, zoberie ich niekde od afrického pobrežia a vysadí ich v prístave v Taliansku, alebo Grécku. Všetci potom kričia na Salviniho, že je fašista, rasista, nacista a právo na azyl je univerzálne ľudské právo. Kde sú teraz na Slovensku všetky tie organizácie a novinári a všetky tie hlasy ktoré bojujú za migrantov a ospevujú migráciu?
V skutočnosti tieto štyri dievčatá sú tak traumatizované, že keď v Bratislave na námestí, v rámci akcie Bratislavského kultúrneho leta, zaznel výstrel z pušky historickej skupiny, celý orchester sa preľakol. Šéf afganského súboru Zohra povedal, že to bolo strašidelné. Ale čo sa dá čakať od muža, ktorý sám zažil bombový atentát priamo počas koncertu v Kábule.
Dievčatá sa jednoducho nechcú vrátiť do Kábulu, kde žijú v detskom domove bez svojich rodín. Nechcú byť terčom pre Taliban, pretože ich skupina je terčom pre Taliban. Ich skupina sa stala terčom bombového útoku Talibanu. Oni sa stali terčom.
Ako povedal ich šéf Ahmad Sarmast „Naším cieľom je dať im čo najlepšie vzdelanie a umožniť ďalšie štúdium v zahraničí, ale zároveň chceme zmeniť aj našu krajinu a ukázať, že v nej tiež môže fungovať rodová rovnosť a tradičná kultúra v kombinácii s klasickou hudbou.“
A dievčatá si zase povedali, že, ich kým vláda sa nimi bude prezentovať doma a po svete a ukazovať ako u nich funguje rodová rovnosť, nechcú byť cvičenými opičkami s namaľovaným terčom na čele pre Talibancov
A najlepšie na tom je, že všetci sa teraz obávajú o ich bezpečnosť. Aké paradoxné. Nikdy neboli viacej v bezpečí ako sú teraz.
Takže zatiaľ čo sa tu z každej strany ozývajú prázdne heslá o prepojení kultúr, o slobode a odvahe a rodovej rovnosti a veľké ciele ako zmena krajiny a ako pomocou krásy hudby môžeme bojovať proti príšerám zistilo sa, že dievčatá na to kašlú a majú iné plány.
„Mám rada Rachmaninova a Chopina, chcela by som sa stať koncertnou pianistkou a pokračovať v štúdiu v zahraničí,“ povedala na Pohode jedna z najtalentovanejších členiek Zohry.
A to isté by som odporúčal celému zboru. Aby si zbalili všetky saky paky a prihlásili sa v nejakom utečeneckom centre v Nemecku, pretože neviem sa ubrániť dojmu, že väčšie riziko vyhostenia hrozí im ako migrantom ktorý v Nemecku robia bordel. Ak nie oni, kto viacej si zaslúži azyl. V ich krajine je vojna, je tam Taliban, Šarija, kameňujú tam ženy, dedko jednej z nich jej kázal vypnúť rádio, keď sa v ňom objavila hudba, prežili samovražedný útok bombového atentátnika a ticho čakajú na ďalší.
Škoda, že nevedia oceniť ako sa dokážeme na Pohode povzniesť nad kráskou ich hudby a spraviť si potom selfíčko pod vztýčeným minaretom.
V článku sa píše že: „Podľa Michala Kaščáka šéf orchestra uznáva právo na slobodné rozhodnutie svojich hudobníčok.“
A čo na to Michal Kaščák a všetky tie NGO stany s mimovládkami. Nespravia si pod minaretom spoločnú fotku a nezačnú kampaň „azyl pre Zohru“?
Ja som vyčerpal svoj dosah. Toto si prečíta pár ľudí a nechám to na internetoch. Možno sa toho niekto chytí a vznikne emocionálna vlna ktorá sa preženie facebookom, alebo niekto založí nezmyselnú petíciu, alebo sa toho chytí nejaká mimovládka. Prípadne zasiahnuť môže naša vláda a poskytnúť im azyl. A keď nie táto vláda, ktorá unáša iných občanov do Vietnamu, tak sa môže ozvať Ministerstvo zahraničia na čele s odstúpeným ministrom Lajčákom ktorý tak loboval za kadejaké dohovory a pakty o migrantoch.
Kto vie čo bude. Ale jedno je isté, že táto udalosť znovu nastavilo zrkadlo tejto spoločnosti a hlavne tým ktorí najviac kričia za práva na neobmedzenú migráciu.
