Vycucali sme všetky zdroje z Blízkeho východu. Presunieme sa viac na východ za pátraním po monštrách, ktoré treba zničiť?
Mohli by ste mi zreferovať ten historický dátum na konci roku 2001, deň, kedy sa svet ako ho poznáme zmenil, meniac svetový pomer síl do takých rozmerov, kedy medzinárodná pozícia Spojených štátov už nikdy nebude ako predtým?
Nie, nemám na mysli jedenásty september 2001. To je príliš jednoduchá a zlá odpoveď. Myslím jedenásty december 2001. To je dátum, kedy sa Čína stala súčasťou Svetovej obchodnej organizácie (WTO). To otvorilo cestu integrácii čínskej ekonomiky do tej svetovej a označuje začiatok geoekonomickej a geostrategickej revolúcie, ktorá sa ešte neskončila. Osama bin Ladin je na druhej strane stále mŕtvy.
To, že 11.12. a nie 11.9. je dátumom na pamätanie musí byť jasné každému, kto čítal nedávno titulku The New York Times. „Spojené štáty a Taliban pomaly pracujú na dohode o ukončení najdlhšej americkej vojny“ je názov článku, ktorý bol na spodnej časti, zatiaľ čo na vrchu dominoval nápis „Spojené štáty sa urýchlene snažia predbehnúť Čínu v novom závode v zbrojení.“
Svetová vojna proti terorizmu konečne skončila… a víťazom je Čína!
Zatiaľ čo padal Berlínsky múr mali americkí tvorcovia politiky čas na prehodnotenie svetovej stratégie Spojených štátov. S miznúcou hrozbou Sovietskeho zväzu – hlavný dôvod na celosvetové rozmiestnenie amerických vojsk – sa začali niektoré záväzky tiež vytrácať, vrátane tých na Blízkom východe.
Namiesto toho sa americká vojenská a diplomatická prítomnosť na Blízkom východe ešte prehĺbila, a eventuálne dospela k ambicióznemu projektu Pax Americana. Od Spojených štátov sa očakávalo nie len to, že sa stanú hegemónom vojenskej sily v regióne, ale že svoj vplyv a moc použijú na zmeny v politických režimoch a ekonomikách – takzvaná Freedom agenda – práve tak, že sa vytvoria podmienky na „zmenu režimu“ a na „budovanie národov“.
Neokonzervatívni intelektuáli, ktorí obhajovali túto stratégiu argumentovali tým, že získaním hegemónie na Blízkom východe získa Washington prístup k rope čo by bolo ďalším ťažítkom na obchodných váhach s Čínou, ktorej rozrastajúca sa ekonomika sa stávala čoraz viac závislá na dodávkach akejkoľvek energie. To by zaručilo to, že by sa Peking nestal dlhodobým rivalom Spojených štátov v aréne svetovej ekonomiky. To sa ale ukázalo byť len ďalšou z fantázii neokonzervatívcov.
Faktom je, že drahé vojenské ťaženia v Iraku a Afganistane a nepodarené „budovanie demokracie“ na Blízkom východe spôsobili straty na globálnych bezpečnostných záujmoch Spojených štátov – a to nahralo Číne priamo do kariet.
Američania boli vtiahnutí do dlhej a drahej vojenskej naťahovačky práve vtedy, keď bol finančnícky systém v Spojených štátoch ťažko skúšaný a americká ekonomika sa rútila do recesie.
V rovnakom čase, presne tri mesiace po 9/11 vstúpila Čína do WTO. To jej zabezpečilo nie len pokračovanie v spevňovaní ich rastúcej ekonomiky, ale aj poskytlo príležitosť expandovať ich ekonomickú a vojenskú agendu vo východnej Ázii.
Ironicky, prítomnosť amerických vojsk na Blízkom východe zabezpečila Číne stabilný prístup k energetickým zdrojom na Blízkom východe cez Perzský záliv. Táto služba poskytla Číne zadarmo armáda Spojených štátov, tak, ako ju poskytovala už Nemecku, Francúzsku a Japonsku.
Zatiaľ čo sa Američanom podarilo poraziť Al-Kájdu a iné radikálne skupiny Islamistov, bola to práve Čína, nie finančne vyčerpané Spojené štáty, ktoré boli nakoniec víťazom. Peking bol na skvelej ceste stať sa hegemónom vo východnej Ázii.
To vysvetľuje prečo boli poslední dvaja prezidenti Spojených štátov - „internacionalistický“ Barack Obama a „nacionalistický“ Donald Trump – zvolení po tom, ako sa zaviazali zredukovať záväzky Spojených štátov na Blízkom východe.
Áno, zdá sa že Obama aj Trump došli k záveru, že Spojené štáty nemajú ani zdroje, ani vôľu začať nové vojenské intervencie na Blízkom východe, nehovoriac už ani o zmene režimu či budovaniu národov.
V rovnakom čase dali Obama aj Trump najavo, že chcú presunúť geostrategické zameranie z Blízkeho východu na východnú Áziu. Všimli si, že Čína – a nie vojenskí diktátori, monarchovia, teokratické režimy alebo Islamský terorizmus na Blízkom východe – je najväčším súperom záujmov Spojených štátov vo svete, a že drahé americké intervencie v regióne vytvorili profitové situácie pre Peking, a nie pre Spojené štáty.
Obamov cieľ bol zvýraznený jeho administratívou v roku 2012 - „otočenie na východnú Áziu“. Súčasťou stratégie bola propagácia obchodnej dohody TPP, ktorá by prepojila Spojené štáty s jedenástimi krajinami východnej Ázie. V tom istom čase hľadal cestu k dohode s Čínou.
Prezident Trump, na druhej strane, má v pláne inú stratégiu v rokovaniach s Pekingom, zameranú na snahy vybalancovať Sino-Americký obchodný a investičný vzťah. To vyústilo v narastajúce napätie medzi dvoma globálnymi mocnosťami.
Medzi týmito všetkými udalosťami cítiť závan déja-vu. Mnoho veľkých byrokratických a politických hráčov vo Washingtone, vrátane Republikánov a Demokratov v Kongrese, ktorí podporovali vojnu proti globálnemu terorizmu na začiatku 21. storočia sa teraz predháňajú v tvrdeniach o tom, aká je Čína svetovou hrozbou pre záujmy Spojených štátov a ako sú v procese prípravy národa pre novú studenú vojnu, tentokrát s Pekingom.
Práve preto sa ekonomickí nacionalisti a bezpečnostní jastrabi zdajú byť nadchnutí myšlienkou nadchádzajúcej studenej vojny s Čínou, ktorá by sa zrejme dala preložiť ako rozširujúca sa rola vlády v ekonomike a narastajúcich rozpočtov na obranu.
Ale väčšina Američanov by neprofitovala z narastajúceho napätia s Čínou, čo by len spôsobilo viacero obchodných vojen a mohlo rozpútať vojenské konfrontácie. To by práve otvorilo cestu pre menej ekonomickej aj politickej slobody.
Kontrastne k hrmiacim americkým vojenským bubnom novej Studenej vojny, Čína nereprezentuje hrozbu ako v minulosti Sovietsky zväz, Imperiálne Japonsko alebo Nacistické Nemecko.
Čína nepriahne po celosvetovej nadvláde a ani nemá v pláne ustanoviť vojenskú prítomnosť v americkej sfére vplyvu v Centrálnej a Latinskej Amerike. Namiesto toho má za cieľ ochranu svojich národných bezpečnostných záujmov vo svojej sfére vplyvu v Pacifiku, kde iné mocnosti – vrátane Indie, Japonska a Spojených štátov – tiež bojujú za svoje záujmy.
Na rozdiel od Sovietskeho zväzu sa Čína nesnaží promovať ich politicko-ekonomický model po svete alebo sa nesnaží ho „vyvážať“ tak, ako to robili Spojené štáty s ich modelom liberálnej demokracie.
Je celkom ironické že americkí vysokopostavení úradníci obviňujú Čínu z pretláčania propagandy v Spojených štátoch, mimo iného aj ich akademické inštitúty Confucius Institutes a médiá v iných jazykoch. Nakoniec sú to Američania, s ich mnohými takmer-vládnymi organizáciami, ktorí propagujú ich hodnoty a záujmy v zahraničí, vrátane „farebných revolúcii“ po celom svete.
Žiaden seriózny pozorovateľ nepoprie, že sa Čína stáva silným ekonomickým a vojenským súperom Spojených štátov. Washington musí pracovať so svojimi spojencami na odpovedi ohľadom čínskej armády, pokusom o špionáž, kradnutí technológii, porušovaní obchodných pravidiel a otvorení trhu zahraničným investorom.
Čo by nedávalo zmysel je to, ak by Washington urobil Čínu novým nepriateľom a zamerala ich ekonomické a vojenské zdroje na dlhú a nákladnú konfrontáciu s Číňanmi. Tak ako vojna s terorizmom, nová Studená vojna by odmenila hráčov s mocou vo Washingtone, ale neslúžila by dlhodobým americkým záujmom.
