Komentár Jany TELEKI: Keď Čaputová perlí o korupčných kauzách v kaviarni
21 | 01 | 2019 I Jana TELEKI

Dlhšiu dobu informuje reklama na webe o tom, ako pani Čaputová bojovala za doriešenie skládky a musela počúvať mocných. Zaujímavo vyprofilovaná kandidátka na prezidentku Slovenskej republiky, sa prezentuje motivačným videom a nevyhraneným názorom na to, čo v jej očiach predstavuje prezidentský úrad, a čo by chcela do tohto úradu priniesť. Už na prvé prirovnanie jasne prehráva v mediálnom priestore, ale čas môže ukázať všeličo a môže priniesť aj prekvapenia.


Dramaticky naplánovaná a  pred niekoľkými dňami oznámená kandidatúra Mariána Šefčoviča prebieha pod plnou parou. Pred troma týždňami sa začali objavovať informácie o tom, že Šefčovič, by mohol byť tým pravým kandidátom Smeru. Aby to nebolo veľmi okaté, tak média boli kŕmené vyjadreniami v štýle „Pytačky a zádumčivá nevesta“. Osvedčeným dobrý marketingový nástroj na to, aby všetky média venovali informácii nejakú pozornosť a splnili úlohu predohry k prvému dejstvu. Od prvej chvíle Šefčovičova kampaň stála na na detailoch, aby rozhodnutie vyznelo spontánne, a aby bolo zrejmé, že SMER oslovil vzácneho človeka, ktorého si váži a pozná celá svetová politická elita.


Prvé dejstvo sa spustilo doslova do dvoch dní masívnou reklamou na sieťach, kde sa na nás usmieva pán s veľkým chrupom, s dokonalým sebavedomím, s množstvom spoločných fotografií so svetovými politikmi a záber na Šefčoviča pri buste Štefánika. Obsahovo je to veľmi symbolická a mimoriadne vykalkulovaná reklama, nastavuje priamu paralelu medzi najväčšou slovenskou historickou osobnosťou a Šefčovičom. Záver videa je rovnako veľmi vypočítavý a podľa princípu ružovej farby istého operátora podsúva množstvo detailov, ktoré okamžite odpútavajú pozornosť diváka od toho, čo Šefčovič hovorí. Podsúvajú podprahové informácie, ktoré ak sa spoja s pozitívne prezentovanými slovami a názormi, vzniká fixovanie, ktoré si divák neuvedomuje. Každý si zo záveru pamätá niečo iné. Posledný záber je preplnený výraznými artefaktmi, vzbudzujúce silné patriotické pocity, ale aj pošteklenie intelektu.



Komentár Martina Ondráša: Otrávená voda Žitného ostrova. Pijeme ju všetci !
Žitný ostrov zásobuje pitnou vodou obyvateľov, pričom čerpá zdroje z Kalinkova a Šamorína. Blízko týchto zdrojov vody sú ešte dva ďalšie – Jelka a Gabčíkovo. Z tých čerpá vodu vodárenská spoločnosť, ktorú potom pije 840-tisíc ľudí.... Čítať ďalej
21 | 01 | 2019 | Martin Ondráš



Do reklamného spotu vtesnal Slovenskú a Európsku vlajku, Štefánikovu bustu, Slovenský štátny znak, v pozadí fotku s pápežom a s rodinou, na stole konzervatívny piják na atrament, kávovú šálku s logom Slovenska, Rubikovu kocku naznačujúca symbolicky hotovú prácu a samozrejme knihu a spisový obal. A na záver preštylizovaný zhutnený znak Slovenska, dvojkríž s troma kopčekmi štylizovaného písmena M v trikolorových farbách. Jednoducho všetko, čím sa symbolicky naznačuje množstvo programovaných vecí, ktoré si človek má podvedome spracovať ako prejav autority a nejakoz toho vytriasť sympatizujúci záver. Súbežne vznikla synergicky ladená webová stránka. Premyslená propagandistická ikebana a nie normálne prostredie Šefčoviča.


Dekorácia a aranžmány, ktoré boli pripravované a realizované nie dva dni, rovnako nemohlo byť pripravované ani masívne nasadenie tejto platenej reklamy do Youtube reklám. Logicky mysliaci človek vie, že Šefčovič bol vybratý, pripravený a dohodnutý minimálne 6 týždňov a čomu zodpovedá aj príprava predohry, prvé dejstvo jeho kampane, či systematicky pripravená stránka s jeho víziami. Pozorný človek sa nemôže zbaviť dojmu, že scenár bol urobený pre Lajčáka a Šefčovič do pripraveného scenára takmer dokonale zapadol.


Čaputová sedí v intelektuálskej kaviarni s policami kníh a intelektuálsky vyzerajúcimi návštevníkmi, ktorí na záver symbolicky povstanú. Nosným motívom videa je odmietnutie korupcie a zvýraznenie boja proti nelegálnej skládke. Aká jednoduchá a odvážna...


Trochu úzka agenda na prezidentku, v porovnaní so Šefčovičom určite. Z jej FB sa dá citovať: „Veľkým otáznikom je pre mňa vzťah Maroša Šefčoviča k vládnej strane SMER-SD a otázka, ako by sa postavil k menovaniu predsedu tejto strany, Roberta Fica, na post ústavného sudcu.“ A za tým ešte niekoľko klišé ku všetkému, čo sa v marketingu hodnotí ako silné slovo pri vyhľadávaní: Kočner, mafia, korupcia, spravodlivosť.


Aj keď sa k tomu nevyjadrí, je jasné, že Šefčovič je profesionál na protokol a zachovanie dekóra v každej situácii, aj v takej keď nesúhlasí s tým, čo hovorí. Je preto jasné, že bude hlavne poslušný prezident, ktorý bude reprezentovať navonok a vnútorná politika a občan bude v perimetri SMERu. Čaputová okamžite sa sama ponúka ako alternatíva proti Šefčovičovi, aj keď Šefčovič okrem osobných referencií a  profesijnej histórie v tomto štádiu ešte neproklamoval okrem názorového príbuzenstva a odkazu Štefánika nič.


Nad vyjadrením Čaputovej, že „pochybuje o tom, či by Šefčovič ako prezident dokázal a mal záujem využívať váhu tejto funkcie na to, aby sa korupčné kauzy na Slovensku úspešne vyšetrovali a aby Slovensko bolo spravodlivou krajinou“ je potrebné nazrieť z dvoch rôznych uhlov pohľadu: prvý, že to je len opakované klišé prezidentských kandidátov, ktorí ani nevedia aké je vymedzenie prezidentských právomocí a druhé, že mystifikuje úradný post, hoci vie že, morálna a ústavná autorita nepostačuje na riešenie čohokoľvek.


Vidíme tu teda dve inak vyprofilované kandidatúry. Prvú motivovanú so skúsenosťami z občianskych iniciatív, ktoré u Čaputovej vyvolali seba zavádzajúci dojem, že tieto skúsenosti jej postačujú na inštitút prezidenta a druhú: silný stranícky projekt s dobre predateľným kandidátom, ktorý sa, ale k problémom a skompromitovaným ľuďom Slovenska ešte nikdy neprejavil a to bude musieť ukázať v najbližšom období, ako sa díva na vnútornú politiku a problémy spoločnosti.


Bude zaujímavé sledovať, ako sa skonfrontuje táto celkom odlišná a úzko profilovaná dvojica s takými intelektuálsky ťažkými súpermi ako je Krajniak a najmä Harabin. Ostatní predvedú len štatistický priemer a klišé, či z pozície politika, ktorý premrhal čas a príležitosť alebo outsidera s nereálnymi predstavami o prezidetnskom inštitúte.