fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER KOMENTÁRE

Ako chce pravica chudobným brať a bohatým dávať. (Eduard Chmelár)

Na sociálnych sieťach, ale aj v osobných rozhovoroch sa ma veľa ľudí pýta, kde chce naše hnutie Socialisti.sk vziať peniaze na svoje radikálne návrhy. Chápem, keď sa ma to pýtajú bežní ľudia, ktorí majú prirodzený záujem o argumenty, ale je naozaj trápne, keď takéto otázky kladú pravicoví politici ako v dnešných nedeľných televíznych diskusiách. Títo ľudia sa totiž nikdy nepýtali, kde vziať miliardy na zbrojenie, na záchranu bánk, na ochranu ziskov bohatých.

Keď chceme pomôcť najchudobnejším, lakomo bedákajú, že štátu prejedajú peniaze, akoby to neboli výdavky na základné potreby, ale na luxusný život. Ale keď rozdávajú peniaze bohatým – lebo znižovanie daní nič iné nie je – vtedy nevysvetľujú, kde na to štát vezme. A dnes všetci vieme, že cena, ktorú väčšina ľudí zaplatila za Miklošovu daňovú reformu, bola vysoká: zaplatila ju na zvýšenej DPH, zaplatila ju na zvýšených výdavkoch na zdravotníctvo, školstvo, dopravu, nižších dávkach v prípade práceneschopnosti, v nižších sociálnych dávkach a podobne.

Budúca demokratická revolúcia bude „ANTIKAPITALISTICKÁ“.

Chcem preto, aby to ľudia konečne pochopili: toto je boj o charakter štátu. Keď neustále opakujem, že chceme zmeniť priority tohto štátu, znamená to, že nechceme rozdávať ľuďom omrvinky a zvyšky z toho, čo si rozdelia bohatí. Chceme sa spravodlivo podeliť o naše spoločné statky a hodnoty, ktoré tu vytvárajú všetci pracujúci, nielen majitelia kapitálu. V tom je rozdiel medzi pravicou a ľavicou. Zbytočne bude Andrej Danko a podobní konzervatívni politici hovoriť, akí sú oni „sociálni“, keď navrhuje znížiť dane pre firmy ešte drastickejšie ako Ivan Mikloš. Z čoho chce potom platiť verejné výdavky .- školy, nemocnice, cesty – ak chce zobrať štátu aj to málo, čo má? Základným princípom ľavicovej politiky nie je sociálny súcit s chudobnými vo forme charity, je ním rovnosť, je ním rovnaký prístup k verejným službám – zdravotnej starostlivosti, sociálnemu zabezpečeniu, vzdelaniu, doprave, kultúre či športu pre všetkých, nie pre vyvolených.

Líder Progresívneho Slovenska, pravicový liberál Michal Truban dnes opätovne zavádzal, keď tvrdil, že patríme medzi krajiny s najvyšším daňovo-odvodovým zaťažením. Je to podvod, ktorý sa opiera len o daňovo-odvodové sadzby. No ak budeme vychádzať z podielu daní a odvodov k HDP, Slovensko má naopak jednu z najnižších daňovo-odvodových kvót. Ako už niekoľkokrát upozornila aj bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová, po drastickej neoliberálnej daňovej reforme druhej Dzurindovej vlády v roku 2004 kleslo daňové a odvodové zaťaženie na 28,1 % HDP a dnes sa pohybuje okolo 31 percent. Pritom priemer v krajinách OECD bol 34,3 % a v Európskej únii dokonca 40 %. Daňovo-odvodové zaťaženie v percentách HDP rovnako veľkého Fínska, z ktorého financujú svoj sociálny štát, je aj po 18-ročnej vláde pravice o viac ako desať percentuálnych bodov vyššie ako na Slovensku. Ešte väčšie sú rozdiely v progresívnom zdaňovaní.

Chmelár: Miliardári ničia demokraciu, nemali by existovať (ROZHOVOR)

Všetci bojovníci za znižovanie daní a odvodov vám nepovedia, že tieto nápady budú znamenať ešte menej peňazí do zdravotníctva, školstva či dopravnej infraštruktúry v štátnom rozpočte. Oni vás síce budú balamutiť, že tak vrátia „viac peniažkov do peňaženiek občanov“, ale v konečnom dôsledku ich od vás vytiahnu niekoľkonásobne viac, keď si budete musieť priplácať na nedostatočné služby štátu. Dokonca aj opatrenia vraj súčasnej vlády z posledných mesiacov viedli nielen k deficitu štátneho rozpočtu, ale aj k okresaniu príjmov už teraz veľmi skúpeho „sociálneho štátu“, takže naozaj neviem, z čoho chce Smer-SD „ochrániť sociálny štát“, ako hlása na svojich bilbordoch, lebo ten sa zo vzduchu financovať nedá. Je to zrejme taký istý planý sľub ako ten spred štyroch rokov, keď nám Smer sľuboval „udržanie cien energií“ alebo pred ôsmimi postaviť diaľnicu do Košíc.

Naozaj neviem, čo je horšie – či to, keď „noví politici“ na čele s Michalom Trubanom považujú pridanie mamičkám na materskej alebo dôchodcom za marketingový ťah, ale sabatikal, ktorý využívajú len elity, za systémové opatrenie – alebo to, keď Richard Sulík v debate s Mariánom Kotlebom obhajuje šialený názor, že pacient by mal dostať zadarmo len nevyhnutné ošetrenie, v podstate prvú pomoc, a všetko ostatné by si mal zaplatiť sám. Nikdy nebudem spolupracovať s Mariánom Kotlebom, neverím na polepšeného neonacistu a ak oklamal súdy, mňa veru nie – človek, ktorý tvrdí, že najhrdinskejší skutok tohto národa (SNP) bol boľševický puč, oblieka sa do gardistickej uniformy a zdraví kamarátov „Na stráž“, je a zostane pre mňa fašista. Ale ako má bežný človek pochopiť rozdiel medzi extrémistickým a demokratickým politikom, keď Richard Sulík rozpráva ako sociálny netvor a odtrhol by dieťaťu aj chlieb od úst? V tej debate sa nezrazil „zdravý rozum s populizmom“, ako si fandil predseda SaS, v tej diskusii na seba narazila príčina s dôsledkom extrémizmu.

Liberálna demokracia nikdy nebola iba neutrálnym rámcom. Tých, ktorí sa prispôsobovali neoliberálnej ideológii, nazývala „demokratmi“. A tých, ktorí uprednostňovali riešenie sociálnych problémov, nazývala „populistami“. Neoliberalizmus je však podobne extrémnym hnutím ako fašizmus. Radikálne oberá človeka o kolektívnu identitu. Vytláča na okraj prekarizované vrstvy, ktorým nemá čo ponúknuť. Voľby v takomto systéme môžu zmeniť počet mandátov, ale nezmenia vládu nedotknuteľnej politickej kasty. To, čo dnes zažívame sa nedá zúžiť len na rast extrémizmu. Je to znovuobjavenie sa ľudu na politickej scéne podobné tomu, aké zažilo Francúzsko na konci 18. storočia. A to, z čoho majú elity skutočný strach, je práve návrat demokracie. Historické príklady totiž jasne ukazujú, že demokracia víťazila vždy tam, kde bezmocní a chudobní viedli zápas proti mocným a bohatým

Náš program sa môže zdať radikálnym len pre tých, ktorí si zvykli na to, že je normálne, keď niekoľko rodín ovláda polovicu bohatstva zemegule, že je normálne, keď si oligarcha necháva zisky a jeho straty platí štát, že je normálne, keď štát nepostavil za tridsať rokov jedinú nemocnicu, ale nakúpil stíhačky za sumu, z ktorej sme ich mohli postaviť 14 alebo 40 000 bytov pre mladé rodiny. Peňazí v systéme je dosť, ale vynakladajú sa neefektívne a rozkrádajú sa. My to vieme zmeniť. Nechceme nič viac ako postaviť systém z hlavy na nohy, aby opäť fungovalo zdravotníctvo, rástlo vzdelanie, prekvitala kultúra a aby nás naša zem opäť uživila. Ľudia sa nesmú zmieriť s ožobračovaním a musia začať veriť, že za svoju prácu si zaslúžia viac.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info